Náčrt teoretickoprávnej koncepcie multicentrického právneho systému (Zarys teoretycznoprawnej koncepcji multicentrycznego systemu prawa)

Koncepcia multicentrického právneho systému ako uchopenie vzťahov právnych poriadkov štátu, EÚ, Rady Európy, Európsky súdny dvor a poľský Ústavný súd o vzťahu práva EÚ a poľskej ústavy. Zásady vzájomne priaznivého výkladu a kooperatívnej aplikácie, dve roviny zásady aplikačnej prednosti, záväznosti a uplatnenia práva, vyvodenie aplikačnej prednosti práva EÚ z poľskej ústavy.

Predmetom týchto úvah je náčrt koncepcie multicentrického právneho systému pôsobiaceho na strete práva Európskych spoločenstiev s právom členských štátov. Multicentrickosť chápaná ako rozdelenie kompetencií medzi orgány štátu a únijné vyplýva z prijatia zásady supremácie únijného práva, ako aj prednosti zásady účinnosti (éffet utile) tohto práva vo vzťahu k právnym poriadkom členských štátov.

Čoraz všeobecnejšie sa poukazuje na fakt, že vzťah medzi únijným právom a právom členských štátov už nespočíva v tradične chápanej hierarchickej nadradenosti jedného systému nad druhým, vedúcej v prípade kolízie noriem únijného práva s normami patriacimi do právneho poriadku členského štátu ku derogácii tých druhých. Zásada supremácie únijného práva sa uskutočňuje skôr v podobe rozhodného potvrdenia princípu účinnosti, podľa ktorej musia orgány členského štátu použiť normy únijného práva aj v prípade ich kolízie s normami práva členského štátu, vrátane noriem obsiahnutých v ich ústavách. Koncepcia multicentrizmu bude predstavená tak, ako ju sformulovali rozhodnutia poľského Ústavného tribunálu.

Zaujímavým prejavom takto chápanej multicentrickosti je možnosť, aby v rámci právneho systému štátu zároveň existovali právoplatné konečné súdne rozhodnutia odporujúce únijnému právu, ako aj rozhodnutia súdov nižšieho stupňa priznávajúce odškodnenie jednotlivcovi v spojitosti so skorším rozhodnutím porušujúcim únijné právo.

V súčasnosti nemožno prehliadnuť zmeny paradigmy chápania a fungovania práva ako systému, zvlášť jeho vertikálnej štruktúry. Mení sa pohľad na Kelsenovskú alebo Hartovskú monistickú predstavu práva v prospech multicentrického (polycentrického),¹⁾ alebo aj globálneho právneho systému.²⁾ Tento jav sa opisuje aj pojmami "pluralizmus"³⁾ a "mnohoúrovňovosť" právnych poriadkov.⁴⁾ Oplatí sa poznamenať, že aj kritici tejto formulácie uznávajú, že hoci je pojem multicentrickosti práva tematicky neostrým termínom, predstavuje v podstate zaujímavé a výstižné zhrnutie nepochybnej tendencie súčasných právnych systémov.⁵⁾ Ukazuje sa totiž, že klasické dynamicko-statické väzby medzi normami nie sú dostatočne adekvátne na opis aktuálneho právneho systému (právnych systémov), a to rovnako, pokiaľ ide o typ systému, ako aj konkrétny systém. Vyplýva to predovšetkým z mnohosti rôznych, vzájomne nezávislých miest tvorby práva. V tomto kontexte možno hovoriť o multicentrickosti právneho systému⁶⁾ cez prizmu "ge ometrie troch úrovní"⁷⁾ práva štátu, únie a práva tvoreného v rámci systému Rady Európy.

Pri tomto prístupe máme do činenia s fenoménom multicentrickosti v jeho vonkajšom rozmere (tzv. ), ktorého predmetom je analýza formovania procesov tvorby a aplikácie práva v nadštátnom kontexte, resp. akým spôsobom uvedené "decízne centrá" vstupujú alebo môžu vstupovať do vzájomných vzťahov v rámci tohto procesu. Zmeny vo vnímaní právneho systému sú spojené aj s tendenciou prechodu práva od systémov "uzavretých" ku "otvoreným",⁸⁾ teda takým, ktoré charakterizuje väčší podiel mimotextových prvkov vyjadrený prítomnosťou zásad, programových noriem a iných "neuzavretých pravidiel v právnickej argumentácii",⁹⁾ ktorú opísal Lech Morawski.

Všeobecne, ťažko hovoriť o zachovaní črty hierarchickosti v jej doterajšom chápaní. Ako výstižne poznamenáva Wieslaw Lang, v prípade multicentrickosti máme do činenia s objavením sa "v jednom právnom prípade mnohých rovnocenných prameňov práva, ktoré netvoria hierarchický systém (hierarchiu noriem)".¹⁰⁾ Téza o hierarchickom, pyramidálnom usporiadaní právneho systému však bola doposiaľ všeobecne akceptovaná.¹¹⁾ Vyjadrené najvšeobecnejšie, v monocentrickom systéme norma vyššieho stupňa predstavuje základ záväznosti normy nižšieho stupňa, pokiaľ bola stanovená na to kompetentným orgánom na základe vyššej normy (dynamické vyjadrenie) a zároveň je nižšia norma spojená s vyššou ako zvláštne so všeobecným (statické vyjadrenie). Zjavne to neznamená, že hierarchické väzby sa už neobjavujú, ale skôr len to, že nie všetky vzťahy sa dajú usporiadať zjavným horizontálnym alebo vertikálnym spôsobom, ale nahrádza ich cirkulárna alebo spletitá hierarchia noriem.¹²⁾ Preto je výstižný postreh, že pri takomto prístupe má právny systém reflexívny charakter, v rámci ktorého je koncepcia záväznosti opierajúca sa o zásadu legálnosti podporená procedurálnymi programami v súlade s ideou regulá cie.¹³⁾ Inými slovami, tendenciou súčasného právneho systému je jeho sieťovité usporiadanie, ktoré v sebe zahŕňa monocentrickú stavbu jednotlivých úrovní alebo "podsystémov", čo je zvlášť zjavné vo vzťahu únijného práva s právom členského štátu. V tomto význame majú uvedené systémy komplementárny charakter, spoločne existujú, vzájomne sa dopĺňajú, v dôsledku čoho tvoria spletitú hierarchickú štruktúru. Treba však poznamenať, že hoci multicentrizmus sám osebe nepredurčuje kolíziu noriem, isté riziko stretu noriem je väčšie v multicentrickom ako v monocentrickom systéme.¹⁴⁾

Multicentrickosť je v súčasnosti najviditeľnejšia pri aplikácii práva, pretože sa spája s kompetenčnými spormi prejavujúcimi sa v súperení mnohých decíznych centier vystupujúcich na vyššie odlíšených úrovniach. Multicentrickosť si vyžaduje prijatie faktu, že orgány vonkajšie vo vzťahu ku národným štátom môžu pri výklade a aplikácii práva záväzne prijímať rozhodnutia právoplatné na území štátu. V spojení s procesom integrácie máme do činenia s jediným právnym poriadkom určitého členského štátu, ale tento má multicentrický charakter, v rámci ktorého dochádza k deľbe kompetencií medzi orgánmi štátu a únie.¹⁵⁾

Deľba kompetencií medzi súdmi má podobu procesu, to znamená, nie je petrifikovaná, ale dynamicky sa rozvíja. Objavujú sa teda priestory deľby kompetencie quoad usum, ale to kto, v akej veci, v akom priestore získa aký stupeň kompetencie, podlieha určitej dynamike (napr. vzťahy medzi Európskym súdnym dvorom a Európskym súdom ľudských práv v súvislosti s čl. 47 Charty základných práv, čl. 46 ZEU, čl. 6.2 ZEU).¹⁶⁾ Spoločným prvkom týchto vzťahov je, že sa používajú na optimalizáciu zásady efektívnosti (účinnosti) alebo pri aplikácii únijného práva, alebo tiež Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách štátnymi súdmi. Dynamický charakter rozdelenia kompetencií medzi jednotlivé centrá súdneho rozhodovania, ako aj medzi podsystémy európskeho právneho priestoru sa prejavuje v rozhodnutiach obsiahnutých v judikatúre ESĽP týkajúcej sa úrovne ochrany základných práv vo vzťahu k rovine únijného práva. Možno rozlíšiť dva prístupy ESĽP ku kontrole zachovávania Európskeho dohovoru o ľudských právach a základ ných slobodách štátmi pôsobiacimi v rámci Európskej únie. Na jednej strane ESĽP uplatňuje zásadu nezasahovania, prejavujúcu sa v odmietnutí výkonu kontroly v situácii, kedy sa dané konanie štátu týka únijného práva.¹⁷⁾ Možno teda získať dojem, že ESĽP sa snaží rešpektovať autonómiu európskeho práva, nezasahujúc do jurisdikcie vyhradenej ESD. Ale na druhej strane rozhodnutie vo veci jednoznačne ukazuje na možnosť podrobenia takejto kontrole aj spôsobu konania štátov vyplývajúceho z únijného práva, nepriamo skúmajúc zhodu únijného práva s ESĽP.¹⁸⁾ V danej veci však ESĽP potvrdil existenciu domnienky zhody únijného práva so štandardmi vyžadovanými Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Treba však poznamenať, že ESĽP sa týmto odklonil od uplatnenia zásady nezasahovania v prospech zásady domnienky primeranej ochrany, ktorej okruh však už podlieha kontrole súdom.

S multicentrickosťou právneho systému sa skutočne spájajú kolízne otázky, vznikajúce v rovine harmonického fungovania quoad usum oboch podsystémov (štátneho a európskeho) tvoriacich však jeden právny priestor. Vynárajúce sa zmeny zvlášť vplývajú na aplikáciu práva súdmi, kde, ako sa ukazuje, vznikajú najväčšie problémy.¹⁹⁾ Ťažkosti vyplývajú z toho, že kvôli povinnosti sudcu členského štátu aplikovať právo štátu, únijné právo i medzinárodné, nadštátne medzinárodné štandardy, zásady a pravidlá, musí tento disponovať schopnosťou určenia pravidla potrebného na rozhodnutie danej veci. Musí dokázať vyriešiť konflikt kolidujúcich zásad alebo štandardov. Nepochybne to komplikujú nejasné, sporné a "citlivé" politické väzby a závislosti medziprávnymi poriadkami štátu a EÚ, kompetenčné spory medzi štátnymi a európskymi súdmi, ktoré vytvárajú dojem "jurisdikčného chaosu".²⁰⁾ V našej práci by sme chceli predstaviť smery zmien v myslení sudcov, spojené s cezhraničným charakterom vecí a v nadväznosti na to nevyhnutnosť zmien paradigmy výkladu a chápania práva poľskými súdmi, poukazujúc na dôsledky absencie uvedomenia si nutnosti zmien vnímania a aplikácie práva, spočívajúcich v zodpovednosti štátu za neaplikovanie alebo nesprávne aplikovanie únijného práva súdmi.

Opis multcentrického právneho systému je ťažký nielen preto, lebo sám pojem multicentrickosti je mnohoznačný, ale rovnako pre problémy spojené s objasnením únijného práva Únijné právo sa chápe ako špecifický právny poriadok, medzi charakteristické črty ktorého patria: širší okruh kompetencií Spoločenstva v porovnaní s inými medzinárodnými organizáciami, nezávislosť únijného práva od vnútroštátneho práva členských krajín, ako aj priamy účinok únijného práva.²¹⁾

V literatúre sa uvádza, že únijné právo nie je právom ani v zmysle právneho pozitivizmu, ani tak, ako ho charakterizujú prirodzenoprávne koncepcie.²²⁾ Navyše sa ukazuje, že ide o druh práva na jednej strane odlišných od kultúry práva stanoveného aj od common law, a na druhej strane spájajúci v sebe črty práva stanoveného, common law aj obyčaje.

Systém únijného práva najviac charakterizuje relatívna teleologická jednota, pričom zoznam cieľov bol sformulovaný v primárnom práve a stanovené ciele na seba navzájom pôsobia.

Neadekvátnosť "tvrdého" pozitivizmu na opis únijného práva sa spája s koncepciou "práva bez štátu". Pojmový aparát klasického Austinovského pozitivizmu sa stal nevhodným v únijnom práve s ohľadom na odmietnutie