Perspektívy budúceho rozšírenia EÚ

ŠMIHULA, D.: Perspektívy budúceho rozšírenia EÚ. Právny obzor, 107, 2024, č. 2, s. 152 – 169.

https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2024.2.05

Perspectives of Potential EU-enlargements. There are 3 methods how to enlarge the EU: a) accession of a new member state, b) member state expansion scenario and c) incorporation of special member state territories (Overseas countries and territories, special cases and territories beyond an effective control of member states). A current enlargement EU agenda consists of 8 candidate countries and 2 applicants. We can imagine in a predictable future an integration of three Dutch islands in Caribbean which are now integral parts of Netherlands (Bonaire, Saba and Sint Eustatius). There are also legal preconditions for an integration of Northern Ireland after potential Irish re-unification. Serious discussions on a joining to EU are being held in Greenland and Faroe islands. Considering opinion polls in the UK and in Iceland we cannot exclude that in a predictable future these countries might again apply for the EU-membership. Other future EU enlargements are now only hypothetic and not very probable.

Key words: EU- enlargement, European Union, candidate countries, EU Overseas countries and territories

Úvod

Európska únia (resp. jej predchodcovia ako Európske spoločenstvá)

1)

zažila niekoľko rozšírení: 1973, 1981, 1986, 1990, 1995, 2004, 2007, 2013 a 2014.

2)

Osobitne poslednými rozšíreniami napomohla sociálno-ekonomickému vzostupu viacerých postsocialistických krajín.

3)

Rozširovanie EÚ je však veľmi zložitý fenomén, ktorý nemožno v žiadnom prípade označiť za triumfálny "jednosmerný proces". Nezaznamenal len zisky, ale aj straty: Alžírsko (1962), Grónsko a Saint Pierre a Miquelon (1985), Svätý Bartolomej (2012) a Spojené kráľovstvo a Gibraltár v roku 2020. Boli sme svedkami aj pokusov o rozšírenie, ktoré zlyhali: Island (2015), Nórsko (1962, 1967, 1992) a Švajčiarsko (1992). A to vynechávame celú komplexnú otázku pridružených zámorských krajín a území podľa čl. 198 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré majú osobitné (štátnopolitické) vzťahy s niektorou členskou krajinou EÚ

4)

a ktorých zoznam sa mení v závislosti od politického vývoja.

5)

1. Podmienky vstupu do EÚ

Spôsobilosť uchádzať sa o členstvo v Európskej únii je daná súborom viacerých kritérií. Z článku 49 Zmluvy o Európskej únii možno vydedukovať niekoľko základných požiadaviek:

1. Európsky charakter uchádzajúceho sa štátu.
2. Rešpektovanie hodnôt uvedených v článku 2.
3. Podmienky prípustnosti schválené Európskou radou (zjednodušene: Kodanské kritériá).

"Európskosť"

nie je definovaná jednoznačne. Môžeme špekulovať, či je myslená geograficky alebo kultúrne. Vzhľadom na členstvo Cypru a na to, že bez väčších problémov boli ako súčasť EÚ akceptované aj odľahlé, tzv. najvzdialenejšie regióny

6)

, ktoré sa nachádzajú v Afrike a Amerike, možno predpokladať, že toto kritérium bude skôr kultúrne. A vzhľadom na rôzne úvahy o možnom členstve Kapverdských ostrovov, Kanady, ktoré sa objavovali v nedávnej minulosti, a kandidátsky status Turecka, zrejme aj dostatočne flexibilné. Na druhej strane prihláška napr. Maroka (1987) bola odmietnutá.

Hodnoty

v článku 2 ZEÚ vlastne definujú modernú západnú civilizáciu. Sú to hodnoty "... úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám."

Kodanské kritériá

určené deklaráciou Európskej rady z júna 1993

7)

možno rozdeliť na tri skupiny: politické, ekonomické, právno-administratívne:

1. Politické ako: demokracia, ľudské práva, právny štát, rešpektovanie a ochrana menšín.
2. Ekonomické kritériá ako: fungujúce trhové hospodárstvo s výrobcami, ktorí sú schopní vyrovnať sa s konkurenčným tlakom a trhovými silami v rámci Únie, schopnosť splniť eurokonvergenčné kritériá.
3. Právno-administratívne: prijatie legislatívy, ktorá zosúlaďuje vnútroštátne právo, zákony so súborom európskeho práva vytvoreného počas existencie EÚ/EHS, známeho ako acquis communautaire. Pri príprave na každé prijatie je acquis rozdelené do samostatných kapitol (30 - 35), z ktorých každá sa zaoberá rôznymi oblasťami politiky, ekonomiky a pod. To vyžaduje aj primerané administratívne kapacity.

Treba však uviesť, že splnenie podmienok spôsobilosti uchádzať sa o členstvo v EÚ je len začiatok dlhého a náročného procesu.

Dnes sme však v situácii, keď sa viac zohľadňujú "geopolitické" (strategické) faktory ako v minulosti. To naznačuje určitú možnú toleranciu pri aplikácií kritérií na vstup.

8)

Znamená to, že rozširovanie sa teraz považuje za súčasť boja medzi západnými, ruskými a čínskymi vplyvmi. Rozšírenie by tak malo slúžiť ako faktor stabilizujúci regióny západného Balkánu a východnej Európy na konsolidáciu miestnych demokracií a obmedzenie ruských a čínskych aktivít.

9)

2. Reforma EÚ ako podmienka rozšírenia

Ďalšia vlna rozšírenia by dramaticky zvýšila počet členských krajín a znamenala by vstup krajín aj výrazne chudobnejších, než je súčasný priemer EÚ. Bude to teda vyžadovať reformu inštitúcií aj financovania EÚ.

10)

Reforma inštitúcií:

Minimálnou požiadavkou je redukcia alebo odstránenie prípadov tzv. jednomyseľného hlasovania. EÚ s 27 členskými štátmi má vážne problémy už teraz. EÚ s 34 - 37 členmi bude jednoducho permanentne blokovaná.

11)

Tento problém sa musí vyriešiť ešte pred ďalším rozšírením. Je potrebné zodpovedať aj otázky týkajúce sa počtu komisárov, členov Európskeho parlamentu, podmienenosti výhod EÚ, schopnosti presadzovať základné princípy EÚ (napríklad: právny štát) atď. Na druhej strane je zrejmé, že napr. rozšírenie o 1 - 2 menšie alebo rozvinuté krajiny by nemuseli znamenať nejaký závažný problém.

12)

No rozšírenie o 8 - 10 aj viac krajín a území už ním je.

Zmena financovania:

EÚ nevyhnutne potrebuje nájsť dodatočné finančné zdroje na podporu nových členských štátov, ktoré budú až na výnimky relatívne chudobné a dokonca zdevastované krajiny. Rozpočet tak musí byť výrazne vyšší než dnešných 1,0 - 1,4 % HDP celej Únie.

13)

Ak by do Únie malo vstúpiť 9 krajín zo súčasnej aktuálnej agendy rozšírenia, výdavky by stúpli o 21 % na 1 470 miliárd eur, čo by sa týkalo predovšetkým kohéznej a poľnohospodárskej politiky.

14)

Ako s orientačným dátumom realizácie vnútorných reforiem, ktoré by mali umožniť rozšírenie, sa operuje s rokom 2030.

3. Rozšírenia EÚ/Európskych spoločenstiev v minulosti

Podrobnejšia tabuľka rozširovania EÚ/EHS a tiež "exitov" z nej ukáže, že tento proces nie je taký priamočiary, ako sa niekedy uvádza. Nedá sa zjednodušiť na populárne vlny rozširovania a jeden "brexit". Popiera aj predstavu, že jedinou cestou, ako sa "dostať do EÚ", je stať sa kandidátskym a následne členským štátom.

Tabuľka 1: Predchádzajúce rozširovania a zmenšovania EÚ/EHS

 

 

Taktiež boli aj pokusy o rozšírenie, ktoré pre rôzne príčiny zlyhali: Island (2015), Nórsko (1962, 1967, 1992), Švajčiarsko (1992).

Ak by sme tieto úvahy rozšírili aj na nesuverénne územia, tak zistíme, že viaceré z nich sa v minulosti mohli stať súčasťou EÚ/EHS, ale pre rôzne príčiny sa tak nestalo: Faerské ostrovy, ostrov clipperton, Britské suverénne základne na Cypre, Severný Cyprus (hoci ten formálne ako súčasť cyperskej republiky je) a v podstate všetky Zámorské krajiny a územia členských štátov EÚ (aktuálne 13).

15)

4. Spôsoby rozšírenia EÚ

Historický prehľad rozšírení EÚ v minulosti ukázal, že vlastne existujú tri cesty, ako sa do EÚ dostať:

1. Vstup do EÚ ako nový členský štát.
2. Pripojenie sa k členskému štátu.
3. Inkorporácia osobitného územia členského štátu (nateraz z EÚ vyňatého).

Posledné dva spôsoby vyvolávajú určité prekvapenie. Ale historicky sa vyskytli a sú právne možné.

Vstup do EÚ ako nový členský štát

Rozšírenie radov členských štátov o ďalší členský štát je najznámejší spôsob, ako "zväčšiť EÚ". Mechanizmus je stanovený v čl. 49 ZEÚ. Po predchádzajúcich politických rokovaniach a obyčajne po niekoľkoročných skúsenostiach s nejakou formou pridruženia na základe zmluvy o pridružení je prvým oficiálnym krokom

podanie prihlášky

, ktorá sa zašle Rade. Následne sa táto žiadosť oznámi Európskemu parlamentu a národným parlamentom.

Komisia preskúma pomery v krajine a vyjadrí sa k možnému

udeleniu kandidátskeho statusu

, o ktorom rozhoduje Európska rada.

Európska rada po vyjadrení Komisie, ktorá preskúmala pomery v danej krajine, a po udelení kandidátskeho statusu stanoví určité

podmienky začatia rokovaní

. Komisia opätovne preskúma pomery v krajine a určí, či sú splnené podmienky začatia rokovaní.

Súhlas so

začatím rokovaní

dáva Rada.

Ak Rada súhlasí so začatím rokovaní, tieto v mene EÚ vedie Komisia. cieľom rokovaní je prispôsobiť pomery v pristupujúcom štáte (Kodanské kritériá) tak, aby tento bol schopný byť plnoprávnym a funkčným členom EÚ. Týkajú sa jeho politických, ekonomických a sociálnych pomerov, administratívnych kapacít, právneho systému a jeho súladu s aktuálne platným právom EÚ. Tieto požiadavky sú usporiadané do tzv. kapitol (aktuálne 32 - 36) a len plné splnenie podmienok v nich obsiahnutých umožní vydať Komisii taký posudok, v ktorom odporučí členstvo kandidátskej krajiny.

O prihláške po skončení

negociácií rozhoduje Rada

na základe jednomyseľnosti, a to po porade s Komisiou a po súhlase Európskeho parlamentu, ktorý sa uznáša väčšinou svojich poslancov.

Medzinárodná zmluva o vstupe do EÚ

sa formálne uzatvára medzi kandidátskym štátom a všetkými ostatnými členský