Podstata a účel inštitútu premlčania de lege lata a de lege ferenda.

The substance and purpose of the institute of limitation and de lege ferenda.

The article addresses the substance and purpose of the statute of limitation at two levels. In the first part it addresses the issue of limitation It offers a critical view of the amendment to the Consumer Protection Act from 2007 that dealt with the substance of limitation. The Constitutional Court declared this amendment unconstitutional. In this context the legislator adopted a new regulation in the form of amendment to the Civil Code in 2018. The article offers a brief analysis of both the Constitutional Court ruling and the new legal regulation. In the second part the article addresses the substance of limitation as proposed by the draft major amendment to the Civil Code, that the Ministry of Justice of the Slovak Republic presented to the public in October 2018. The amendment brought a number of changes that significantly affect the institute of limitation. It concerns the subject of limitation, the effects of limitation as well as the legal definition of a claim. But it also concerns the new regulation of the start of the limitation period in case of a contract fine or in case of the creditor´s demand for performance. The article offers a critical view of the proposed solutions in terms of perception of the substance and purpose of limitation.

V posledných rokoch sa inštitút premlčania dostal do pozornosti zákonodarcu v súvislosti s ochranou spotrebiteľa, a to tak významne, že novelizácia zasiahla samotné vymedzenie podstaty a účelu premlčania. Takáto zmena nebola prijatá s väčšinovým pochopením v právnej praxi a odmietli ju najmä predstavitelia právnej vedy. Nezostala bez odozvy ani v judikatúre Ústavného súdu SR.

Problematiky podstaty premlčania sa dotýka aj návrh novely Občianskeho zákonníka, ktorého cieľom je okrem iného inovovať aj ponímanie premlčania.

V súčasnosti teda ide o dve polohy podstaty a účelu premlčania, a to a V týchto dvoch polohách sa podstatou premlčania zaoberá aj tento príspevok, pričom akcentuje význam, opodstatnenosť a dôsledky zmien, ktoré sa dotkli podstaty a účelu premlčania.

Podstatu premlčania chápeme ako kvalifikované uplynutie času, ktoré kumuluje dve skutočnosti: uplynutie zákonom ustanovenej premlčacej doby a nevykonanie práva. Tým dôjde k premlčaniu, v ktorého dôsledku súdnu vymáhateľnosť práva (nárok) možno odvrátiť námietkou premlčania (právo povinného), v ktorej dôsledku, ak ju súd uzná za dôvodnú, zaniká nárok a subjektívne právo sa stáva nevymáhateľným (naturálna obligácia).

Subjektívne právo existuje aj naďalej vrátane právneho dôvodu plnenia. Preto dlžník môže dobrovoľne plniť aj premlčanú povinnosť bez toho, aby takéto plnenie spôsobilo bezdôvodné obohatenie, a preto dlžník nemôže požadovať vrátenie toho, čo plnil.

Na uvedenom ponímaní premlčania koncipujú právnu úpravu inštitútu premlčania tak Občiansky zákonník, ako aj Obchodný zákonník tým, že požadujú vznesenie námietky premlčania a akceptujú dôsledok premlčania stratou vymáhateľnosti (nároku) subjektívneho práva.¹⁾ Výnimku ustanovuje zákonodarca pri spotrebiteľských zmluvách, čo prináša nemalé teoretické aj právnoaplikačné problémy.

V roku 2014 bola prijatá novela zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa uskutočnená zákonom č. 102/2014 Z.z. Okrem iného bol touto novelou doplnený zákon o ochrane spotrebiteľa o ustanovenie, ktoré významnou mierou zasiahlo do podstaty premlčania v spotrebiteľských vzťahoch. Išlo o § 5b v nasledujúcom znení:

Dôvodová správa k tomu uviedla: "S ohľadom na potreby aplikačnej praxe sa jednoznačne ustanovuje povinnosť postupu orgánov dozoru a orgánov posudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi."

Vo väzbe na premlčanie súd je v prípade spotrebiteľa povinný prihliadať na premlčanie čo má za následok zásadnú zmenu inštitútu premlčania. Ide o ustanovenie tak spôsobom prijatia, ako aj obsahom v celom rozsahu problematické, a hneď po nadobudnutí účinnosti vyvolalo oprávnené pochybnosti nielen o jeho potrebe, ale aj o jeho aplikovateľnosti, a to pre jeho celkovú vágnosť a neurčitosť pojmov.

Uvedená novela tým, že prikázala súdu prihliadať na premlčanie, ak ide o nárok spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy, teda jednoznačne len vo vzťahu k spotrebiteľovi, od počiatku narážala na celý rad nielen právnoaplikačných, ale aj právno-teoretických otázok. Dostávala sa do rozporu s viacerými právnymi zásadami, na ktorých je koncipovaný nielen inštitút premlčania, ale aj základy súkromného práva. Išlo najmä o nasledujúce zásady.

Najmä o rozpor so zásadou (t.j. právo patrí bdelým, resp. každý sa musí o svoje práva starať), lebo v dôsledku povinnosti súdu prihliadať na premlčanie sa rovnováha a vyváženosť právnych vzťahov z hľadiska ich účastníkov výrazne narúša, a to tým, že len jeden z účastníkov právneho vzťahu, v našom prípade veriteľ, má povinnosť uvedenú zásadu rešpektovať.

Taktiež sa povinnosť súdu dostáva do rozporu so zásadou autonómie vôle subjektov súkromného práva, ktorá sa v širokej miere uplatňuje v súkromnom práve a je tiež základom inštitútu premlčania. V oboch prípadoch ide o uplatnenie slobodnej vôle subjektov: u veriteľa, či svoje právo uplatní; u dlžníka, či vznesie námietku premlčania. Pritom zostáva zachovaná možnosť dlžníka splniť premlčaný záväzok v prípade, ak má na jeho plnení z rôznych dôvodov záujem, a to bez toho, aby takéto plnenie postihla povinnosť ho ako bezdôvodné obohatenie vrátiť.

Povinnosť súdu prihliadať na premlčanie narúša zásadu právnej istoty účastníkov právnych vzťahov. Vyplýva to z toho, že základným účelom inštitútu premlčania je, že reguluje dĺžku trvania vymáhateľnosti subjektívnych práv tým, že núti ich účastníkov k aktivite vo vzťahu k ich uplatneniu. Tým zabezpečuje tak veriteľovi, ako aj dlžníkovi nielen právnu ochranu, ale aj potrebnú mieru právnej istoty v právnych vzťahoch. Veriteľ buď svoje právo v ustanovenej dobe uplatní, alebo naň stratí nárok v dôsledku uplatnenia premlčania. Na druhej strane, dlžník má možnosť túto ochranu v rámci inštitútu premlčania využiť, t.j. vzniesť námietku premlčania. Dlžník preto nemusí zostávať v právnom vzťahu v neistote.

Poukazovalo sa aj na to, že úprava § 5b má dosah aj na procesné postavenie strán, ktoré oproti stavu pred novelou modifikuje, najmä pokiaľ ide o zásadu rovnosti účastníkov konania, ako aj poučovacej povinnosti súdu.

Návrh na preskúmanie ústavnosti § 5b podal Okresný súd Košice II. (ďalej len okresný súd). Počas občianskeho súdneho konania súd dospel k záveru, že § 5b je v rozpore s ústavným právom účastníka konania na súdnu ochranu.

Zásadný rozpor napadnutého ustanovenia vidí okresný súd v tom, že aplikácia ustanovenia § 5b jednostranne zvýhodňuje dlžníka – spotrebiteľa –, a to tým, že "nestranný" súd (prípadne iný orgán) má povinnosť prihliadať na oslabenie práva (nároku) predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi. Takáto ochrana jedného z účastníkov občianskeho súdneho konania oproti druhému účastníkovi je podľa názoru konajúceho súdu v rozpore so zásadou nestrannosti súdu, a teda aj s princípom právneho štátu.

Preto okresný súd navrhol, aby Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 5b nie je v súlade s ustanovením čl. 1 ods. 1²⁾ a čl. 46 ods. 1³⁾ ústavy.

Ústavný súd preskúmal napadnuté ustanovenie nielen s ohľadom na jeho súladnosť s čl. 46 ods. 1 ústavy, a teda zo zorného uhla práva na nestranný súd, tak ako požadoval navrhovateľ, ale aj z hľadiska práva na prístup k súdu, a najmä práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré súvisí s právom na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.⁴⁾

Ďalej sa Ústavný súd SR rozhodol preskúmať napadnuté ustanovenie ako celok, hoci v konaní pred okresným súdom išlo len o otázku premlčania. Viedla ho k tomu skutočnosť, že "z legislatívnej konštrukcie plynie, že premlčanie je v istom zmysle v norme zahrnuté aj po derogácii slov . Okrem toho, čo platí pre premlčanie, platí pre ostatné námietky ešte viac (napr. relatívna neplatnosť, nesplnenie vzájomného záväzku)".

Uvedieme aspoň tie najdôležitejšie argumenty Ústavného súdu SR, ktoré podstatným spôsobom ovplyvnili jeho rozhodnutie.

Treba predoslať, že Ústavný súd SR, pokiaľ ide o porušenie základného práva na nestranný súd, navrhovateľovi nevyhovel a konštatoval, že obsahom práva na nestranný súd je požiadavka na zabezpečenie nestrannosti spočívajúcej v absencii zaujatosti či predsudku sudcu, a z tohto hľadiska základné právo na nestranný proces nebolo porušené.

Navrhovateľ ďalej namietal procesnú nerovnosť spočívajúcu v tom, že aplikácia ustanovenia 5b jednostranne zvýhodňuje dlžníka - spotrebiteľa, a to tým, že súd má povinnosť prihliadať na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania, čo spôsobuje zásadný rozpor napadnutého ustanovenia s ústavou.

Ústavný súd pri teste procesnej nerovnosti vychádzal najmä z nasledujúceho.

Pri svojom rozhodnutí ustálil a vychádzal z toho, že veriteľ (žalobca) je v civilnom procesnom konaní znevýhodnený tým, že súd počas konania skúma premlčanie žalovanej pohľadávky. Ide o jednostrannosť, lebo na premlčanie veriteľa sa z úradnej povinnosti neprihliada. Súd tento stav charakterizuje takto: "... zákonodarca súdu v podstate prekluduje dlh, a tak umorí dlh žalovaného".

Ústavný súd pripomína a zdôrazňuje, že akceptácia, resp. ospravedlnenie posudzovanej normy, a to ochrana slabšej strany, je ústavne akceptovateľný. Zároveň si však kladie otázku, či je na ochranu spotrebiteľa nevyhnutné, aby na premlčanú pohľadávku spotrebiteľa prihliadal súd Zároveň vzal do úvahy nielen (procesnú) rovnosť