O teórii adekvátnej príčinnej súvislosti.

The existence of a casual relationship between an unlawful conduct and a damage is the prerequisite for establishing a responsibility for damage. The legal regulation of today does not define what is to be understood as "causing" damage, and leaves the interpretation of this term to judicial practice. The practice of the courts defined many rules for determining and proving causal relationships, that, among other things, emphasize that the relationships between unlawful conduct and the consequences of such must be direct (immediate), and that the causal relationship must be "safely proved". Several more recent rulings of the Slovak judicial practice have, however, claimed that a casual relationship exists if the damage arises as an (emphasized by the author) consequence of unlawful conduct. Some rulings even refer to the theory of adequate relationships. Since these rulings fail to mention what exactly in their cases decided about the "adequateness" of causality, and since they do not include references to theoretical sources, their argumentation is, to a considerable extent, shallow and unconvincing. The theory of adequate causal relationships poses a concept that has been worked on generously, and one that is accepted to judge legal causality. although it hasn´t gained much support in the legal climate of the Slovak republic, one cannot overlook it traditional utility during the process of defining and deciding about the duty to compensate for caused damage.

Občiansky zákonník pri úprave všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. OZ)¹⁾ ustanovuje, že každý zodpovedá za škodu, ktorú () porušením právnej povinnosti. Uvedené ustanovenie sa obvykle vykladá²⁾ tak, že pre vznik zodpovednosti za škodu sa vyžaduje, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom³⁾ tejto príčiny (kauzálny = príčinný). Rovnako sa interpretujú tie ustanovenia zákona (napr. § 420a, § 421a, § 428), keď sa na vznik zodpovednosti zavinenie nevyžaduje. Na rozdiel od minulosti, terminologicky iná možnosť výkladu zákonných ustanovení neprichádza do úvahy.⁴⁾

Súdna prax spravidla vníma zisťovanie a preukazovanie príčinnej súvislosti ako otázku skutkovú a otázku právnu.⁵⁾ V prvom pohľade sa pozornosť má sústrediť na zistenie udalostí, ktoré časovo a vecne predchádzali vzniku škody a ktoré sa na jej vzniku podieľali. Táto časť, nazývaná aj otázkou skutkových zistení, má odpovedať na otázku, či protiprávny úkon potenciálneho škodcu a vzniknutá škoda sú vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku. Vymedzenie toho, medzi akou škodou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou tejto škody) sa má príčinná súvislosť zisťovať, je už posúdením právnym.⁶⁾ Cieľom právneho posúdenia kauzality je vyhodnotenie, či medzi konkrétnou protiprávnosťou a škodou, ktorá by bez takej protiprávnosti nevznikla (conditio sine qua non), je spojenie dostatočne intenzívne na to, aby vznikla zodpovednosť za škodu.⁷⁾

Na zisťovanie a preukazovanie kauzálneho nexu sa uplatňujú pravidlá vytvorené a dlhodobo akceptované súdnou praxou. V rozhodnutiach súdov sa tak spravidla zdôrazňuje, že pri zisťovaní existencie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je najprv potrebné izolovať škodu od všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Rozhodujúcou je pritom len vecná súvislosť príčiny a následku;⁸⁾ časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). Škode obvykle predchádza viacero skutočností, ktoré môžu pôsobiť ako vzájomne súvisiace príčiny. Nemožno pritom vylúčiť, že každá z takýchto príčin môže mať aj niekoľko vzájomne súvisiacich následkov. Pre vznik následku nemá každá z príčin rovnaký význam. Z tohto dôvodu sa považuje za potrebné rozlišovať príčiny dôležité, hlavné a pre určitý následok rozhodujúce, ďalej príčiny menej významné, ale pre určitý výsledok nutné príčiny a napokon príčiny podružné, pre následok nevýznamné.⁹⁾ Niekedy sa zdôrazňuje, že príčina vzniku škody musí byť podstatná, značná,¹⁰⁾ resp. dovršujúca.¹¹⁾

V odôvodneniach sa často upozorňuje, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy. Súdna prax to vysvetľuje tak, že pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Priamosť pôsobenia príčiny na následok sa niekedy označuje aj ako "bezprostrednosť" príčiny vzniku škody,¹²⁾ čím sa má vylúčiť, aby vzťah príčiny a následku bol (iba) sprostredkovaný.¹³⁾ Výnimočne sa upresňuje, že za príčinu vzniku škody nie je možné automatický považovať takú podmienku, ktorá je vzniknutej škode najbližšia.¹⁴⁾ Z hľadiska preukazovania príčinnej súvislosti sa zasa kladie dôraz na potrebu "naisto ustáliť",¹⁵⁾ ktoré skutočnosti v danom prípade prichádzajú do úvahy ako bezprostredné príčiny vzniku škody. Napokon, príčinná súvislosť musí byť "nepochybne preukázaná",¹⁶⁾ samotné pripustenie možnosti vzniku škody nepostačuje.¹⁷⁾

Z pohľadu uvedených, teóriou aj praxou akceptovaných pravidiel, sa odlišným javí právny názor, v ktorého zmysle je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda ... adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Takéto spojenie sa objavilo v odôvodneniach rozsudku krajského súdu,¹⁸⁾ Najvyššieho súdu SR¹⁹⁾ a dokonca aj v uznesení Ústavného súdu Sr.²⁰⁾ Z hľadiska početnosti ide zatiaľ o zriedkavý spôsob určenia príčinnosti. Už z tohto dôvodu treba pripustiť, že nemusí byť hneď každému zrejmé, či výrazom "adekvátna príčina" dochádza k zmene v právnom postoji, a ak áno, čo táto zmena prináša. Pochybnosti vyvoláva aj skutočnosť, že v spomínaných rozhodnutiach sa takmer výhradne argumentuje (obligátnymi) pravidlami o existencii nevyhnutných podmienok vzniku škody (conditio sine qua non), a len obmedzene (ak vôbec) sa úvahy zameriavajú na objasňovanie "adekvátnosti" príčin, ktoré v konečnom dôsledku viedli k rozhodnutiu o povinnosti nahradiť spôsobenú škodu. Z dostupných poznatkov zatiaľ možno vyvodiť len to, že teória adekvátnosti našla svoje miesto v prípadoch, keď sa na vzniku škody podieľalo niekoľko príčin. V takomto prípade súdy považovali za potrebné vyhodnotiť vplyv viacerých príčin na vznik konkrétneho následku (škody). Podľa podaného vysvetlenia bolo cieľom odlíšiť príčiny podstatné od príčin právne nepodstatných²¹⁾ tak, aby bolo možné urobiť záver o tom, že konkrétna škoda je adekvátnym dôsledkom protiprávneho správania žalovaného.

Popri zjavnej absencii objasnenia dôvodov, ktoré rozhodli o adekvátnosti príčin, upúta, že súdy svoj postoj obhajujú odkazom na teóriu adekvátnej príčinnosti. Takýto spôsob argumentácie by bol obvyklým, ak by sa v odôvodnení odkazovalo na konkrétnu odbornú literatúru. V prípade spomínaných súdnych rozhodnutí však akýkoľvek odkaz na použitý zdroj absentuje.

Bolo by nevhodné špekulovať o dôvodoch takéhoto postupu. Skôr sa treba pýtať, či právna náuka je pripravená poskytnúť požadované odpovede. V prípade juristického vymedzenia príčinnej súvislosti je situácia v mnohom špecifická. Osobitosti možno pramenia už z počiatočných polemík medzi francúzskymi a nemeckými právnikmi o tom, či téma kauzality v práve vôbec existuje, či "... ju netreba zaviesť len preto, aby si nemeckí právnici mali na čom cvičiť mozgové závity"²²⁾. Neskôr už právna veda priznávala, že "kauzálnosť sužuje súdy a náuku viac než akákoľvek iná téma v práve"²³⁾. Ďalšie snahy o vedecké podchytenie podstaty príčinnosti napokon ovplyvňoval aj názor, že téma kauzality je rezistentná na akademické debaty a ide o problém, ktorý nikdy nemožno vyriešiť.²⁴⁾

Obdobne sa k téme právnej príčinnosti vyjadrovala aj vtedajšia česko-slovenská právnická náuka. Podľa J. Krčmářa²⁵⁾ "podrobnejších pokynů o míře oné souvislosti je v občanském zákoníku poskrovnu, takže otázka je namnoze sporná ..." . Sedláček považoval problematiku príčinnej súvislosti za najzáhadnejší problém právnej vedy.²⁶⁾ Štefan Luby označil vymedzenie pojmu a podstaty príčinnej súvislosti za jednu z najspornejších otázok náuky občianskeho a trestného práva, kde existuje celý rad úplne rozchádzajúcich sa odpovedí.²⁷⁾

Ani novodobá literatúra sa až na malé výnimky otázkam príčinnej súvislosti podrobnejšie nevenuje a jej riešenie spravidla prenecháva právnej praxi.²⁸⁾ Dôvody možno pramenia ešte v Lubyho konštatovaní, že právna veda svojimi metafyzickými a metakauzalistickými špekuláciami prax občianskeho práva skôr poplietla, ako by jej pomohla²⁹⁾. Na osobitosť problému napokon upozorňujú aj súčasní teoretici. Napríklad H. Koziol obhajuje špecifický prístup právnej vedy tým, že zatiaľ čo filozof alebo vedec pracuje so známymi alebo odpozorovanými javmi a tie sa snaží aplikovať na neznáme kauzy, právnik má snahu nájsť kauzalitu medzi dvomi známymi skutočnosťami - škodovou udalosťou a konkrétnou škodou.³⁰⁾

Napriek uvedeným výhradám je zrejmé, že pri skúmaní príčinnosti v práve sa vyhranili dva významné teoretické prístupy, označované ako teória ekvivalencie podmienok (the doctrine dite de l´équivalence des conditions, Äquivalenztheorie), a teória adekvátnej príčinnej súvislosti (the théorie de la causalit adéquate, adäquanztheorie alebo Theorie der adäquatenung). Obidve teórie sú akceptované súdnou praxou, majú svojich zástancov aj oponentov. Na pochopenie ich miesta v práve a významu pri ich aplikácií je potrebné poukázať na viaceré skutočnosti.

Skoršia teória ekvivalencie, známa viac pod označením teória podmienky (Bedingungstheorie, conditio sine qua non), sa zakladá na myšlienke, že za príčinu treba považovať všetky okolnosti, ktoré, ak by sme si ich odmysleli, následok by nenastal. Za pôvodcu tejto teórie niektorí³¹⁾ označujú Buriho,³²⁾ viacerí autorstvo pripisujú rakúskemu právnikovi Glaserovi.³³⁾

Pre Buriho koncepciu je charakteristické, že všetky výsledku predchádzajúce podmienky sa vo svojom celku považujú za príčinu následku. Keďže všetky podmienky sú pre vznik výsledku nevyhnutné, považujú sa za rovnocenné. To okrem iného znamená, že od žiadnej z podmienok nemožno odhliadnuť a ani nie je možné podmienky nijakým spôsobom hodnotiť a posudzovať. Pri aplikácii na konkrétny prípad to znamená, že ten, kto vyvolal niektorú z podmienok, hoci len jedinú, zapríčinil výsledok.

Glaser³⁴⁾ vymedzil teóriu podmienky odlišne. Podľa autora "... ak sa niekto pokúša v myšlienkach oslobodiť pôvodcu zásahu od posudzovaných udalostí a vyjde najavo, že napriek tomu sa sekvencia podmienok nezmenila, je zrejmé, že jeho konanie a následky mu nemožno pričítať ... ak však vyjde najavo, že po vylúčení správania pôvodcu zásahu odpadli aj následky, alebo sa prejavili úplne inak, je dôvodným pričítať následky pôvodcovi zásahu a tieto ponímať ako následky jeho aktivity".³⁵⁾ Uvedený prístup, vlastný najmä nemeckým súdom, sa nazýva aj metódou eliminácie (Hinwegdenken), pretože predpokladá pojmové vyberanie jednotlivých tvrdení, ktoré majú viesť k rozlišovaniu medzi "skutočnými podmienkami" vzniku škody a tým, čo možno nazvať "zhoda okolností"³⁶⁾. Opakom eliminácie je substitúcia, ktorá ako metóda plní svoju funkciu v prípade omisívnej protiprávnosti. Metóda substitúcie predstavuje myšlienkové nahradenie protiprávnosti škodcu konaním, ktoré je v súlade s právom za predpokladu, že ostatné podmienky vzniku škody sa nemenia. Podľa tohto konceptu, ak by konkrétny následok vznikol bez ohľadu na substitúciu, posudzovaná protiprávnosť nie je príčinou vzniku škody.³⁷⁾ Z kritiky³⁸⁾ pôvodne chápanej teórie podmienky vychádzajú aj výberové teórie (auswahltheorien). Podstatou tohto prístupu je rozlišovanie podmienok a príčin. Teória vychádza z poznania, že nie všetky podmienky sú rovnocenné príčiny vzniku škody. Podľa zástupcov tejto teórie dôležitá je podmienka, ktorá na vzniku následku zohrala rozhodujúcu úlohu (). Niekedy sa hovorí aj o "poslednej" podmienke alebo "najúčinnejšej" podmienke.

Dôvody hľadania iného prístupu k právnej kauzalite vysvetľuje právna náuka zväčša tým, že aplikácia testu "conditio sine qua non" neviedla vždy k žiadaným výsledkom. Ukázalo sa, že hlavne v oblasti súkromného práva aplikovanie tohto pravidla neúmerne rozširuje zodpovednosť žalovaného hradiť spôsobenú škodu. Dovtedy zaužívanému prístupu sa vyčítalo, že neprihliada na to, či ide o priamu alebo tzv. vzdialenú škodu. Za neprijateľné sa označovalo aj to, že v určitých prípadoch sa dôvodom na stanovenie povinnosti náhrady stali výnimočné skutočnosti, ktoré škode predchádzali. Potrebu odlišného prístupu v súkromnom práve ovplyvnila aj interpretácia predpokladov vzniku zodpovednosti, konkrétne prvok zavinenia. Zatiaľ čo v trestnom práve sa nežiaduce rozširovanie zodpovednosti darilo korigovať zohľadnením zavinenia páchateľa, pre oblasť súkromneho práva takáto korekcia neprichádzala do úvahy v situáciách, kde sa na vznik zodpovednosti za škodu zavinenie nevyžaduje.³⁹⁾

Pre ďalšie skúmanie je tak potrebné zdôrazniť, že hľadanie inej/ďalšej vhodnej koncepcie kauzality sa historicky spája so snahami limitovať vznik zodpovednosti za škodu.⁴⁰⁾ V nemecky hovoriacich krajinách takáto snaha viedla predovšetkým cestou presadzovania teórie adekvátnej príč