Metódy smerujúce k definícii základných práv v praxi maďarského ústavného súdu

The study analyses the methods of the protection of fundamental rights in Hungary. Article 8 of the Hungarian Constitution had been the basis of the protection of fundamental rights until the new Fundamental Law entered into force on the first January 2012. The new Fundamental Law textually implemented the former practice of the Constitutional Court based on Article 8 of the Constitution regarding the tests, methods of evaluation of the constitutional protection. The paper shows how the Constitutional Court formed the content of these tests during the almost two decades after the transition. The rule is explained by way of an -by- analysis of the terms of this paragraph and its interpretation by the Constitutional Court. The analysis shows that the fact that the protection of fundamental rights is a primary obligation of the state is not merely a declaration, but a regulative principle of constitutional democracy.

Nasledujúci príspevok bol pripravený v rámci výskumného projektu zameraného na komparáciu ústavného súdnictva v štátoch strednej Európy koncom roku 2011. Začiatkom roku 2012 v Maďarsku nadobudol účinnosť nový Základný zákon a náväzne aj nový zákon o ústavnom súde. Základný zákon Maďarska v článku 1 ods. 3 časti obsahuje formuláciu test možného obmedzenia základných práv, ktorý ešte na základe ústavného textu z roku 1989 vypracoval ústavný súd pred ústavodarným procesom v roku 2011. Tohto testu sa ústavný súd pridržiava aj v nových podmienkach. Aplikácia tohto testu zatiaľ nespôsobila väčšie spory, lebo jeho základ je možné vyvodiť z platného a účinného textu Základného zákona. Predložená štúdia opisuje proces vzniku a formovania tohto dôležitého testu v ústavnoprávnom živote Maďarska a jeho obyvateľov.

Prvého januára 2012 vstúpila do platnosti nová ústava Maďarska - t.j. Základný zákon. Nový Základný zákon už konkrétne obsahuje aj tú metódu skúmania ústavnosti, ktorú - keďže patričný normatívny text chýbal - Ústavný súd počas 20 rokov po zmene systému vytvoril na interpretáciu obsahu ústavy. Základný zákon v kapitole o slobode a zodpovednosti konštatuje, že "základné právo možno obmedziť v záujme uplatnenia iného základného práva alebo ochrany niektorej ústavnej hodnoty v nevyhnutne nutnej miere, v úmere k cieľu, ktorý sa má dosiahnuť a rešpektovaním podstatného obsahu základného práva".

Podľa skoršej formulácie Ústavného súdu (Základný zákon obsahuje zjednodušený, neskôr ešte spochybniteľný, prinajmenšom serióznejšiu interpretáciu si vyžadujúci variant tejto formulácie) najzložitejším, najprísnejším variantom meradla, resp. testu alebo skúšky, je nasledovné: štát môže siahnuť k prostriedku obmedzenia základného práva vtedy, ak ochrana alebo uplatnenie iného základného práva, resp. ochrana ústavnej hodnoty sa nedá dosiahnuť iným spôsobom. K ústavnosti obmedzenia základného práva teda nestačí, že k nemu dochádza v záujme ochrany iného základného práva alebo slobody, resp. v záujme iného ústavného cieľa, ale je potrebné aj to, aby obmedzenie zodpovedalo požiadavke úmernosti, teda dôležitosť cieľa, ktorý sa má dosiahnuť, a váha naštrbenia základného práva v záujme daného cieľa musia byť v úmere. Zákonodarca je počas obmedzenia povinný použiť najmiernejší prostriedok, ktorý je spôsobilý na dosiahnutie daného cieľa. Obmedzenie obsahu práva je protiústavné, ak k nemu dochádza bez donucovacích okolností, svojvoľne. [30/1992. (V. 26.) AB , ABH 1992, 169, 171.].¹⁾

Hlavné línie meradla základného výskumu sa vytvorili veľmi skoro, ale čo sa týka detailov, dodnes neexistuje dôsledne uplatnená prax zo strany Ústavného súdu, Ústavný súd používa testy s menšímí modifikáciami.²⁾ Rozdiely sú čiastočne zapríčinené tým, že ohľadom rozdielnych základných práv Ústavný súd aplikoval všeobecný test s koncepcionálne rozdielnou prísnosťou. Je otázne, či nová ústava, formulácia Základného zákona, resp. sama osebe tá skutočnosť, že pravidlo obmedzenia základných práv sa objavuje v normatívnom texte, zmení predchádzajúcu prax. Text Základného zákona stavia na praxi Ústavného súdu vytvorenej po zmene politického systému a uplatňovanej pred prvým januárom 2012 a Ústavný súd sa podľa očakávaní naďalej bude držať tejto praxe, v budúcnosti sa však pustí do upresnenia už existujúcich testov. Táto domnienka je pravdepodobná aj so zreteľom na to, že v prvom štvrťroku 2012 Ústavný súd vo viacerých uzneseniach vyriekol, že pokiaľ text novej ústavy zachováva text predtým platnej ústavy, tým pádom príslušnú prax Ústavného súdu uznáva pre seba ako záväznú, podobne ako v prípade ústavy platnej pred rokom 2012, sa naďalej sa bude pridržiavať praxe založenej na precedensoch. To v jednotlivých, v roku 2012 rozhodnutých prípadoch konkrétne znamenalo, že Ústavný súd tak vyslovil res a zrušil konanie, že totožný ústavnoprávny problém sa neobjavil v prípade Základného zákona, ale v súvislosti s ústavou s tou istou alebo podobnou textáciou a bol už skôr posudzovaný.³⁾

Ani ústava, ani Základný zákon neurčuje presne, čo vlastne znamená podstatný obsah; či ide o všeobecný pojem alebo v prípade jednotlivých práv môže mať aj rozdielny obsah. I keď z textu ústavy nie je jasné ani to, ako možno obmedziť časť nachádzajúcu sa mimo rámca podstatného obsahu,⁴⁾ v prípade niekoľkých ustanovení, kde tvorca ústavy považoval za dôležité pomerne konkrétne upraviť možnosť obmedzenia základného práva, nachádzame presnejšie obsahové definície. Takýto bol napr. § 13 ods. 2 ústavy (Základný zákon, kapitola Sloboda a zodpovednosť, XIII. článok), ktorý konštatoval, že k vyvlastneniu majetku môže dôjsť len výnimočne, kvôli verejnému záujmu, s okamžitým a úplným odškodnením. V tejto súvislosti možno spomenúť aj § 55 ústavy (Základný zákon, kapitola s názvom Sloboda a zodpovednosť, IV. článok), ktorý s pripomenutím podrobnejších pravidiel obmedzenia upravuje právo na osobnú slobodu.

Ústavný súd v rámci základných práv vymedzil základné práva, ústavné práva, hodnoty a ciele. V dôsledku vymedzenia a určenia kategórií vytvoril pre jednotlivé kategórie odlišný systém kritérií z hľadiska obmedziteľnosti. Keďže väčšinu základných práv obsiahnutých v XII. kapitole ústavy Ústavný súd klasifikoval ako zásadné právo a na tieto práva sa vzťahuje najprísnejšie meradlo obmedzenia, najprv došlo k prezentácii všeobecných, potom špeciálnych testov z oblasti ochrany základných práv. Možno predpokladať, že tieto kategórie a zaradenie jednotlivých práv Ústavný súd aj v prípade Základného zákona zachová.

Po tomto úvode prejdem k výkladu základných práv a v krátkosti predstavím meradlo skúmania v prípade obmedzenia tých ústavných práv, ktoré sa nepovažujú za základné práva.

Pravidlo ústavy/Základného zákona, ktoré sa vzťahuje na podstatný obsah, má zásadný význam, lebo je spôsobilé na uplatnenie ľudskej dôstojnosti v znamení pravidla všeobecnej rovnosti.⁵⁾ Kritérium neobmedziteľnosti podstatného obsahu kodifikátori maďarskej ústavy zapracovali do normatívneho textu podľa nemeckého vzoru. Toto isté pravidlo obsahuje § 19 ods. 2 nemeckého základného zákona. Podobne ako v nemeckej právnej praxi, ktorá neupresnila toto ustanovenie tak, aby bolo základom všeobecnej ochrany základného práva,⁶⁾ spočiatku aj maďarský Ústavný súd judikoval, že substantívnou analýzou základných práv ako skupiny sa takmer vôbec nebude zaoberať a význam základného obsahu preskúma v prípade jednotlivých základných práv.

Výnimkou spod vyššie uvedeného bolo paralelné a dnes už prevládajúce stanovisko Lászlóa Sólyoma, prvého predsedu Ústavného súdu, ktoré pripojil k rozhodnutiu o protiústavnosti trestu smrti.⁷⁾ Podstatný obsah sa v tejto argumentácii spojil s právom na život a ľudskú dôstojnosť, ktoré je obsiahnuté v § 54 ods. 1 ústavy. Bolo tu obšírnejšie vysvetlené, že naštrbenie § 54 ods. 1 v každom prípade znamená aj ujmu podstatného obsahu všetkých ostatných základných práv, nie je však isté, či dovtedy možno obmedzovať jedno základné právo, kým nenarušuje právo na ľudský život a dôstojnosť [23/1990. (31. X.) uznesenie Ústavného súdu, ABH 1990, 88, 106.]. Prepojenie práva na ľudský život a dôstojnosť a podstatného obsahu základných práv znamená vybudovanie základu hodnotového systému, v ktorom právo na ľudský život a dôstojnosť je nedotknuteľnou podstatou všetkých základných práv. Podľa praxe maďarského ústavného súdu sa v konečnom dôsledku všetky práva dajú odvodzovať od základného práva na život a ľudskú dôstojnosť.

Hoci vo svojich neskorších rozhodnutiach Ústavný súd čiastočne akceptoval uvedenú argumentáciu Lászlóa Sólyoma a za špeciálnu súčasť, najvnútornejšie neobmedziteľné jadro podstatného obsahu všetkých základných práv, považoval právo na ľudský život a dôstojnosť, prax ústavného súdu vo všetkých bodoch nenasledovala tieto myšlienky Sólyoma. Ústavný súd zdôrazňoval skôr to, že v prípade jednotlivých základných práv podstatný obsah je vždy odlišný [6/1998. (11. III.) uznesenie Ústavného súdu, ABH 1998, 91, 98-99.]. Právo na život a ľudskú dôstojnosť je skôr základnou podmienkou všetkých ostatných práv, než ich podstatným obsahom, a v prípade nezmieriteľného konfliktu základných práv snáď môže dôjsť aj k odňatiu podstatného obsahu. To však nemôže viesť k odňatiu práva na život a ľudskú dôstojnosť. Je teda isté, že jadro podstatného obsahu všetkých základných práv sa nedá vo všetkých prípadoch spojiť s právom na život a ľudskú dôstojnosť.⁸⁾

Môžeme konštatovať, že test nutnosti a úmernosti a podstatný obsah sa dajú viacerými spôsobmi logicky prepojiť.⁹⁾ Dôvodom rozdielnych stanovísk môže byť aj to, že Ústavný súd úplne jednoznačne neodlíšil prípad jednoduchej zrážky základného práva a prípad konfliktu základných práv, ktorý sa meradlom nutnosti a úmernosti nedá riešiť. Pri nutnom a úmernom obmedzení základných práv sa podstatný obsah do určitého bodu neocitne v nebezpečenstve. Skutočný konflikt medzi základnými právami vzniká vtedy, keď zrážka nie je riešiteľná bez podstatnej ujmy niektorého základného práva.¹⁰⁾

Všeobecný test je nutne abstraktným metodickým pravidlom, ktoré je v danej veci naplnené konkrétnym obsahom vo vzťahu k predmetnej právnej norme. V porovnaní s týmto vzťahom sa chránený obsah formuje v každom prípade rozdielne [6/1998. (11. III.) uznesenie Ústavného súdu, ABH 1998, 91, 98.].

V prípade práv, ktoré sa spomedzi základných práv klasifikujú ako zásadné, výskum z hľadiska ústavnosti sa má vykonať metódou skúmania nutnosti a úmernosti. Test nutnosti a úmernosti má z obsahovej stránky tri hlavné zložky, hoci názov testu odkazuje iba na dve. Prvou je legitímny cieľ tvorcu práva, ústavn