Zabezpečovacie opatrenia v novom civilnom sporovom procese - vybrané problémy.

The Act No. 160/2015 Coll. Civil Dispute Proceedings Code introduces security measure as a completely new institute of the Slovak procedural law. Systematically, it is included among protective instruments whose primary purpose is to support achieving fundamental objectives of the main adversarial proceedings. Extreme brevity of the regulation does, however, raise several serious and troubling ambiguities, and produce unpredictably varying results even in identical case scenarios, as is already evidenced in the practical application there of by courts of the first instance. This article, therefore, attempts to define the place of security measures in the Slovak legal system and to examine them, particularly, in the context of constitutional limits and distinctive features of similar legalinstitutes. One of its main intentions is to review admissibility of analogy in gap - filling of the regulation in question, as well as define and analyse the limitations thereof. It also raises questions of functions and effects of the encumbrance created by the security measure. Significant attention is paid to examination whether the regulation provides sufficient level of protection to the rights of other subjects directly affected by such a judicially established encumbrance, particularly other creditors of the debtor, who are not participants in the proceedings. In its final chapter, the article aims to formulate a set of recommendations which - given the present state of the regulation of numerous aspects of security measures, or, more precisely, the lack thereof - should be observed in the decision practice.

*-*-*-*-*- *-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*
 
                                        Motto:
 
                                        

Praxis sine theoria Sicut coecus media in via ¹⁾ *-*-*-*-*- *-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*

Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis upravujúci sporové civilné konanie²⁾ a spolu s dvomi ďalšími rekodifikáciami nahradil Občiansky súdny poriadok,³⁾ ktorý ako generálny predpis upravoval občianske súdne konanie vo všetkých podobách (t.j. konanie sporové, nesporové i konanie vo veciach tzv. správneho súdnictva) po dobu dlhšiu ako päťdesiat rokov. Komparáciou týchto údajov by sa mohlo zdať, že predpis beznádejne zastaraný, ktorý vznikol v úplne inej spoločenskej ére, ustupuje právnej úprave revolučne inej. Tak to však nie je. Primárnym dôvodom je, že počet novelizácií Občianskeho súdneho poriadku sa od jeho prijatia priblížil k číslu 100, teda aj predpis, ktorý nadobudol účinnosť v polovici 60. rokov musel reflektovať, že spoločenská a sociálna realita determinuje obsah právneho poriadku (a nie naopak). Dôsledkomu vedeného je (nie revolučný) charakter nového procesného predpisu, Civilného sporového poriadku, o čom najlepšie vypovedá priamo jeho dôvodová správa. Tá na mnohých miestach konštatuje, že úprava toho ktorého ustanovenia a v ňom obsiahnutého právneho inštitútu sa osvedčila a v podstate sa preberá bez výraznejších zmien, prípadne ide o zmeny práve evolučného charakteru, reagujúce na poznatky aplikačnej praxe. Otázku, či za takejto situácie, akcentujúc predovšetkým zásady právnej istoty, stability, predvídateľnosti práva a všetky postuláty vyplývajúce z charakteru Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu,⁴⁾ bolo najvhodnejším riešením prijímať nový procesný predpis namiesto relatívne väčšej novely Občianskeho súdneho poriadku, je však pravdepodobne na širšiu diskusiu mimo rámca tohto príspevku.

Rovnocenne bude zaujímavé sledovať, ako prebehne aplikácia ustanovenia zakotvujúceho prakticky neobmedzenú plnú aplikabilitu⁵⁾ - okrem stanovených výnimiek⁶⁾ - Civilného sporového poriadku odo dňa jeho účinnosti, t.j. aj na všetky už prebiehajúce konania, ktoré neboli začaté návrhom podaným podľa ustanovení Civilného sporového poriadku, opäť vo vzťahu k zmieneným princípom ústavného charakteru, predovšetkým princípom právnej istoty, predvídateľnosti práva a užšie tzv. legitímneho očakávania a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou konceptu materiálneho právneho štátu.⁷⁾

Najmä Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že ochrana tzv. legitímnych očakávaní je zložkou imperatívu právnej istoty.⁸⁾ Autori článku sa preto domnievajú, že prechodné ustanovenie § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku nebude možné aplikovať izolovane, bez kontextu s ďalšími právnymi normami v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky, osobitne právnymi normami nadzákonného (ústavného) charakteru, ktorých právna sila predurčuje, aby s nimi boli výklad i aplikácia prechodných, aplikačných ustanovení Civilného sporového poriadku plne v súlade. V Ústave Slovenskej republiky je povinnosť ústav o konformného výkladu zakotvená aj explicitne,⁹⁾ bude preto potrebné pozorne sledovať a hodnotiť, najmä ako sa prax vysporiada s legitímnymi očakávaniami účastníkov občianskeho súdneho konania začatého v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, týkajúcimi sa nepochybne aj toho, v akom type procesu, s akými určujúcimi vlastnosťami a procesnými oprávneniami mala byť poskytnutá ochrana ich ohrozeným alebo porušeným právam, alebo oprávneným záujmom.

Uvedené platí ešte viac v tých nemnohých (ale o to významnejších) prípadoch, keď sú "parametre" Civilného sporového poriadku nastavené výrazne odlišne od predchádzajúcej procesnej úpravy; tu máme na mysli najmä nové prvky reglementácie opravných prostriedkov, ktorými sa limitujú možnosti inštančného prieskumu, a tým aj nápravy. Situácia, keď množstvo rozhodnutí procesného charakteru (procesné rozhodnutia upravujúce vedenie procesu), ktoré však môžu a spravidla aj reálne vyvolávajú závažné dôsledky práve v relácii k zaručeným základným právam na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, sú vylúčené z riadneho aj mimoriadneho prieskumus tým, že prípadná korekcia nesprávnosti zostáva len na Ústavnom súde Slovenskej republiky, podľa názoru autorov veľmi skoro "narazí" na ústavnoprávne a medzinárodnoprávne mantinely. Ochrana ústavnosti navyše nie je len záležitosťou Ústavného súdu, ale primárne úlohou súdnictva všeobecného.¹⁰⁾ Činnosť Ústavného súdu má byť založená na princípe subsidiarity, t.j. jeho právomoc má byť primárne determinovaná okolnosťou, či tu jealebo nie je iný orgán ochrany určený na ochranu základných práv a slobôd, pričom najvýznamnejším orgánom uvedeného typu má byť aj naďalej všeobecný súd. Popri základnej otázke výsledkov testu ústavnosti na novú úpravu preto nemožno ani vylúčiť, že jedným z jej najmarkantnejších dôsledkov bude preťaženie a zahltenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý je materiálne, organizačne aj technicky určený na poskytovanie úplne iného typu právnej ochrany . Vyvoláva tak o. i. riziko reálneho znefunkčnenia činnosti Ústavného súdu, ako aj nemožnosti alebo obmedzení efektívnej materiálnej realizácie práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Jedným zo staronových procesných inštitútov prítomných v novej právnej úprave sú zabezpečovacie prostriedky, pričom ich najtypickejším a najčastejším predstaviteľom budú určite neodkladné opatrenia, ktoré sú až na určité obsahové zmeny nemeritórneho charakteru normatívnym ekvivalentom predbežných opatrení podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.¹¹⁾ Novým typom zabezpečovacích prostriedkov sú však tzv. zabezpečovacie opatrenia, ktoré si v Civilnom sporovom poriadku dokonca "vyslúžili" osobitnú, legislatívno - technicky oddelenú úpravu.¹²⁾ S ohľadom na jej mimoriadnu stručnosť a subsidiárne použitie ustanovení o neodkladnom opatrení¹³⁾ je určite namieste otázka, či bolo takéto vyčlenenie, ktorým boli zabezpečovacie opatrenia nie len pojmovo, ale aj fakticky vyňaté zo všeobecnej kategórie neodkladných opatrení, skutočne potrebné. Túto pochybnosť podčiarkuje aj dôvodová správa k ustanoveniu § 344 Civilného sporového poriadku,¹⁴⁾ z ktorej nie jemožné excerpovať žiadne definičné znaky, ktoré by odôvodňovali potrebu oddeleného prístupu.

Legitímnou je aj pochybnosť, či bolo dôvodné pristúpiť k zásadnej terminologickej obmene a pojem predbežné opatrenie nahradiť pojmom neodkladné opatrenie, najmä ak sa zoberie do úvahy vyššie zmienený fakt, že úprava neodkladných opatrení je v zásade veľmi podobná úprave predbežných opatrení. Rovnako možno argumentovať, že sa postupom času vytvorila značne rozsiahla judikatúra, ktorá zaujala stanovisko k množstvu výkladových a aplikačných problémov, ktoré reálna aplikácia práva v dotknutej oblasti priniesla, a táto bola rovnako kvalitne spracovaná aj v právnej náuke. Samotný Civilný sporový poriadok pritom v čl. 2 ods. 2 zdôrazňuje význam právnej istoty ako stavu, "". Nie je preto zrejmé, prečo sa zákonodarca rozhodol zneistiť aplikabilitu dosiaľ sformulovaných záverov zavedením novej terminológie. Nikdy by sa nemalo technokraticky zabúdať, že právo je záväzné pre každého, pričom práve z tohto dôvodu by malo byť čo najzrozumiteľnejšie, aby štandardný (priemerný, ) adresát právnej normy mohol bez väčších problémov jej obsah akceptovať, pochopiť, či vyložiť tak, aby sa záväzné pravidlo správania premietlo i do jeho reálneho konania v rámci spoločenskej interakcie. Používanie rozdielnych pojmov s relatívne rovnocenným obsahom rozhodne nie je možné označiť za žiaduci jav, naopak, ide o postup s priamym negatívnym dosahom na právnu istotu a predvídateľnosť práva zo strany adresátov právnych noriem.

Dôvodová správa pritom vnáša viac svetla do tejto základnej terminologicko - obsahovej problematiky iba zdanlivo: ".". Venuje sa teda iba minoritnému typu zabezpečovacích prostriedkov, keď odôvodňuje vo vzťahu k exekučnému konaniu, napriek tomu, že pri absolútnej väčšine predbežných opatrení (úplne správne) dochádzalo k ich zániku , na základe zákonom predpokladanej skutočnosti, ktorou bol spravidla úspech alebo neúspech vo veci samej (v rámci ktorej alebo v súvislosti s ktorou bol tento zabezpečovací prostriedok použitý a súdom nariadený).¹⁵⁾ Existoval len minoritný počet nariadených predbežných opatrení, ktoré by mali presah do exekučného konania, čo bol prevažne dôsledok časovej koincidencie spôsobenej "dodatočnou" 30 - dňovou lehotou počítanou od vykonateľnosti rozhodnutia, počas ktorej pretrvávali účinky predbežného opatrenia,¹⁶⁾ a možnosťou začať exekučné konanie bezprostredne po tom, ako vykonateľná povinnosť nebola dobrovoľne splnená. Najtypickejší obsah predmetného opatrenia - uloženie povinnosti nenakladať s vecami alebo právami - sa jednotlivými spôsobmi výkonu exekúcie¹⁷⁾ nevynucoval vôbec. Nastával totiž automaticky ako zákonný dôsledok exekúcie, kumulatívnej existencie nasledujúcich právnych skutočností:

Dôvodová správa, ktorá mala vysvetliť potrebu terminologickej zmeny týkajúcej sa neodkladných opatrení, sa tak v podstatnom ohľade uchýlila k argumentácii vzťahujúcej sa výlučne na nový inštitút zabezpečovacích opatrení (inými slovami, v skutočnosti potrebu zmeny označenia "hlavného" inštitútu neodkladných opatrení nijako relevantne nezdôvodnila). Je tiež možné polemizovať, či úprava skutočne opúšťa doterajší charakter predbežnosti poskytovanej súdnej ochrany, ak až po nariadení takéhoto opatrenia dôjsť ku kvalitatívne novej situácii, že nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Opatrenie je totiž v čase nariadenia pojmovo vždy iba predbežné a až neskôr sa prípadne môže zmeniť na opatrenie relatívne trvalej povahy. Omnoho dôležitejším - a znepokojujúcejším - aspektom prednesených argumentov však je, že zákonodarca zjavne považuje za ústavokonformný a obhájiteľný stav, keď k uloženiu záväznej povinnosti trvalej povahy môže dôjsť v špecifickom konaní (resp. v špecifickom úseku konania), v ktorom nie sú - s ohľadom na jeho povahu a ani reglementáciu - vybudované materiálne a formálne záruky pre plnú realizáciu základných práv subjektu na súdnu ochranu a predovšetkým spravodlivé súdne konanie (napr. v podobe riadneho dokazovania, reálnej kontradiktórnosti zabezpečujúcej realizáciu zásady rovnosti strán, riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a pod.). Uvedené je, podľa názoru autorov, z ústavnoprávneho i medzinárodnoprávneho¹⁸⁾ hľadiska neakceptovateľné a zbytočne spochybňuje danú úpravu ako celok.

V zmysle ustanovenia § 343 ods. 1 Civilného sporového poriadku . Za súčasného použitia ustanovenia § 344 Civilného sporového poriadku, zakotvujúceho subsidiaritu ustanovení o neodkladných opatreniach na úpravu opatrení zabezpečovacích, možno hneď v úvode - a pre potrebu ďalšieho skúmania - sformulovať tieto ich základné definičné znaky:

Zároveň vo všeobecnosti, ako určujúcu skutočnosť vo vzťahu k obsahu tohto príspevku ako celku, považujú autori za potrebné uviesť, že zavedenie inštitútu zabezpečovacieho opatrenia s obsahom, ako je vymedzený jednotlivými nepočetnými právnymi normami v Civilnom sporovom poriadku, vrátane zákonodarcovho "odôvodnenia" potreby tohto právneho inštitútu a jeho vecnej opodstatnenosti, nemožno v žiadnom prípade považovať za krok správnym smerom. Práve naopak, ide o legislatívne riešenie nedôvodné, bez vecnej potreby, riadne neodôvodnené, ktoré v konečnom dôsledku bude mať za následok vznik právne neprehľadných situácií, ďaleko vybočujúcich z požiadavky právnej istoty, na ktorú by sa jednotlivé subjekty mali mať možnosť vopred spoľahnúť, a v mnohých prípadoch aj porušenie základných práv ako strán sporu, v neprospech ktorých budú zabezpečovacie opatrenia vydávané, tak predovšetkým tretích, na konaní sa nezúčastňujúcich osôb. Už teraz možno očakávať, že výrazne negatívne budú dotknuté najmä oprávnené záujmy veriteľov stojacich mimo spor, v rámci ktorého dôjde k nariadeniu zabezpečovacieho opatrenia, záujmy týkajúce sa najmä reálnej vymožiteľnosti ich vlastného práva (nároku) voči dlžníkovi, ktoré vo vykonávacom (spravidla exekučnom) konaní bude zásadným spôsobom negované práve prípadnou existenciou zabezpečovacieho opatrenia v prospech iného veriteľa, ktorému súd "venuje" výhodu priznaním postavenia záložného veriteľa.

Existuje pritom mnoho zásadných skutočností determinujúcich samotnú právnu úpravu, potrebu jej existencie a spôsoby použitia, s ktorými sa však zákonodarca žiadnym spôsobom nevyporiadava. Jednou z takých je napr. ničím neodôvodnená prednosť (vydania) zabezpečovacieho opatrenia pred opatrením neodkladným (§ 324 ods. 3 Civilného sporového poriadku: ""). Aký je zmysel takéhoto ustanovenia? Z akého dôvodu by malo byť prednostne zriaďované záložné právo, prečo zákonodarca neponecháva obe možnosti ako rovnocenné na úvahu príslušnému sudcovi? V mnohých prípadoch by predsa neodkladné opatrenie, obsahom ktorého je uloženie povinnosti nenakladať s určitými právami, bolo určite omnoho vhodnejšie. Ak mali byť hlavným motívom ohľady, že zriadenie záložného práva je - v kontraste k uloženiu povinnosti nenakladať s vecami či právami - šetrnejšie voči strane, majetok ktorej sa má takýmto spôsobom zaťažiť (či dispozícia s takýmto majetkom, v širšom slova zmysle, v zmysle nakladania s majetkovými právami, obmedziť), uvedené by mohlo teoreticky platiť iba za situácie, keď by sa na takto kreované záložné právo nahliadalo ako na záložné právo, ktoré je zabezpečovacím inštitútom, zabezpečovacím prostriedkom viažucim sa iba ku konkrétnemu sporovému konaniu. Inými slovami, v žiadnom prípade by nemalo ísť o záložné právo, vo vzťahu k obsahu ktorého sa naznačuje, že má tiež tzv. funkciu (také by totiž voči dlžníkovi určite nebolo šetrnejšie). Avšak, ak by takéto záložné právo malo - ako to podľa názoru autorov článku nevyhnutne musí byť - výlučne funkciu zabezpečovaciu (donucovaciu), stráca tým predmetný inštitút faktický zmysel. Záložné právo totižto neobmedzuje vlastníka v práve nakladať so zálohom, napr. formou scudzenia. Podstatou donucovacej funkcie záložného práva je jeho vecnoprávny charakter, ako je reglementovaný v jednotlivých právnych predpisoch,²¹⁾ ktorý spočíva v možnosti vykonať záložné právo, resp. domáhať sa (právne aprobovaným spôsobom) uspokojenia zo speňaženia zálohu aj voči jeho nadobúdateľovi.²²⁾ A ak pri zabezpečovacích opatreniach takáto úprava absentuje, mala by aplikácia práva - reflektujúca zmysel a účel všetkých relevantných právnych noriem, tvoriacich v rámci právneho poriadku bezrozporný celok - dospieť k jedinému mysliteľnému rozuzleniu, že zabezpečovacie opatrenie sa míňa proklamovanému účelu, pretože pohľadávku reálne nezabezpečuje a ani zabezpečovať nemôže. Za opísaných okolností je nesporné, že účel zabezpečovacieho prostriedku možno lepšie dosiahnuť práve uložením povinnosti nenakladať vo vymedzenom rozsahu s určitými vecami alebo právami²³⁾ (teda neodkladným opatrením), čo by súčasne malo vylučovať možnosť nariadenia opatrenia zabezpečovacieho.

V žiadnom prípade nie je náhoda, že v doterajšom procesnom predpise (Občianskom súdnom poriadku), ale ani napr. v existujúcom českom Občanském soudním řádu²⁴⁾ nebola a nie je možnosť zriadiť záložné právo hmotno právneho typu za účelom zabezpečenia dubióznej, nejudikovanej pohľadávky.²⁵⁾ Zriadenie záložného práva v úvodnom štádiu sporu (alebo dokonca pred začatím sporu) za situácie, keď by tým bolo nevyhnutnedotknuté základné právo zaručené čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky,²⁶⁾ navyše na základe noriem podústavného práva upravujúcich dočasné zabezpečovacie prostriedky v civilnom procese, by, podľa názoru autorov, nemohlo obstáť v ústavnom teste proporcionality,²⁷⁾ a to ani vo vzťahu k vlastníckemu právu subjektu povinnosti (strany sporu, majetok ktorej má byť uvedeným spôsobom zaťažený), ani (a najmä) vo vzťahu k vlastníckemu právu tretích osôb, najmä ďalších veriteľov príslušnej strany, obzvlášť, ak "disponujú" judikovanou pohľadávkou, ktorá nie je dobrovoľne plnená, je vymáhaná v exekučnom konaní, čím sa jej nútené uspokojenie môže stať zásadne ohrozené výskytom záložného práva kreovaného zabezpečovacím opatrením (ktoré zabezpečuje pohľadávku spravidla neskoršiu, za každých okolností však dubióznu). Dokonca vyvstáva otázka naznačujúca prístup, ktorý by za iných okolností bol určite vyhodnotený ako absurdný a neobhájiteľný, či by zabezpečovacie opatrenie nezakladalo absolútnu prekážku pre uskutočnenie exekúcie na príslušnú majetkovú hodnotu.²⁸⁾ V prípade takto koncipovaného zabezpečovacieho prostriedku by nepochybne došlo k porušeniu základných zásad ovládajúcich výkon rozhodnutia podľa Exekučného poriadku,²⁹⁾ pričom záložný veriteľ (strana) zo zabezpečovacieho opatrenia by mal bez akéhokoľvek právne relevantného dôvodupostavenie oddeleného, hmotnoprávneho záložného veriteľa.

Je preto potrebné zreteľne uzavrieť, že zriadenie záložného práva na základe zabezpečovacieho prostriedku(zabezpečovacieho opatrenia), ktoré by nemalo mať len zabezpečovaciu, ale tiež uhradzovaciu funkciu,³⁰⁾ nariadeného v špecifickom konaní, v ktorom nie je zabezpečená plná real