Na dlhej ceste k Európskemu občianskemu zákonníku (III. časť)

(Predchádzajúca časť)

V tretej časti príspevku sa autor bližšie zaoberá komunitárnym právnym základom prijatia Európskeho občianskeho zákonníka a jeho legitimitou. Autor ďalej poukazuje na niektoré problémy kodifikácie občianskeho práva v Európe, súvisiace so zabezpečením jednotného uplatňovania zjednoteného práva, právnym pluralizmom a vhodnou formou nadnárodného civilného kódexu. V závere načrtáva možnosti ďalšieho smerovania zjednocovania súkromného práva v Európe, hodnotí realizovateľnosť prijatia európskeho civilného kódexu a poukazuje na problémy súvisiace s jeho uplatňovaním.

V predchádzajúcich dvoch častiach príspevku sme sa venovali všeobecným aspektom súčasnej situácie občianskeho práva v kontexte harmonizačných a unifikačných trendov v Európskej únii a podobám zjednocovania práva, charakterizovali sme iniciatívy v oblasti zjednocovania občianskeho práva v Európe a bližšie predstavili štyri základné riešenia zjednocovania zmluvného práva predstavené Komisiou; analyzovali sme metódy zjednocovania občianskeho práva v Európe a v súvislosti s prijatím Európskeho občianskeho zákonníka sme bližšie predstavili ekonomické a politické argumenty jeho prijatia a poukázali na význam odlišností práva a právnej kultúry pre zjednotenie práva na základe jednotného kódexu. V tejto záverečnej časti príspevku sa budeme venovať otázkam právomoci Spoločenstva na prijatie Európskeho občianskeho zákonníka a jeho legitimity a následne poukážeme na niektoré problémy nadnárodnej kodifikácie občianskeho práva v Európe. V závere príspevku sa pokúsime načrtnúť možnosti ďalšieho smerovania zjednocovania súkromného práva v Európe a zhrnúť sformulované závery týkajúce sa prijatia a aplikácie európskeho civilného kódexu.

Závažným argumentom proti prijatiu európskeho civilného kódexu je absencia právneho základu jeho prijatia. Právomoc Spoločenstva prijať Európsky občiansky zákonník možno do určitej miery vyvodiť z článku 95 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len "ZES"). Na základe citovaného ustanovenia možno podľa odseku 1 tohto článku prijať "opatrenia určené na aproximáciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení členských štátov, ktorých predmetom je vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu." Súdny dvor Európskych spoločenstiev však judikoval, že toto ustanovenie nezakotvuje všeobecnú normotvornú právomoc zákonodarcu Spoločenstva pre právnu úpravu vnútorného trhu. Opatrenia prijaté na základe tohto ustanovenia totiž musia skutočne zlepšiť podmienky pre vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu a na odôvodnenie ich prijatia nestačí iba existencia rozdielov medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami alebo abstraktné riziko prekážok vo výkone základných slobôd vnútorného trhu alebo narušenia hospodárskej súťaže.¹⁾ Tieto opatrenia sú však odôvodnené aj v prípade, ak slúžia na zamedzenie pravdepodobným budúcim prekážkam obchodu vyplývajúcim z odlišných právnych úprav.²⁾ Na prijatie určitého opatrenia na základe článku 95 ZES je pritom potrebné, aby bolo určené na zlepšenie podmienok na vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu zakotvením komunitárneho režimu riadenia, právnej úpravy obchodných vzťahov alebo majetkových práv.³⁾ Opatrenia v oblasti zjednocovania práva musia podporovať dosiahnutie cieľov uvedených v článku 14 ZES, ich predmetom musí byť "vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu" a ich základným účelom môže byť iba "aproximácia ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení členských štátov". Vzhľadom na spätosť opatrení, ktoré možno prijať na základe článku 95 ZES, s vnútorným trhom teda možno na základe tohto ustanovenia zjednotiť napríklad zmluvné právo, ale nie rodinné či dedičské právo.⁴⁾ Toto ustanovenie ZES môže byť navyše právnym základom len pre prijatie takých právnych nástrojov, ktoré zjednocujú vnútroštátne právne poriadky, a nie na vytvorenie samostatnej osobitnej európskej právnej úpravy alebo na nahradenie vnútroštátnych úprav.⁵⁾

Ďalším problémom je zodpovedanie otázky, či má Spoločenstvo podľa článku 95 ZES výlučnú alebo len delenú normotvornú právomoc. V právnej teórii sa objavuje ná zor, že táto právomoc, vzhľadom na povahu veci, t.j. harmonizáciu právnych poriadkov členských štátov, môže byť len výlučná.⁶⁾ Podľa judikatúry Súdneho dvora⁷⁾ však táto právomoc Spoločenstva nie je výlučná, aj keď Súdny dvor pripúšťa, že harmonizáciu práva podľa tohto článku nemôžu uskutočňovať jednotlivé členské štáty, ale len Spoločenstvo. Vzhľadom na to, že nejde o výlučnú právomoc Spoločenstva, na harmonizáciu práva podľa článku 95 ZES sa vzťahuje princíp subsidiarity a proporcionality, ktoré sú zakotvené v článku 5 ods. 2 a 3 ZES.⁸⁾ A práve v rozpore s týmito princípmi môže byť prijatie Európskeho občianskeho zákonníka. Na druhej strane však možno argumentovať tým, že ciele Európskeho občianskeho zákonníka nie je možné dosiahnuť na úrovni členských štátov, a ani ich nemožno dosiahnuť inými prostriedkami.⁹⁾ Zdá sa, že Komisia sa práve z dôvodu nejednoznačnej normotvornej právomoci Spoločenstva v oblasti zmluvného práva a zásad proporcionality a subsidiarity snaží odôvodniť potrebu vytvorenia Spoločného referenčného rámca výlučne z hľadiska zabezpečenia koherentnosti acquis communautaire a z dôvodu nevyhnutnosti odstránenia rozdielov vnútroštátnych právnych úprav ako prekážok fungovania vnútorného trhu. Spoločný referenčný rámec, ktorý by mal byť najperspektívnejším nástrojom na ceste k vytvoreniu európskeho civilného kódexu, možno však aj napriek funkcionalistickému a technokratickému prístupu Komisie označiť za Európsky občiansky zákonník "v prestrojení".¹⁰⁾

Okrem článku 95 ZES ako právneho základu kodifikácie súkromného práva na komunitárnej úrovni prichádza do úvahy najmä článok 308 ZES, ktorý oprávňuje Radu, aby na návrh Komisie a po konzultácii s Európskym parlamentom prijala jednomyseľne vhodné opatrenia, ak sa ukáže, že činnosť Spoločenstva je potrebná na dosiahnutie jedného z cieľov Spoločenstva v rámci fungovania spoločného trhu a ZES na to neposkytuje potrebné právomoci. Aj tento článok, rovnako ako článok 95 ZES, však vyžaduje nevyhnutnosť prijímaných opatrení pre fungovanie spoločného trhu, a teda prináša z hľadiska prijatia európskeho civilného kódexu rovnaké problémy a nejasnosti ako článok 95 ZES.

Názory na normotvornú právomoc Spoločenstva v oblasti zmluvného práva sú odlišné a podľa mnohých autorov právny základ prijatia komplexného a záväzného súkromnoprávneho kódexu v komunitárnom práve absentuje.¹¹⁾ Táto skutočnosť však nemusí byť prekážkou unifikácie súkromného práva na komunitárnej úrovni, pretože v prípade dosiahnutia politického konsenzu o potrebe jeho prijatia by bolo možné zmenou primárneho komunitárneho práva vytvoriť právny základ pre postup Spoločenstva v tejto oblasti. Zdá sa však, že v súčasnosti a ani v blízkej budúcnosti sa nepodarí takýto konsenzus dosiahnuť.

S prijatím Európskeho občianskeho zákonníka sa spájajú nielen problémy týkajúce sa právneho základu jeho prijatia, ale predmetom pochybností je aj legitimita takéhoto kódexu. Otázka legitimity kodifikácie súkromného práva na komunitárnej úrovni spočíva v posúdení, či prijatie jednotného civilného kódexu zodpovedá vôli občanov členských štátov. Podľa Sáncheza Lorenza¹²⁾ je myšlienka prijatia Európskeho občianskeho zákonníka "nielen ťažko realizovateľná, právne spochybniteľná a v rozpore so zásadou proporcionality, ale môže byť považovaná za neželateľnú a byť predmetom negatívnych hodnotení". Je teda otázne, kto a či vôbec si v súčasnosti želá prijatie takéhoto kódexu. V období krízy európskej integrácie, v ktorej sa Európska únia v súčasnosti nachádza, však zrejme nemožno očakávať, že zástupcovia a občania členských štátov budú podporovať zjednotenie súkromného práva vo forme jednotného európskeho kódexu, ktorým by nahradili "vlastné" kódexy a ktorý by považovali za legitímne vytvorený zákonník. Otázka legitimity prijatia Európskeho občianskeho zákonníka úzko súvisí najmä s otázkou európskej identity. Pokiaľ sa občania členských štátov nestotožnia s európskou identitou a nebudú sa v prvom rade považovať za občanov členského štátu, ale občanov Európskej únie, nemôže byť ani európsky civilný kódex úplne legitímny.

Bez ohľadu na to, či by bol Európsky občiansky zákonník prijatý na základe článku 95 ZES, článku 308 ZES alebo na základe doplneného ustanovenia primárneho práva, podmienkou jeho prijatia by bolo dosiahnutie širokého politického konsenzu podmieneného kladným stanoviskom väčšiny občanov členských štátov. Ak by sa tento konsenzus dosiahol a v politickej rovine by sa tým vyriešila otázka legitimity takéhoto kódexu (čomu by zrejme muselo predchádzať vyriešenie súčasného demokratického deficitu Európskej únie ako takej),¹³⁾ otázka právomoci Spoločenstva v tejto oblasti by zrejme nebola prekážkou jeho prijatia a táto právomoc by nebola spochybňovaná, ako je to v súčasnosti. Unifikácia súkromného práva v Európe má teda nevyhnutne politický rozmer. Ako však uvádza Van Caenegem,¹⁴⁾ "ak bude politická vôľa dostatočne silná a právnici pripravia cestu, k zjednoteniu práva v Európe môže dôjsť".

Viacerí autori¹⁵⁾ argumentujú t