Genéza vzájomného uznávania justičných rozhodnutí v trestných veciach v EÚ

Nowadays, the judicial co-operation in criminal matters in the EU shall be based on the mutual recognition of judicial decisions in criminal matters in the EU. The paper deals with the genesis of the concept. The development of the mutual recognition idea has been a gradual process. First, the paper introduces the general knowledge concerning the mutual recognition as a common concept of EU law and its impact in the area of Criminal law. Further, it is focused on its development in the field of judicial co-operation in criminal matters in the light of European Council political documents and relevant EU programmes. In order to implement the mutual recognition a number of legislative instruments have been adopted. The paper analyses early legislative instruments, i.e. the Framework Decision on the European arrest warrant and the Framework Decision on the execution in the EU of orders freezing property or evidence. Moreover, it analyses their testing. Subsequently, the paper deals with other instruments involved in the development of mutual recognition. In the end, it introduces the impact of the Treaty of Lisbon on mutual recognition and its current position in the EU primary law. Naturally, it does not leave out of consideration current development. The paper presents as well newly introduced legislative proposal of instruments implementing the principle of mutual recognition in the EU.

Vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí v trestných veciach v EÚ je kľúčovým konceptom európskeho justičného priestoru. Jeho realizácia sa stala jedným z hlavnýchokruhov aktivity EÚ v oblasti trestného práva a je jedným z najsľubnejších. Nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy dňa 1. decembra 2009 bolo vzájomné uznávanie umiestnenédo centra právnej sily v EÚ, a to do Zmluvy o fungovaní EÚ. Stalo sa jedným z dvoch hlavných pilierov justičnej spolupráce v trestných veciach spolu s aproximáciou trestnoprávnych predpisov členských štátov EÚ. Avšak, kým sa vzájomnému uznávaniu justičných rozhodnutí doprialo takéhoto postavenia, prešli roky, počas ktorých sa vyvíjalo.

Príspevok sa zaoberá genézou vzájomného uznávania v oblasti trestného práva, resp. v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach v EÚ. Tento proces sa udial na pozadí politických dokumentov, programov a najmä prijímaním konkrétnych legislatívnych opatrení na úrovni EÚ. Takéto udalosti a súvisiace dokumenty sú v ňom podrobené analýze.

Navyše, príspevok má ambíciu byť nadčasový. Nielenže sa venuje udalostiam predchádzajúcim súčasnosť, ale poukazuje aj na súčasné procesy v jeho vývoji. Samozrejme, hneď v úvode je potrebné si uvedomiť, že vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí nie je na konci svojho právneho vývoja. Možno teda očakávať, že v budúcnosti sa bude vyvíjať ďalej, teda tento príspevok netreba vnímať ako uzatvorený.

Vo všeobecnej rovine spočíva zmysel vzájomného uznávania v tom, že Avšak koncept vzájomného uznávania nie je v kontexte európskej integrácie úplne nový. Naopak, je všeobecným konceptom, ktorý sa nachádza v samom koreni európskej integrácie. Je celkom jednoduché nájsť príklady v práve ES/EÚ, kde sa objavuje. Napríklad ho nachádzame v základnom princípe vnútorného trhu EÚ, že výrobok, ktorý je legálne vyrábaný a predávaný v jednom členskom štáte, je možné exportovať do iného členského štátu, ako aj ho v ňom predávať. Následne možno hovoriť o vzájomnom uznávaní vysokoškolského vzdelania, ktoré má vplyv na schopnosť pracovať v inom členskom štáte. Teda vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí je len jedným uplatnením všeobecného princípu vzájomného uznávania, a to na účely trestného práva.¹⁾

je vzájomné uznávanie kľúčovým konceptom európskeho justičného priestoru.²⁾ Tento mechanizmus sa vyvinul počas niekoľkých rokov z futuristickej vízie na princíp, ktorý je oporným kameňom justičnej spolupráce v trestných veciach.³⁾ V podstate to znamená, že každý vnútroštátny justičný orgán uznáva požiadavky od justičných orgánov iného členského štátu, a to s minimálnymi formalitami. Vzájomné uznávanie je zásada uznávajúca rozhodnutia iného členského štátu EÚ, ktorý rieši niektoré záležitosti rovnakým alebo podobným spôsobom ako iný členský štát, no jeho výsledky sú prijímané ako rovnocenné rozhodnutie. Rozhodnutia sú prijímané, aj keď porovnateľný orgán ani nemusí existovať alebo nemôže prijať takéto rozhodnutia, alebo dokonca by zaujal úplne rozdielne rozhodnutie v porovnateľnom prípade. V reálnom vyjadrení Je teda založené na myšlienke rovnocennosti medzi rozhodnutím vydávajúceho štátu a vykonávajúceho štátu a vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi.⁴⁾ Okrem iného vzájomné uznávanie rozhodnutí prispieva k právnej istote v EÚ.⁵⁾

Pokiaľ ide konečné rozhodnutia, ich definícia bola vypracovaná na základe už zavedených textov v oblasti občianskoprávnych a obchodnoprávnych vecí, ako napríklad v Bruselskom dohovore⁶⁾ z roku 1968. Na účely trestného práva, ako poukázala Európska komisia, definícia pojmu sa ukázala byť ťažká, najmä pokiaľ ide o prvok "konečné". Rozhodnutie ako také je tu chápané ako akt, ktorým je určitá vec vyriešená záväzným spôsobom. Ako pracovnú definíciu konečného rozhodnutia odporučila zahrnúť ⁷⁾

Navyše je vhodné zodpovedať otázku, či rozhodnutia prijaté správnymi orgánmi by mali byť tiež predmetom vzájomného uznávania. Napríklad spomenutý Bruselský dohovor obmedzuje rozsah uznania a výkonu rozhodnutí vydaných len súdom alebo tribunálom.⁸⁾ Pokiaľ ide o trestné veci, právne poriadky niektorých členských štátov umožňujú správnym orgánom prijímať určité rozhodnutia. Preto by režim vzájomného uznávania nebol úplný, ak by nezahŕňal aj takéto rozhodnutia.⁹⁾

Prvé náznaky na zavedenie vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach možno pozorovať už od 60. či 70. rokov minulého storočia. Iniciátorom takýchto snáh bola Rada Európy. Za týmto účelom boli vypracúvané medzinárodné zmluvy či dohovory. Ako príklady možno poukázať na Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi,¹⁰⁾ Európsky dohovor o trestaní za dopravné priestupky v cestnej premávke,¹¹⁾ Európsky dohovor o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov,¹²⁾ Európsky dohovor o prevzatí trestného konania¹³⁾ alebo aj Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb.¹⁴⁾ Nedostatkom týchto zmlúv bola ich nedostatočná ratifikácia v jednotlivých štátoch alebo v horšom prípade žiadna ratifikácia. Dôvodom bola spravidla nedostatočná dôvera. Dôsledkom toho bola skutočnosť, že pokusy o zavedenie vzájomného uznávania rozhodnutí trestného práva sa nestretli s očakávanou účinnosťou. Ak aj došlo k ratifikácii, tak k aplikácii dohovorov došlo na regionálnej úrovni, nie na úrovni Európy ako celku.

Avšak situácia v EÚ bola iná. Na jednej strane po celé desaťročia sa otázkam trestného práva nevenoval veľký priestor, integrácia v rámci členských štátov Európskych spoločenstiev bola nasmerovaná hospodárskym smerom. Na druhej strane zmena nastala v roku 1993, keď spolu s nadobudnutím platnosti ¹⁵⁾ bol na účely spolupráce v trestných veciach predstavený (ďalej len "III. pilier"). Bol pôvodne pomenovaný Spravodlivosť a vnútorné veci,¹⁶⁾ neskôr Policajná a justičná spolupráca v trestných veciach.¹⁷⁾ III. pilier viedol k vývoju hlbšej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ. Poňal oblasť trestného práva, v rámci ktorého možno hovoriť o medzivládnej spolupráci, nie o spolupráci na nadnárodnej úrovni. Členské štáty si priali do určitej miery medzinárodnú spoluprácu v trestných veciach, ale neboli pripravené na uplatnenie plne nadnárodného mechanizmu. Tak im dal III. pilier inštitucionalizované fórum na diskusiu o vybraných otázkach bez toho, aby boli vystavené nadnárodným kontrolám.¹⁸⁾

Jednou z diskutovaných otázok bolo vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach,a to v rámci celého justičného priestoru EÚ. Počas integračného procesu v EÚ sa do istej miery uplatnil proces harmonizácie. Avšak na účely trestného práva úplná harmonizáciav členských štátoch EÚ nebola, ba ani doposiaľ nie je reálna. To je odôvodnené tým, že pre jednotlivé štáty trestné právo predstavuje oblasť, ktorú nechcú podrobiť jednotnej právnej úprave, ako sa to tak stalo napr. v oblasti duševného vlastníctva alebo ochrany spotrebiteľa. Tak ako poukázal Asp, vzájomné uznávanie bolo videné ako alternatíva k harmonizácii.¹⁹⁾

V roku 1998 Táto myšlienka bola založená na analógii s vnútorným trhom EÚ, a to v nadväznosti na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Cassis de Dijon.²⁰⁾ Vedúcou myšlienkou tohto rozhodnutia je, že výrobok, ktorý je legálne vyrábaný a predávaný v jednom členskom štáte, je možné exportovať do iného členského štátu, ako aj ho v ňom predávať. Týmto vzájomné uznávanie vydláždilo cestu k dokončeniu konceptu vnútorného trhu EÚ. V oblasti trestného práva sa vychádzalo zo skutočnosti, že ak rovnaký princíp by mohol byť využitý, potom európske trestné právo by mohlo byť vybudované bez toho, aby čelilo náročnej úlohe prijímania harmonizačných opatrení.²¹⁾ Avšak vzájomné uznávanie nebolo možné prebrať len tak z oblasti vnútorného trhu do oblasti trestného práva, ale bolo potrebné ho vypracovať nanovo. Dôvod je jednoduchý - justičné rozhodnutia v trestných veciach nemožno považovať za výrobky, ale sú len akousi právnou fikciou, ktorá neslúži na účely predaja v inej krajine.

V dňoch 15. a 16. júna 1998 sa konalo (Spojené kráľovstvo). V záveroch zo zasadnutia²²⁾ bol zdôraznený význam účinnej justičnej spolupráce v boji proti cezhraničnej trestnej činnosti. Taktiež bola uznaná potreba posilniť schopnosť vnútroštátnych právnych poriadkov, aby úzko spolupracovali. Európska rada vyzvala Radu EÚ ako legislatívny orgán, aby bol rozšírený rámec vzájomného uznávania rozhodnutí.²³⁾

Následne v dňoch 15. a 16. októbra 1999 sa konalo (Fínsko). Európska rada odsúhlasila rad politických smerov a priorít na obdobie rokov 1999 - 2004 a zdôraznila nasledovné:²⁴⁾

33. Rozšírené vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí a rozsudkov, ako aj potrebná aproximácia právnych predpisov by uľahčili spoluprácu medzi orgánmi a justičnú ochranu práv jednotlivcov. Európska rada preto potvrdzuje zásadu vzájomného uznávania, ktorá, podľa jej názoru, by sa mala stať základným kameňom justičnej spolupráce v občianskoprávnych aj trestných veciach v EÚ. Táto zásada by sa mala aplikovať tak na rozsudky, ako aj na iné rozhodnutia justičných orgánov.

Spolu s príchodom ²⁵⁾ ktorá ako prvá vykonala revíziu Zmluvy o EÚ, bola nastolená požiadavka vytvorenia priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.²⁶⁾ EÚ si vytýčila cieľ vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v rámci ktorého občania EÚ užívajú vysokú úroveň ochrany.²⁷⁾ Vytvorenie tohto priestoru bolo realizované ako postupný proces. Amsterdamská zmluva bola podpísaná v roku 1997 a nadobudla platnosť v roku 1999. Avšak vytvorenie tohto priestoru bolo zahájené ešte pred nadobudnutím jej platnosti. Dňa 3. decembra 1998 bol predstavený ²⁸⁾ známy aj ako Viedenský akčný plán. Pokiaľ ide o justičnú spoluprácu v trestných veciach, bola predstavená požiadavka zahájenia prijímania opatrení zameraných na vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí, a to do dvoch rokov od nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy.²⁹⁾

V nadväznosti na závery zasadnutia v Tampere bol v januári 2001 prijatý ³⁰⁾ Ako je v ňom uvedené, vzájomné uznávanie je určené na posilnenie spolupráce medzi členskými štátmi. Navyše tým, že sa zabezpečí, aby rozhodnutie vydané v jednom členskom štáte nebolo možné napadnúť v inom, vzájomné uznávanie rozhodnutí prispieva k právnejistote v EÚ. Program taktiež zdôraznil, že vzájomné uznávanie by sa malo aplikovať v každom štádiu trestného konania. Program predstavil zoznam 28 opatrení, ktoré bolo potrebné presadiť. Medzi nich patrí napríklad vypracovanie nástroja, ktorý by slúžil na uznávanie príkazov na zmrazenie dôkazov, vypracovanie nástroja, ktorý by sa uplatňoval v oblasti pokút, či vypracovanie nástroja uznávania a vykonávania opatrení neväzobného charakteru.

Vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí je koncept, ktorý sa napĺňa prostredníctvom aplikácie legislatívnych nástrojov.

Prvým legislatívnym nástrojom, ktorý bol prijatý za účelom zavedenia vzájomného uznávania v trestných veciach, bolo ³³⁾ (ďalej len "rámcové rozhodnutie o európskom zatykači"). Toto rámcové rozhodnutie predstavilo európsky zatykač, resp. európsky zatýkací rozkaz³⁴⁾ (ďalej len "EZR"), ktorým sa rozumie justičné rozhodnutie vydané členským štátom EÚ s cieľom zatknúť a odovzdať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu, alebo ochranného opatrenia.³⁵⁾

Potreba takéhoto nástroja sa ukázala ako prirodzená v rámci zefektívnenia justičnej spolupráce v EÚ. Členské štáty si boli