Hänni, J., Rechtsphilosophie in a nutshell (Filozofia práva v orechovej škrupinke).

Zürich/St. Gallen: Dike Verlag, 2019, 248 s.

            Počas vlaňajšieho svetového kongresu právnej a sociálnej filozofie (IVR), presnejšie 9. júla 2019 v Luzerne, ma profesor Franz Lachmayer zo Salzburgu upozornil, že práve vyšla a objavila sa v predaji knižočka našej kolegyne, profesorky Julie Hänni z Univerzity v Luzerne, venovaná filozofii práva, a že určite stojí za to prečítať si ju. Recenzovaná práca vznikla v súvislosti s prednáškovou činnosťou autorky na Univerzite v St. Gallene.¹⁾ Julia Hänni má v úmysle predstaviť v nej rôzne východiská, ktoré si filozofky a filozofi osvojili ako "výklady skutočnosti a ar- chetypálnych pozícií spravodlivosti". Robí to okrem iného aj pomocou krátkych ukážok z originálnych prameňov, ktoré konfrontuje so súčasnými otázkami spravodlivosti.

             Autorka ponúka svoj výklad "témy v kompaktnej forme" (heslo edície je in a nutshell, "veľmi stručne") a rozdelila ho na šesť častí: 1. Antika, 2. Kresťanská filozofia (patristika, scholastika), 3. Racionalistické prirodzené právo (zmluvná teória), 4. Kant (teória poznania, náuka o práve), 5. Ústredné pojmy 20. a začínajúceho 21. storočia, 6. Ázijská filozofia práva (hinduizmus, budhizmus).

             V časti o recepcii antickej gréckej filozofie upozorňuje na nové výskumy, ktoré spochybňujú stotožňovanie raného kresťanstva s patristikou (cirkevní otcovia). V tomto období sa totiž podľa nej dokázateľne objavuje čoraz viac žien, ktoré pôsobia ako učiteľky kresťanskej náuky o spáse, napríklad eremitky v púšti ("matky púšte" - Synkletika, Melania, Teodora, Sarrha). Písomné pamiatky z tohto obdobia by teda nemali niesť názov Výroky otcov (Apopthagonata Patrum), ale skôr Výroky Otcov a Matiek (Patrum et Matrum). Nasleduje profilová štúdia o učení Tomáša Ak- vinského (1224 - 1274), ktorého uvádza takto: "Podľa tohto hlavného predstaviteľa scholastiky ľudská podstata nie je skrz-naskrz pokazená hriešnym pádom, je iba oslabená. Človek je síce ešte stále odkázaný na náboženskú dogmu, ale napriek tomu môže používaním svojho rozumu dospieť k poznaniu (s. 73)."

             K sprostredkovaniu antického myšlienkového odkazu kresťanskej scholastike v podstatnej miere dochádza cez arabský svet. Od 7. storočia sa do popredia dostáva islam ako nové náboženstvo; od roku 750 sa v Bagdade prekladajú mnohé grécke texty do arabčiny. Významnú úlohu pritom zohrávajú islamskí učenci ako Ibn Sina (Avicenna, 980 - 1037) a Ibn Rušd (Averroes, 1126 - 1198). Ibn Sina vytvára predpoklady na novú aristotelovskú diskusiu. Ibn Rušd študuje islamskú teológiu, právo a filozofiu, neskôr sa stáva sudcom. Z filozoficko- -právneho hľa