Mechanizmy uplatňovania práva na náhradu jadrovej škody z pohľadu pôvodnej a novej slovenskej zodpovednostnej jadrovej legislatívy a civilného procesu

Aim of this paper is to analyze the procedural aspects of the exercise of the right to compensation for nuclear damage. The right to compensation for nuclear damage is derived from the fundamental questions dealing with nature of the case, jurisdiction, definition of active and passive legitimized participants as well as status of the provider of financial security for nuclear liability in civil proceedings. Detailed explanation of procedural aspects of nuclear damages is followed by an analysis of the substantive provisions of the Vienna Convention on Liability for Nuclear Damage - as an international source of nuclear liability legislation, provisions of the Atomic Act and the new Act on Civil Liability for Nuclear Damage and its Financial Coverage (effective from 1st January, 2016) - as a national source of nuclear liability legislation, which are considered to be the essential prerequisites of decisions relating to the compensation for nuclear damage. The paper also points out the specifics the nuclear liability legislation is dealing with (statutory limitation of the amount of compensation for nuclear damage, absence of distribution mechanisms of available funds etc.) and the court in the decision-making process shall solve.

Zodpovednosť za jadrovú škodu je špecifickým inštitútom deliktného práva, ktorý však vykazuje tak vo vzťahu k všeobecnému deliktnému právu, ako aj vo vzťahu k jadrovému právu viaceré osobitosti odôvodňujúce postavenie týchto zodpovednostných vzťahov.

V rámci všeobecného deliktného práva je osobitné postavenie tohto inštitútu prezentované vylúčením daného druhu zodpovednosti z úpravy všeobecného deliktného práva a kreovaním osobitnej právnej úpravy na úrovni medzinárodného práva (Viedenský dohovor o zodpovednosti za jadrovú škodu?¹⁾ (ďalej ako ) a Spoločný protokol k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru²⁾ (ďalej ako ) ako medzinárodné dohovory, ktorými je SR viazaná v oblasti hmotnoprávnych a procesnoprávnych aspektov náhrady jadrovej škody),³⁾ rovnako ako na úrovni národného právneho poriadku, v rámci ktorého sú do 1. januára 2016 právne vzťahy zodpovednosti za jadrovú škodu začlenené v rámci siedmej časti zákona č. 541/2004 Z.z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako ) a s účinnosťou od 1. januára 2016 v osobitnom zákone č. 54/2015 o občianskoprávnej zodpovednosti za jadrovú škodu a o jej finančnom krytí a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako ), ktorý nahradí pôvodnú právnu úpravu zodpovednosti za jadrovú škodu v atómovom zákone.

Odchýlky od všeobecnej právnej úpravy deliktnej zodpovednosti spočívajú predovšetkým v právnom prenesení zodpovednosti na prevádzkovateľa jadrového zariadenia, status ktorého sa odvíja od výsledku povoľovacieho konania Úradu jadrového dozoru SR⁴⁾ (ďalej ako ÚJD SR), ako aj v zákonnej limitácii zodpovednosti prevádzkovateľa jadrového zariadenia, vymedzenej osobitne pre jadrové zariadenia na energetické účely a pre ostatné jadrové zariadenia. S limitáciou zodpovednosti úzko súvisí povinnosť prevádzkovateľa zabezpečiť krytie svojej zodpovednosti za jadrovú škodu v súlade s princípom kongruencie (zhody rozsahu zodpovednosti a jej krytia) prostredníctvom poistenia alebo iného druhu finančného zabezpečenia.⁵⁾

Za špecifikum, ktoré do značnej miery ovplyvňuje a v určitom rozsahu zároveň komplikuje riešenie niektorých hmotnoprávnych aspektov náhrady jadrovej škody a obdobne sťažuje (najmä v prípade náhrady jadrovej škody presahujúcej hranice štátov - tzv. ), riešenie otázky procesnoprávneho uplatnenia takýchto práv, možno považovať vzájomné prelínanie sa medzinárodnoprávneho režimu jadrovej zodpovednosti reprezentovaného Viedenským dohovorom ako samovykonateľnou medzinárodnou zmluvou s národnou úpravou zodpovednosti za jadrovú škodu.

V prípade vzniku cezhraničnej jadrovej škody v dôsledku jadrových havárií, ktoré majú široký plošný rozsah, t.j. zasahujú územie aj niekoľkých štátov, je pre účely domáhania sa náhrady škody spôsobenej jadrovou udalosťou poškodeným nevyhnutné vyriešiť primárne otázku právomoci súdov (t.j. súd(y) ktorého štátu má (majú) právomoc konať v danej veci) a následne v rámci vnútroštátnej súdnej sústavy určenie príslušnosti konkrétneho súdu (súdov) na konanie o náhrade jadrovej škody.

Riešenie značne komplikovanej situácie pri určovaní medzinárodnej právomoci súdu oprávneného konať vo veci náhrady jadrovej škody zahŕňajúcej kombinácie štátov, na ktoré sa vzťahujú procesnoprávne pravidlá jedného z dvoch medzinárodných režimov reprezentovaných Viedenským dohovorom o zodpovednosti za jadrové škody⁶⁾ a Parížskym dohovorom o zodpovednosti voči tretím stranám v oblasti jadrovej energie⁷⁾ a štátov, ktoré nie sú ich súčasťou, ako aj štátov, na ktoré sa vzťahuje alebo nevzťahuje úniová legislatíva v tejto oblasti (nariadenie Brusel I ),⁸⁾,⁹⁾ presahuje obsahové zameranie tohto príspevku.¹⁰⁾ Z tohto dôvodu sa autorky nebudú tejto problematike bližšie venovať a zamerajú sa len na otázky odvíjajúce sa výlučne od postavenia slovenského súdu ako súdu, právomoc ktorého bola Viedenským dohovorom o občianskoprávnej zodpovednosti za jadrové škody (príp. v nadväznosti na Spoločný protokol k aplikácii Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru) založená ako právomoc súdu oprávneného konať a rozhodovať vo veci náhrady jadrovej škody.

Konanie o žalobe na náhradu jadrovej škody je svojou povahou sporové konanie. Žaloba musí spĺňať náležitosti podľa ust. § 42 v spojení s ust. § 79 zákona č.99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len "Občiansky súdny poriadok" alebo "OSP"). V tejto súvislosti nie je cieľom príspevku podávať návod na koncipovanie žaloby na náhradu škody spôsobenej jadrovou udalosťou, ale poukázať na určité špecifiká konania na základe tohto druhu žalôb.

Aktívne vecne legitimovaný subjekt je osoba poškodená jadrovou udalosťou, t.j. osoba, ktorej vznikol špecifický druh ujmy - jadrová škoda. Za jadrovú škodu sa v súlade s právnou úpravou Viedenského dohovoru považuje za kumulatívneho splnenia podmienky kauzálneho prepojenia škody s rádioaktívnymi vlastnosťami v definícii čl. I ods. 1 písm. k) Viedenského dohovoru uvedených jadrových materiálov, ujma na živote alebo ujma na zdraví a strata alebo poškodenie majetku. Iné ujmy možno posudzovať ako jadrovú škodu iba v prípade, ak tak ustanovuje právny poriadok súdu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať vo veci náhrady jadrovej škody (). Tieto môžu byť predmetom kompenzácie iba vtedy a v takom rozsahu, v akom ich vnútroštátny právny poriadok za jadrovú škodu označuje alebo v akom ich všeobecné deliktné právo alebo súdna prax štátov subsumuje pod pojem ujma na živote, na zdraví alebo na majetku. Slovenská republika využila predmetné zmocňovacie ustanovenie Viedenského dohovoru¹¹⁾ a základnú definíciu jadrovej škody aplikovateľnú podľa Viedenského dohovoru rozšírila zákonným ustanovením § 29 ods. 5 atómového zákona o nevyhnutné opatrenia na odvrátenie alebo zníženie ožiarenia alebo na obnovenie predošlého alebo obdobného stavu životného prostredia, ak tieto opatrenia boli vyvolané v dôsledku jadrovej udalosti a povaha veci to umožňuje. Nový zákon o zodpovednosti za jadrovú škodu však uvedené zmocňovacie ustanovenie už nevyužil a v § 3 ods. 2 nadviazal koncept jadrovej škody výlučne na jej vymedzenie v pôvodnom (nerevidovanom) znení Viedenského dohovoru. Redukovaním rozsahu škôd, ktoré možno považovať za jadrovú škodu, obmedzila nová právna úprava v porovnaní s úpravou účinnou do 1.1.2016 nepriamym spôsobom okruh poškodených subjektov oprávnených uplatňovať si právo na náhradu škody v režime zodpovednostného jadrového práva. Kompenzácia inej ujmy ako ujmy na zdraví, živote, straty alebo poškodenia majetku v režime náhrady jadrovej škody je podľa novej právnej úpravy vzhľadom na dikciu zákona neprípustná a vzhľadom na presne ohraničený koncept jadrovej škody nebude možné rozširovať okruh poškodených subjektov ani prostredníctvom extenzívneho výkladu.

Prijaté riešenie je prekvapujúce najmä vzhľadom na to, že medzinárodným trendom je skôr rozširovanie základnej koncepcie jadrovej škody vyplývajúcej z dohovorov prvej generácie, pričom takéto smerovanie potvrdzujú aj zodpovednostné jadrové dohovory tzv. druhej generácie, ktorými boli doplnené pôvodné znenia tak Viedenského dohovoru (revidovaný Protokolom z r. 1997¹²⁾ ),¹³⁾ ako aj Parížskeho dohovoru (revidovaný Protokolom z r. 2004¹⁴⁾ ).

Postavenie pasívne vecne legitimovaného subjektu vyplýva zo zodpovednostnej jadrovej legislatívy, konkrétne z čl. II ods. 1 Viedenského dohovoru v nadväznosti na čl. I písm. c) Viedenského dohovoru a na úrovni vnútroštátnej právnej úpravy z ustanovenia § 29 ods. 2 atómového zákona, resp. podľa novej právnej úpravy z § 4 zákona o občianskoprávnej zodpovednosti za jadrovú škodu. V súlade s uvedenými normami je pasívne legitimovaným subjektom výlučne prevádzkovateľ jadrového zariadenia. Z pohľadu hmotného práva je toto normatívne prenesenie zodpovednosti výlučne na osobu prevádzkovateľa () za súčasného vylúčenia zodpovednosti akéhokoľvek iného subjektu, ktorý by prichádzal do úvahy ako zodpovedný subjekt (napr. osoba, ktorá sa podieľala na výstavbe jadrového zariadenia v prípade konštrukčných nedostatkov) jedným zo špecifík zodpovednostnej jadrovej legislatívy. Zásada koncentrácie zodpovednosti v osobe prevádzkovateľa vylučuje možnosť vyvodiť zodpovednosť za jadrovú škodu podľa ustanovení všeobecného deliktného práva.¹⁵⁾ Ak by v konaní o náhradu jadrovej škody vystupoval ako žalovaný účastník iný subjekt ako prevádzkovateľ, súd by takúto žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie zamietol.

Dôvody, ktoré viedli ku konštrukcii výlučnej zodpovednosti prevádzkovateľa, spočívali predovšetkým v zamedzení výskytu procedurálnych komplikácií a v minimalizácii zdĺhavých súdnych sporov, v ktorých by bolo potrebné v každom jednotlivom prípade stanoviť subjekt zodpovedný za spôsobenú jadrovú škodu.¹⁶⁾ Zároveň sa týmto krokom uľahčila procesná pozícia poškodeného, ktorý by nie vždy musel uniesť dôkazné bremeno relevantných skutočností svedčiacich v prospech pasívnej legitimácie iných subjektov ako prevádzkovateľa.

Keďže čl. I písm. c) Viedenského dohovoru ponecháva v dispozičnej sfére zmluvných štátov, ktorý subjekt bude štátom určený alebo uznaný za prevádzkovateľa jadrového zariadenia, jeho vymedzenie konkrétne upravuje § 29 ods. 2 atómového zákona a v novej právnej úprave § 4 zákona o zodpovednosti za jadrovú škodu v spojení s § 3 ods. 4 písm. a) tohto zákona. Vo vzťahu k prevádzkovateľovi ako pasívne legitimovanému subjektu nedošlo prijatím nového zákona k zásadnejším zmenám, za jadrovú škodu podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná (Viedenský dohovor), zodpovedá aj naďalej subjekt, ktorému bolo Úradom jadrového dozoru SR vydané povolenie na uvádzanie jadrového zariadenia do prevádzky, na prevádzku jadrového zariadenia, na etapu vyraďovania alebo subjekt, ktorému bolo vydané povolenie na prepravu rádioaktívnych materiálov. Za prevádzkovateľa sa však nepovažuje ten, komu bolo vydané povolenie na prevádzku úložísk. Držiteľ povolenia na prepravu rádioaktívnych materiálov ako zodpovedný subjekt je jedinou výnimkou zo zásady koncentrácie zodpovednosti v osobe prevádzkovateľa jadrového zariadenia.