Systém práva duševného vlastníctva v kontexte rekodifikácie súkromného práva

Na základe systémových kritérií povahy predmetu, povahy práv upínajúcich sa na predmet a tvorivosti ako právneho kritéria rozoberá štúdia systém práva duševného vlastníctva. Osobitne je poukázané na systémové zaradenie oblasti duševného vlastníctva do súkromného práva, a to aj v kontexte rekodifikácie súkromného práva v Slovenskej republike.

V úvode je potrebné zdôrazniť, že systém práva duševného vlastníctva, ktorého obsahom sú súkromné práva, teda práva občianskoprávnej povahy, nemožno vytvoriť samostatne a oddelene od systému občianskeho (súkromného) práva. Podobne ako vo svojich prácach Svidroň,¹⁾ využijeme pri výstavbe systému tri základné systémové kritériá, a to povahu predmetu (právnych vzťahov), povahu práv upínajúcich sa na predmet a napokon tvorivosť ako právne kritérium, pričom však za ťažiskové systémové kritérium budeme považovať

Keďže tu ide aj o vstup do pozitívnoprávnej problematiky občianskoprávnej regulácie, ktorú v našom prípade považujeme za systémovo nadradenú, treba predovšetkým konštatovať, že aktuálny stav ktorá sa začala ešte v rámci československého právneho poriadku (najmä prijatím tzv. "veľkej novely Občianskeho zákonníka z roku 1964",⁴⁾ chápanej podľa jej dôvodovej správy iba ako "provizórium") neponúka zatiaľ vhodnejšie systematické východisko, ako je ustanovenie (OZ). Žiaľ, výraznejšie teoretické podnety v systémových otázkach práva duševného vlastníctva neponúka ani aktuálny stav teórie všeobecnej časti učebníc slovenského občianskeho práva.

Podľa svojho § 1 OZ upravuje predovšetkým ďalej a prostredníctvom osobitných zákonov, na ktoré odkazuje, má vo svojej vecnej pôsobnosti i úpravu

V tejto štúdii si netrúfame anticipovať, k akej koncepcii sa napokon prikloní výsledok prebiehajúcich ekodiŕikačných aktivít v oblasti slovenského súkromného práva.⁶⁾ Pridržiavame sa tu preto aktuálneho stavu vymedzenia vecnej pôsobnosti v platnom Občianskom zákonníku.

Právne vzťahy v oblasti práva duševného vlastníctva sú (prevažne) súkromnoprávnej povahy.⁷⁾ Z poznatkov všeobecnej teórie občianskoprávneho vzťahu sa ponúka predovšetkým charakteristika, že

V rámci jednotlivých sa teraz zameriame na predmet, ktorý sa práve v oblasti práva duševného vlastníctva vyznačuje osobitnými vlastnosťami.

Pri vymedzení predmetu právneho vzťahu v oblasti práva duševného vlastníctva (ako vzťahu súkromnoprávneho) bude sprvoti potrebné priblížiť jeho chápanie právnou vedou. V zásade sa možno stretnúť s dvojakou koncepciou predmetu právneho vzťahu.

Prvá koncepcia vymedzuje predmet právneho vzťahu, synonymicky označovaný aj ako objekt⁹⁾ tak, občianskoprávnych vzťahov je ľudské správanie určené obsahom právnych noriem a predmetom je to, čoho sa uvedené správanie týka - "predmet predmetu", ktorým môže byť ďalej napr. vec a pod.¹⁰⁾

Podľa druhej koncepcie je objektom právneho vzťahu (ale v skutočnosti i objektom v procese právnej regulácie) to, čo sa v prvej teórii chápe ako nepriamy či sekundárny predmet.¹¹⁾

Na objasnenie pojmu "nepriamy predmet" je potrebné vychádzať priamo zo zákonného vymedzenia § 118 ods. 1 OZ, v ktorom sa ustanovuje: Ako je z textu zákona zrejmé, tento nepozná rozlíšenie "priameho" a "nepriameho" predmetu a v skutočnosti vo svojej dikcii hovorí o jednotnom predmete právnych vzťahov pre celú oblasť súkromného práva. Toto predstavuje jeden z argumentov podporujúcich druhú uvedenú koncepciu predmetu občianskoprávnych vzťahov.

Druhým významným argumentom pre akceptovanie druhej uvedenej koncepcie je aj skutočnosť, že delenie predmetu právneho vzťahu na "primárny" a "sekundárny", resp. delenie objektu na správanie subjektov právneho vzťahu a predmet tohto správania (vec, v našom prípade "inú majetkovú hodnotu") stiera jednoznačne hranicu medzi objektom (správanie) a obsahom právneho vzťahu (práva a povinnosti subjektov), nakoľko správanie subjektov priamo vyplýva a je determinované ich právami a povinnosťami, ktoré z daného právneho vzťahu vyplývajú.

Z uvedeného vyplýva, že sa budeme prikláňať k druhej koncepcii predmetu právneho vzťahu, podľa ktorej je predmetom právneho vzťahu predmet správania sa subjektov tohto vzťahu, ktorý teda logicky vyplýva zo vzťahu subjekt - objekt, a teda pod "predmetom" máme v tejto štúdii na mysli najmä určitý resp. (podľa nie najvhodnejšej dikcie § 118 ods. 1 OZ). Neslobodno však zabúdať ani na to, že za predmet právneho vzťahu v zmysle Občianskeho zákonníka možno považovať i právo (avšak v nasledujúcom texte budeme do určitej miery od tohto abstrahovať).

Už Knap pojmovo vymedzil tento predmet ako statok, ktorého podstatu tvorí konkrétny duševný obsah, ktorého objektívny výraz je spôsobilý byť predmetom spoločenských (a teda aj právnych) vzťahov bez toho, aby bolo potrebné jeho stelesnenie v hmotnej podobe. Objektívny výraz umožňuje jeho zmyslové vnímanie (spravidla zrakom alebo čuchom) tak, ako je možné každý hmotný statok (teda statok vyjadrený v objektívnej hmotnej forme) vnímať hmatom.¹⁴⁾ Knapovo vymedzenie obsahu skúmaného predmetu sa i v súčasnosti javí ako veľmi vhodné a aplikovateľné.¹⁵⁾

Na tomto mieste je však potrebné znovu pripomenúť aj Lubyho pôvodný termín "nehmotné dobrá" a takisto zdôrazniť i terminologický posun v teórii práva duševného vlastníctva od "nehmotných statkov" k "ideálnym objektom".¹⁶⁾ Na tomto mieste treba súhlasiť s terminologickou koncepciou Švidroňa, ktorý argumentuje tým, že nič, čo označíme za "nehmotné", nemôžeme považovať za právne relevantné, pričom pri čisto "fyzikálnom" ponímaní nehmotného nutne dochádzame k záveru, že pojem "nehmotný" znamená vlastne "nič". I napriek jazykovednému výkladu pojmu v zmysle resp. nemožno sa pre potreby aplikácie v právnom jazyku s týmto termínom stotožniť; tu už by sme upadali do oblasti "metafyziky", čo nieje zámerom tejto štúdie (i keď sám autor tejto koncepcie a terminológie vyjadril isté sympatie aj k metafyzike¹⁸⁾ ). Predmet občianskoprávneho vzťahu predpokladá jeho objektívnu existenciu (tú, samozrejme, predpokladá i Knap), ktorá však nemôže byť "nehmotná", ale musí byť, čo i len okamihovo, spredmetnená, resp. objektívne vyjadrená, , zhmotnená hoci len aspoň "efemérne" (okamihovo, "prchavo" v živom přednese) v podobe vnímateľnej zmyslami.¹⁹⁾

Predložená terminológia "ideálnych objektov", s ktorou sa stotožňujeme i v tejto štúdii, vychádza zo súvzťažnej dvojice pojmov " Z filozofického hľadiska nemožno pojmy "ideálny" a "nehmotný" považovať za synonymá. Treba mať na zreteli, že ideálne objekty predstavujú objekty, ktoré vznikajú, resp. svoju existenciu nachádzajú vo vedomí subjektu vo forme ideí, ktoré sú univerzálne a zhmotniteľné, sú spôsobilé byť predmetom právnych vzťahov v stabilnej ideálnej štruktúre v jednote obsahu a formy (či už uvažujeme o literárnom, vedeckom alebo umeleckom diele, alebo o technickom riešení).²⁰⁾ Práve uvedená vlastnosť ich materializácie, a to i na nepatrný časový okamih, vychádzajúc z uvedenej požiadavky objektívnej existencie právneho predmetu, umožňuje subsumovanie "ideálnych objektov" pod možné, právne relevantné objekty (predmety) právnych vzťahov.²¹⁾

Už zo samej povahy ideálnych objektov vyplýva množstvo špecificky charakteristických znakov, ktoré ich odlišujú od materiálnych objektov a ktoré majú z hľadiska právnych vzťahov závažný význam.

V prvom rade ide o vlastnú povahu ideálnych objektov, ktorá vyplýva z ich existencie vo forme ideí; tie sú aspoň efemérne materializovateľné v podobe vnímateľnej zmyslami, pričom však je ich existencia zároveň nezávislá od existencie akéhokoľvek hmotného substrátu, pomocou ktorého sú materializované. Ďalej hovoríme o tzv. "potenciálnej ubikvite",²²⁾ teda možnej "všadeprítomnosti" ideálnych objektov. Z nej vyplýva jednak to, že je možné, aby ich vnímalo v rovnakom čase na rôznom mieste teoreticky neobmedzené množstvo subjektov, a jednak skutočnosť, že uvedeným vnímaním, - zjednodušene povedané - "užívaním" ideálnych objektov nedochádza k ich opotrebovaniu, teda k zníženiu ich kvality, resp. k ich spotrebovaniu (nedochádza k ujme na ich podstate). Napokon, z najvýznamnejších špecifík ideálnych objektov je právne relevantná i nemožnosť ich prevodu s privatívnym účinkom pre osobu převodců, pričom teda do úvahy prichádza iba prevod konštitutívny, s uplatnením konsolidácie práva²³⁾ (pri zániku subjektu nadobúdateľa, či zániku jeho práva dochádza ku konsolidácii práva pôvodného poskytovateľa).²⁴⁾

Uvedené charakteristické znaky ideálnych objektov zdôvodňujú potrebu ich osobitnej právnej úpravy ako špecifických predmetov právnych vzťahov v oblasti súkromného práva, ako aj možnosť ich ďalšej systemizácie.

Možno teda zhrnúť, že predmetom práva duševného vlastníctva sú ideálne objekty, ktoré predstavujú neuzavretý, neustále sa vyvíjajúci okruh predmetov právnych vzťahov, ktoré môžu vznikať v oblasti spoločenských vzťahov týkajúcich sa duševného vlastníctva, pričom ide o vzťahy súkromnoprávne.

Pod treba rozumieť práva, pri výkone ktorých sa uplatňuje najmä hospodárska hodnota predmetu, teda dochádza k realizácii úžitkovej hodnoty predmetu práva. Sem zaradíme najmä pre ktoré je charakteristické správanie vlastníka v zmysle užívania veci, prenechania užívania veci i