Interdisciplinárny pohľad na autorské právo, význam vedeckej práce a vyvažovanie záujmov v slovenskom autorskom práve

Autori príspevku sa zamýšľajú nad rôznymi spoločensko-ekonomickými a kultúrnymi otázkami súvisiacimi s vyvažovaním záujmov vznikajúcich v oblasti autorského práva. Uvažujú nad významom premietnutia poznatkov vedeckej tvorivej činnosti do samotnej tvorby slovenskej legislatívy.

Samotný predmet autorského práva a súvisiace rôznorodé otázky duševného vlastníctva predstavujú nevyčerpateľné množstvo námetov umožňujúcich ich podrobnejšie vedecké rozvíjanie. Napriek tomuto poznatku si autori tohto článku zvolili pre mnohých možno príliš zdĺhavú a kľukatú cestu vedúcu k problematike "vyvažovania záujmov v autorskom práve". Nie preto, že by mali v úmysle odvádzať pozornosť od aspektov, ktoré sa tradične v súvislosti s vyvažovaním záujmov skúmajú, ale z dôvodu, že by radi k riešeniu skúmanej problematiky prispeli uvedením aspektov, ktoré sa v právnickej literatúre prevažne nezohľadňujú. Podľa mienky autorov aj tieto otázky rovnako patria do kontextu skúmanej problematiky.

Význam vedy spočíva v sústavnom, kritickom a metodickom úsilí o pravdivé a všeobecné poznanie v určitej vymedzenej oblasti spoločenskej reality.¹⁾ Opodstatnenosť vedeckej práce sa všeobecne uznáva ako správna cesta k tvorbe originálnych poznatkov, ktorých využitie by malo následne viesť k skvalitňovaniu života ľudí. Nutnosť vedeckej práce nadobúda na svojom význame aj v oblasti právnych vied a využívanie ich poznatkov sa môže zdať zásadným aj v súčasnej dobe. Význam vedeckej práce si uvedomoval aj profesor súkromného práva Štefan Luby, ktorý už v roku 1941 vo svojej učebnici slovenského všeobecného súkromného práva zásadným a do tej doby v slovenských pomeroch nepredstaviteľným spôsobom spracoval veľmi komplexne a podrobne matériu súkromného práva; spôsobom, ktorý si zasluhuje skutočný obdiv a náležité uznanie aj v dnešných časoch, osobitne vzhľadom na tragické súvislosti tej doby. Profesor Luby neopomenul okrem tradičných a dodnes používaných právnych inštitútov venovať pozornosť aj ideovým základom súkromného práva, vývoju súkromného práva od najstarších čias, prameňom súkromného práva, formálnym prameňom vzniku práva, ale aj prameňom poznania práva. A keďže poznávanie práva pokladal za veľmi dôležité, predmetom jeho záujmu sa, prirodzene, stala aj právna veda.

Za predmet právnej vedy pokladal okrem samotného práva aj jeho poznávanie prostredníctvom rozvíjania myslenia. Noetiku ako vedu o právnickom myslení chápal v širšom zmysle ako formálnu právnu vedu a v užšom zmysle ako metodológiu. Noetiku vnímal ako predpoklad ostatných odborov právnej vedy, ktorých predmetom záujmu je samotné právo. Naproti tomu však noetika prinášala iba poznatky o formách právnického poznávania. Konkrétny obsah právna noetika čerpala z rôznych juristických alebo mimoprávnych odborov. Luby ako prvý zo slovenských právnych vedcov rozvinul skutočne vedecký prístup k právnickému poznávaniu. Na poznávanie obsahu platného právneho poriadku využíval znalosti z . Právny poriadok, ktorý kedysi platil, bol predmetom záujmu . Úvahy právneho poriadku zase tvorili predmet . Komparácia rôznych právnych poriadkov bola predmetom . Poznatky právnej dogmatiky, právnej histórie, právnej politiky a porovnávacej právnej vedy ako všetko empirické vedy vyžadovali exaktný prístup právnej vedy.²⁾

Právna metodológia v užšom zmysle ako doplňujúca právnu noetiku ponúkala spôsoby ako usmerniť poznávanie, aby sa prostredníctvom nich dospelo k objektívnym právnickým poznatkom. Metódy ako logické postupy myslenia vedú k správnemu poznaniu. Luby rozoznával metódy historické, sociologické, porovnávacie, teleologické, záujmové, citovej jurisprudencie, technické, explikatívne i normatívne.³⁾

Luby si pod právom predstavoval nielen to, čo práve aktuálne platilo ako pozitívne právo, ale jeho pohľad vnímania bol oveľa širší. Za právo nepovažoval iba normatívne platné právo, ale predmetom jeho záujmu bolo aj právo minulé a právo budúce. Predmetom skúmania platného práva bola právna dogmatika patriaca medzi empirické vedy. Využíval pritom metódy kritiky práva, výkladu a interpretácie a systematického spracovávania daného výseku práva. Právo platné v minulosti skúmala právna história, zameraná na skúmanie zmien v priebehu času, ako aj príčiny, ktoré tieto zmeny vyvolali. Metóda, ktorú pritom využíval, bola explikatívna - rozoberala a opisovala predovšetkým fakty. Skúmanie právnohistorické má význam jednak teoretický a jednak praktický. Súčasnosť nemožno správne chápať bez vnímania jej vzťahu k histórií. Luby v tejto svojej učebnici priamo odkazuje aj na filozofické práce a životnú múdrosť prof. Bohuša Tomsu, ktorý i neskôr, už v ére socializmu, zdôraznil potrebu vnímania nielen pozitívneho, čo prináša história, ale aj negatívneho - nesprávneho a škodlivého. Správne chápať terajší stav a perspektívy práva a právnej vedy možno iba pri súbežnom reflektovaní zásadných historických medzníkov, ktoré významným spôsobom ovplyvňovali axiologickú náplň nášho práva a spoločnosti ako celku.

Dejiny každého národa zaznamenávajú rôzne historické medzníky. Niektoré z nich zásadne ovplyvnili ďalšie smerovanie spoločnosti, preto si zaslúžia osobitnú pozornosť. Medzi takéto medzníky v našich novších dejinách určite možno zaradiť roky . Štyridsaťročné obdobie vládnutia komunistickej strany zásadne poznamenalo životy ľudí dvoch generácií. Ľudia po novembri 1989 prevažne neboli pripravení na obrovské celospoločenské zmeny, ktoré sa v transformačnom období uskutočňovali. Celkové hospodárske a kultúrne premeny, ktoré prišli tak nečakane, hoci zodpovedne ich bolo možné vedecky predvídať, sa negatívne odrazili predovšetkým v mravnom vývoji, avšak práve ten je z hľadiska kvality života najpodstatnejší. Zdá sa, akoby nebola dostatočne rozvinutá . Nielen pri významnejších medzníkoch v našich novších dejinách, ale ani po pravidelne uskutočňovaných voľbách nedokážu nastupujúce politické štruktúry nadväzovať na to, čo bolo predtým dobré. Namiesto toho, aby sa pri zmene politického režimu nadväzovalo na to, čo sa osvedčilo, začína sa akoby stále odznova. Anglický filozof Edmund Burke dospel na úsvite modernej doby pri hodnotení francúzskej revolúcie vo svojom diele Úvahy o revolúcii vo Francúzsku, k pozoruhodnému poznaniu. Revolučné zmeny, nech vyvierajú z akokoľvek ušľachtilých pohnútok, nemôžu v prípade, ak sa všetko predchádzajúce ničomne zavrhne, predstavovať cestu k lepšiemu. Každá doba má aj svoje pozitívne stránky. Nie je správne zatracovať nahromadený materiál predkov⁴⁾ a kontinuálne naň nenadväzovať. Je dôležité smerovať do budúcnosti a myslieť na tých, čo sa ešte nenarodili, ale popritom treba brať do úvahy aj predkov a počiny minulosti. A tak, prostredníctvom tradície a kontinuity, pretvárať starý poriadok zodpovedajúco i súčasným potrebám, avšak už s pohľadom do budúcnosti. Budúce právo je predmetom skúmania v rámci právnej politiky. Východiskom je doterajšie právo, jeho zmeny alebo uvažovanie o nahradení platného práva právom novým. Luby si plne uvedomoval, že tento retrospektívny pohľad do minulosti je pre rozvíjanie práva veľmi potrebný.

Pre svoju nadčasovosť je potrebné vnímať tento Lubyho odkaz aj v súčasnej dobe. Obdobie postmoderny, do ktorej spoločnosť dospela, je charakteristické dekonštrukciou, predstavou rezignujúcou na jednotný a celkový zmysel. Zdôrazňuje sa mnohovrstevnosť a pluralita prístupov.⁵⁾ Postmoderna narúša harmóniu, ničí syntézy, ruší normy a vôbec likviduje akúkoľvek všeobecnú zhodu. Sprievodným javom postmoderny v oblasti práva je zvýšená nestabilita a silná "hypertofia" právnych noriem. Ako vo svojej podrobnej analýze moderny a postmoderny⁶⁾ konštatuje M. Jančo, ", čoho dôsledkom je narušenie právnej istoty.

Je nevyhnutné vnímať potrebu uvedomenia si širších súvislostí, významu a základných východísk pre rozvíjanie spolupráce rôznych odborníkov právnych aj mimoprávnych: eko