Opus Tripartitum v interpretácii a kontextualizácii pre právnu históriu pri zodpovedaní otázky: Načo je nám minulé právo?

Ťažisko nasledujúceho polemizujúceho stanoviska k excelentnému dielu právnickej vedy a praxe neskorostredovekého Uhorska -sa dotýka jednej z výziev súčasnej právnej histórie: venovať pozornosť prameňom práva.¹⁾ Nakoľko sa krátkozrako zabúda na staršie právne dejiny, uvedený diskusný príspevok chce zaujať širšiu viac-menej odbornú verejnosť pri poukázaní na historický význam jeho vzniku a predovšetkým jeho prínosu pre súčasnosť a na jeho prípadné budúce editovanie a interpretovanie.

Koncom 15. storočia v Uhorsku silnelo kodifikačné úsilie zamerané troma smermi: na systemizáciu uhorských zákonov v jednotnej zbierke zákonov na zozbieranie a spísanie obyčajového práva najmä krajinského šľachtického práva a na sumarizáciu súdnych rozhodnutí.

S prihliadnutím na formu, v ktorej vzniklo, právo nahliadalo na právnu obyčaj ako na hlavný prameň nepísaného práva a v tomto smere výnimkou sa javilo spísanie noriem obyčajového práva v Tripartite.²⁾ Do vydania uvedeného diela Štefana Werbôczyho bola právna obyčaj panujúcim a základným prameňom práva, čo spôsobila aj nedokonalosť zákonodarného procesu a vyhlasovania (publikácie) jednotlivých zákonných noriem. Platnosť zákona a kráľovského nariadenia sa spočiatku viazala len na obdobie života panovníka, pričom prevzatie jednotlivých zákonných ustanovení do súbore obyčajového práva mohlo zabezpečiť a aj zabezpečovalo ich ďalšiu platnosť. V spoločenskom vedomí dochádzalo k splývaniu rozdielov medzi dvoma formálnymi prameňmi práva - zákona a právnej obyčaje. Nevýhody systému nepísaného obyčajového práva sa prejavili v nedokonalej evidencii a z toho prameniacej fragmentácie a neprehľadnosti právnych noriem, právo tak nebolo systematicky usporiadané a bolo viazané len na výklad v danom čase nejednotnej súdnej praxe.

V období neskorého stredoveku sa v Uhorsku konečne počiatkom 16. storočia až po viacerých opakovane neúspešných výzvach kráľovských dekrétov objavila prvá kodifikačná práca, v užšom a priliehavejšom význame kompilácia obyčajového práva celouhorskej právnej praxe a zákona, po ktorej sa už dlho volalo v zmysle naplnenia Dielo, ktoré už nebolo neautorizované a anonymné (autorstvo sa objektívne pripisuje Štefanovi Werbôczymu),³⁾ je pozoruhodné vo viacerých smeroch a dimenziách. Nemožno mu uprieť syntetizujúci rozmer prvej zbierky obyčajového práva, hoci pre absenciu kráľovho perfektného schválenia napokon nadobudlo podobu iba početných súkromných zbierok. Tripartitum sa dnes poníma aj ako prvé spracovanie šľachtického, najmä súkromného práva (vlastne skôr právnych inštitútov zaradených podľa súčasnej právnej terminológie k typickým a podstatným inštitútom, konštrukciám, zásadám a právnej úprave mimo iného k vlastníckemu, záväzkovému, dedičskému právu, pochádzajúcemu zo stáročia sa vyvíjajúceho obyčajového práva Uhorského kráľovstva, ako aj jeho jednotlivých častí (Sedmohradska, Chorvátska). V úzkom súvise s tým Tripartitum venovalo náležitú pozornosť aj procesným ustanoveniam.

Jeho historická excelentnosť v neskorších storočiach nemôže zatieniť jednu jeho charakteristickú črtu, ktorá neguje výnimočnosť a oslabuje jej status skutočného kodifikačného diela, pretože z pohľadu personálnej pôsobnosti sa mala stať písaným prameňom krajinského práva, nie súhrnnou systematickou zbierkou uhorského práva. Správne ju možno označiť za neúplnú kodifikáciu - popri nedôslednej štruktúre a nevyriešenej otázke, či aj mestské a poddanské úpravy v Tripartite patria do krajinského práva, Werbôczyho zbierka nepokryla matériu ani len celého šľachtického práva (napríklad otázky verejného práva, obzvlášť ústavného a správneho práva).

K jeho genéze v krátkosti možno povedať toľko, že po prípravných prácach a priamych apeloch kráľovských dekrétov Vladislava II., pochádzajúcich už z roku 1498, sa na náročnú úlohu úspešne podujal Štefan Werbôczy a s dielom (ktoré je možno výsledkom minimálne vplyvu prípadne samotnej prípravy obsahového konceptu kolektívom právnikov na kráľovskom dvore) bol hotový v roku 1514. Osobitná komisia, do ktorej možno pripočítať fundovaných právnikov zrejme aj z radov sudcov kráľovskej Kurie tej doby, odobrila po preskúmaní prácu ako verne zobrazujúcu platné obyčajové právo. 19. novembra 1514 ho schválil aj panovník, no úplnú právnu p