Teoretické súvislosti právnej regulácie výkladu práva

Nielen na prvý pohľad patria právne normy upravujúce výklad práva do rámca tzv. sekundárnych pravidiel v duchu slávnej Hartovej dichotómie primárnych a sekundárnych pravidiel.

"... kým primárne pravidlá hovoria o činnosti, ktorú jednotlivci musia alebo nesmú vykonávať, sekundárne pravidlá sa zaoberajú primárnymi pravidlami samotnými. Bližšie určujú spôsoby, akými môžu byť primárne pravidla presvedčivo zistené, zavedené, menené a ako možno presvedčivo určiť ich porušenie." Pravidlá výkladu práva patria medzi sekundárne pravidlá v zmysle citovaného vymedzenia H. L. A. Harta. Veď sa zaoberajú primárnymi pravidlami samotnými tým, že buď upravujú spôsob, postup atď. ich výkladu, alebo normujú výsledok tohto výkladu, čo v prípade právnej regulácie výkladu práva naznačuje tzv. autentický výklad a zákonné definície. H. L. A. Hart však medzi príklady sekundárnych pravidiel nezahrnul pravidlá výkladu primárnych pravidiel; možno preto, lebo ani on nevenoval pozornosť právnej regulácii výkladu práva.

Zdanlivo bezproblémové začlenenie právnych noriem upravujúcich výklad práva chápaný ako určité narábanie s právom (textom, normami) medzi hartovské sekundárne pravidlá vedie ku prekvapivej úvahe o vykladaných primárnych pravidlách. Veľký rakúsky právny mysliteľ F. Bydlinski mal na mysli asi primárne pravidlá, keď napísal: "Lebo základným modelom právnodogmatickej práce je posudzovanie určitých výsekov z (úzko chápanej) oblasti bytia podľa určitých výsekov (noriem) zo sveta toho, čo má byť." V prípade právnej regulácie výkladu práva sa v duchu citovanej vety dostávajú interpretované právne normy (súčasť sveta toho, čo má byť) veľmi blízko svetu bytia (toho, čo je). Sú objektom či predmetom právnej regulácie. Alebo predsa nie? Na tomto mieste sa ponúkajú prinajmenej dve vysvetlenia, či skôr dve cesty uvažovania. Prvou je, že právna regulácia výkladu práva vlastne nie je reguláciou právnych noriem, ale narábania týmito normami, ktoré patrí do sveta bytia (toho, čo je). Je teda reguláciou konania vykladačov práva. Právne normy upravujúce výklad práva by pri tomto prístupe asi ani nepatrili medzi sekundárne normy podľa H. L. A. Harta. Ostali by potom vôbec nejaké sekundárne pravidlá? Veď právo bezprostredne reguluje len ľudské konanie, i keď jeho formulácie neraz podľa doslovnej interpretácie svedčia o inom. Napríklad zákon č. 63/1993 Zb. v prvej vete § 2 ods. 1 uvádza: "Štátny znak Slovenskej republiky (ďalej len "štátny znak") tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž, vztýčený na ... Znamená to, že ľudia majú za štátny znak Slovenskej republiky pokladať zákonom určený obraz. Právne normy ani štátny znak nie sú schopné "samo-konania", čiže bez ľudí stojacich "medzi" právnou normou regulujúcou výklad práva a vykladanou normou by asi nebolo čo regulovať.

Cestu ku druhému vysvetleniu ponúkajú autori pražskej učebnice teórie práva a možno i R. Alexy. Učebnicovo bezproblémovo pôsobiace slová: "Právna norma je objektívne existujúce všeobecne záväzné pravidlo konania ..." inšpirujú k začleneniu práva aj do sveta toho, čo je (bytia) a robia samotné právo spôsobilým objektom právnej regulácie. František Weyr síce kedysi prehlásil: "... naprostá metodická oddelenosť oboch svetov: sveta, aký je (podľa kauzálneho zákona), a sveta, aký byť má (podľa normy)" , ale aj svet toho, čo má byť existuje nielen v ľudských mysliach, ale prinajmenej jeho časť zvaná právo (s výnimkou právnej obyčaje) aj zachytená/objektivizovaná, takmer bezvýnimočne v textovej podobe, na nosičoch mimo človeka. Problémom však ostáva, do akej miery predstavuje vhodný objekt právnej, teda koniec koncov verejnou mocou garantovanej regulácie.

Robert Alexy v jednom zo svojich neskorších textov zvlášť jasne sformuloval v jeho prácach už skoršie nájditeľnú koncepciu dvojakej povahy práva. Jeho slová sú hodné dlhšej citácie: "Téza o dvojakej povahe práva tvrdí, že právo nevyhnutne zahŕňa oboje, skutočný alebo faktický rozmer predstavujú prvky autoritatívneho vydania a sociálnej účinnosti, kým ideálny rozmer nachádza svoje vyjadrenie v prvku morálnej správnosti."

Alexyho dichatómia vzdialene pripomína weyrovské rozlíšenie svetov bytia a normativity a zároveň ako keby smerovala k jeho prekonaniu. Avšak naspäť k otázke. Právo vždy priamo reguluje ľudské konanie a len jeho prostredníctvom to, čo je jeho zámerom, pokiaľ sa nezaoberá len ľudským konaním ako svojím zámerom (cieľom). V prípade sekundárnych pravidiel, a právnej úpravy regulácie práva zvlášť, však regulované ľudské konanie spočíva v narábaní s právom samotným. Objavuje sa tu výrazná cirkularita, ktorá, koniec koncov, patrí ku základom chápania práva ako autopoietického systému. Právna regulácia výkladu práva i ostatné sekundárne pravidlá sa od pravidiel primárnych nelíšia tým, že ich bezprostredným adresátom je bez ohľadu na použité formulácie konajúci človek, ale tým, že predmetom regulovaného ľudského konania je samotné právo.

Alexyovské ideálno a reálno a weyrovské svety bytia a chcenia sa tu striedajú a prepletajú, keď predstava toho, čo má byť, určuje konanie človeka (reálno) spočívajúce v narábaní s predstavami toho, čo má byť. Ak ideálny element práva skutočne spočíva v jeho morálnej (ne)správnosti, tak tu ostáva len málo priestoru pre zmysluplnú právnu reguláciu výkladu práva. Právo nie je vhodným prostriedkom rozlišovania medzi morálnym a nemorálnym či formulovania kritérií (ne)morálnosti. Tu sa musí spoľahnúť na samotnú morálku a chrániť len pred extrémnymi prípadmi nemorálnosti. Samozrejmosťou ostáva možnosť hodnotenia práva zo zorného uhla morálky.

Právna úprava výkladu práva môže vhodne prikázať použitie či rešpektovanie niektorého neprávneho normatívneho systému alebo spravodlivostného hodnotenia pri výklade práva. Morálka bude asi najvhodnejším kandidátom právom prikázaného využitia pri jeho interpretácii. Možno nájsť príklad takého ustanovenia - § 2 ods. 3 zákona č. 89/2012 Sb. (Občanský zákonník) hovorí o limitoch výkladu celého súkromného práva v mimoprávnych (v práve neobsiahnutých) hodnotách a normách: "Výklad a použitie právneho predpisu nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a nesmie viesť ku krutosti alebo bezohľadnosti urážajúcej obyčajné ľudské cítenie." citované slová českého Občianskeho zákonníka si zaslúžia prinajmenej dvojakú pozornosť. Prvou sú ich negatívna formulácia a zmysel. Neprikazujú riadiť sa nejakými hodnotami alebo morálnymi intuíciami, ale vidia v nich hranice prípustnej interpretácie. Ide o zmysel pre realitu, keď sa prostredníctvom (hlavne súkromného) práva sleduje množstvo veľmi rôznorodých cieľov a hodnotovo-morálne úvahy sú "len" hranicami výkladu súkromného práva. Druhou je veľký rozsah práva, na ktorého výklad sa táto veta vzťahuje. V tradícii § 6 ABgB má ambíciu regulovať interpretáciu nielen samotného Občianskeho zákonníka, ale celého českého súkromného práva. A tak možno právne záväzné výkladové pravidlá jedného zákona nájsť v inom zákone, teda v inom predpise rovnakej právnej sily, alebo sa tu vynára hierarchia "bežných" zákonov? To je však už iná téma ako právna regulácia výkladu práva.