O prípustnom použití argumentu ad hominem.

In this article I deal with the admissibility of argumentation. Firstly, I present logical and pragmatic reasons why argumentation isconsidered to befallacious. Secondly, I propose that in some instances the use of arguments is justifiable. I ground this claim on the observation that people in their everyday reasoning practice usually distinguish between right and wrong use of these arguments. Subsequently I proceed to analyse briefly what factors have impact on the admissibility of . Finally, I apply the results of my analysis to the problem of objecting the judicial bias. My main conclusion is that if we want toanalyse argumentation thoroughly we need to separate its description from its evaluation and consequently when delimiting this argument we should avoid mentioning that it is necessary fallacious.

Juraj Šeliga sa vo svojom článku¹⁾ pokúsil obhájiť nasledujúcu tézu: " .".²⁾ Na prvé počutie znie táto téza trochu zvláštne, pretože Šeliga používa výraz "argument " ako synonymum pre námietku zaujatosti vznesenú voči sudcom. Tento mätúci terminologický posun stojí na inak celkom správnej úvahe: Problematiku argumentácie možno spojiť s problematikou vznášania námietok zaujatosti voči sudcom, keďže oprávnené vznesenie námietky zaujatosti je prípadom platného použitia danej argumentácie. Pozrime savšak, o čo Šeliga svojuhlavnú tézu opiera:

Šeliga tvrdí, že argument , ktorý sa z pohľadu formálnej logiky javí byť logickou chybou, môže byť z pohľadu právnej logiky platným úsudkom. Právna logikaje na rozdiel od tej formálnej kontextuálne citlivá, čo Šeliga demonštruje tvrdením, že "".³⁾ V tomto kontexte možno použiť platne vtedy, ak ním spochybníme také vlastnosti osoby, ktoré sú pre správne rozhodnutie vo veci nevyhnutné. Šeliga tieto vlastnosti zastrešuje termínom "", čím má na mysli jednak autoritu rozhodovať spory, ale aj autoritu svedčiť alebo "".⁴⁾ Prípustnosť takéhoto popierania "autority" však má svoje hranice, ktoré Šeliga vidí v celkovej funkčnosti systému aplikácie práva. Námietkou zaujatosti, hoc aj oprávnenou, nemožno namietať všetkých sudcov s právomocou prejednať danú vec, inak by táto vec ostala nerozhodnutá, čo saprieči základnému účelu aplikácie práva. Takto sa Šeliga dostáva k svojej hlavnej téze, podľa ktorej prípustnosť argumentu je závislá najmä od počtu osôb, voči ktorým sadaný argument používa.

V tomto článku sa pokúsim čitateľom ukázať, v čom Šeliga pri obhajovaní svojej tézy zlyhal. Budem tvrdiť, že prípustnosť argumentu nie je závislá ani od špecifík právnej logiky (ak takáto logika vôbec existuje), ani od počtu osôb, voči ktorým sa tento argument vznáša. Predtým než prejdem k tejto kritike, pokúsim sa čitateľom v stručnosti predstaviť, čo je to argument a rovnako stručne načrtnem, za akých okolností možno uvažovať o jeho prípustnom použití.

V učebniciach logiky je opis argumentácie väčšinou spojený priamo aj s jej hodnotením, a to častokrát spôsobom, keď sa jedno od druhého nedá poriadne oddeliť. Tak napríklad František Gahér definuje ako "".⁵⁾ Hneď na začiatku by sme sa mali pýtať, prečo argumentopisovať v tak negatívne ladených termínoch.

Chybnosť argumentácie je zjavná prinajmenšom z dvoch vzájomne sa dopĺňajúcich perspektív: z logickej perspektívy ide o to, že namiesto toho, aby sme argumentovali vecne (), argumentu jeme osobne (), čím naše slová vo vzťahu k pôvodnému predmetu diskusie strácajú relevanciu. Daným argumentom presúvame pozornosť z jedného problému na druhý. Ak minister financií predostrel návrh, podľa ktorého je správne zvýšiť sadzbu dane z pridanej hodnoty, výrok jeho politického oponenta, že minister žije v luxuse, ktorý si obyčajný človek ani len nevie predstaviť, nebude platným proti argumentom k danému návrhu už len z toho dôvodu, že je vecne irelevantný. Tu by sa dalo namietať, že výber témy, o ktorej sa má viesť argumentácia, nie je vecou logiky. Ak si dá rečník dostatočný pozor, aby osobný útok prezentoval nie ako reakciu na vecnú argumentáciu, ale ako legitímnu zmenu predmetu argumentácie, z logického hľadiska mu nebudeme mať čo vytknúť, pretože logikov nemá čo zaujímať, že sa dialóg o sadzbe dane z pridanej hodnoty predčasne ukončil (prerušil?) tým, že bol nahradený novým dialógom, tentokrát o nákladnosti životného štýlu ministra financií. Paradoxne, ak chceme argument označiť za "logickú" chybu, je užitočné pozrieť sa naň nie len cez optiku logiky, ale aj cez optiku pragmatiky. Ako hovorí Paul Grice, "".⁶⁾ Obvinenie, že argumentácia nie je relevantná, pretože posúva tému od veci k osobe, stojí na pevnom základe až vtedy, ak od účastníkov dialógu požadujeme nie len dodržiavanie logických pravidiel, ale aj dodržiavanie konverzačných pravidiel, v rámci ktorých sa majú snažiť o vzájomnú kooperáciu napríklad aj tým, že zbytočne neodbiehajú od pôvodne nastolenej témy.⁷⁾ Dodržiavanie takýchto konverzačných pravidiel však nemusí byť samozrejmosťou. Napríklad Richard Rorty formuluje konverzačné pravidlo, podľa ktorého " "pričom však trefne dodáva, že dané pravidlo je len "", pretože "".⁸⁾ Napokon z pragmatického hľadiska môže byť argumentácia chybná aj bez toho, aby sme hrubo porušili pravidlá zdvorilosti tak, ako naznačuje Gahér vo svojej definícii. Netreba, aby sme nášho protivníka napadli "", stačí mu len vypovedať konverzačnú spoluprácu napríklad tým, že ho napadneme suchým konštatovaním faktov, ktoré on sám nepopiera.

Ak by sme teda mali zhrnúť, v čom spočíva chybovosť argumentácie bez o