Postavenie a povaha judikatúry v novej procesnej právnej úprave

The author reflects on the position of case-law in the legal system of the Slovak Republic and on its nature and searches for answers to the question what decisions should be regarded asbinding case-law also in the context of the new civil-law codification. The case-law is related to the term "judicial law-making" and always results from interpretation of legal norm based on certain facts, when the norm does not give unambiguous answer to an issue put before a judge, who secreativity in the continental system of law is strictly limited by the law and interpretation rules. She refer stocer tain deformations in use and excessive use of the term "case-law" in legal argumentation. She concludes that this term bears an element of designation of the judicial decision in general, but in the context of its correct use in argumentation decisive for achievement of the purpose of unification of a certain legal opinion on the case in question we can talk about a binding character of case-law only when referring to decisions of the supreme judicial authorities. The author works with several key judgments of the supreme and constitutional courts, makes references to decisions of lower courts, which address the term "case-law" and its binding character, defines the terms "cassation and judicial binding force" of higher instance judgments and points out to the problematic taking over of the terms of the common law system into the continental law system. In connection with use of legal sentence sex tracted from published judgment soft he supreme court she expresses the concern about the irunsuitable application similar to the application of generally binding legal norms and points out to so-called "casuist positivism". Alarge part of the work is devoted to the analysis of law regulating the method of adoption of case-law by the Supreme Court of SR, the new regulation on civil proceedings in the area of formulated binding force of case-law and the introduced obligation to respect decisions of the supreme judicial authorities by lower courts, as well as the obligation to provide sufficient and convincing reasons for any justified deviation from them. Finally she expresses her belief that the basis of legal certainty is transparent, comprehensible and correct adjustment of legislation taking into account social and economic need sof the country, i. e. stable norms that are respected also in the light of case law created on their basis without need of their continuous completion and improvement.

Názov tohto príspevku znie pomerne nekomplikovane - veď právnici pojem judikatúra používajú denno denne s presvedčením o tom, že jeho obsah dokonale poznajú. Pri hlbšom zamyslení však dolieha na nás neodbytná otázka - aké je vlastne postavenie judikatúry v našom právnom systéme a aká je jej povaha - čo vlastne zazáväznú judikatúru považujeme? Musím priznať, že k voľbe tejto témy ma viedol vlastný záujem objasniť východiskové pozície práce s týmto prameňom práva, hoci ani v tomto nie je doktrína jednoznačná - aká judikatúra¹⁾ (obsah pojmu skúsim naplniť v nasledovných riadkoch) a či vôbec je prameňom práva majúcim záväznú povahu aj v systéme kontinentálneho práva.

Judikatúra nevyhnutne súvisí s pojmom sudcovská tvorba práva a je vždy výsledkom interpretácie právnej normy na základe určitého skutkového stavu, keď norma nedáva jednoznačnú odpoveď na riešenie situácie položenej pred sudcu. Kreativita sudcu je, prirodzene, prísne limitovaná zákonom, vždy je však výslednica aplikácie platného práva ovplyvnená uhlom jeho pohľadu na vývoj udalostí, ktoré mu predostreli strany sporu. Výsledok sudcovskej tvorby práva je teda vždy výsledkom interpretácie, výkladu právnej normy formulovanej pozitívnym právom. Friedrich Carl von Savigny už pred 200 rokmi formuloval základné princípy interpretácie práva, podľa ktorých má sudca rozhodovať podľa znenia zákona, dbať na systematickú súvislosť, na ktorej zákon stojí, nasledovať cieľ regulácie, ktorý mal zákonodarca pred očami a riadiť sa zmyslom, ktorý má zákon v súčasnosti. Správna interpretácia normy najvyšším súdom (ktorý má kompetenciu judikatúru vytvárať, ako si povieme v ďalšom texte) má v konečnom dôsledku priniesť okrem dobrého rozhodnutia v aktuálne prejednávanej veci aj inšpiráciu a návod pre postup súdov nižšieho stupňa, zosúladenie postupov rozdielnych a výklad zákona pre prípad, že absentuje jeho jednoznačnosť. Perelman vo vzťahu medzi zákonodarnou a sudcovskou mocou upozorňuje, že skutočnosť, že sudca sa musí podriaďovať zákonu, ukazuje prioritu, aká sa pri vypracúvaní právnych predpisov udeľuje zákonodarnej moci. Nijako z toho však nevyplýva legislatívny monopol pri tvorbe práva. Sudcovi z tohto hľadiska prislúcha nevyhnutná doplnková moc, ktorá mu umožňuje prispôsobovať texty konkrétnym prípadom. Z povahy vecí vyplýva, že mumusíme priznať tvorivú a normatívnu schopnosť v oblasti práva.²⁾

S právom vykonávať súdnu moc neoddeliteľne súvisí právo (a povinnosť) interpretovať, vykladať právnu normu a určitým spôsobom právo dotvárať.³⁾ Rámec a limity sudcovskej tvorby práva sa odvíjajú od konštantnej judikatúry ústavného súdu vyjadrujúcej princíp právneho štátu; už v počiatkoch svojej existencie ústavný súd formuloval v rozhodnutí č. k. I. ÚS 87/93 základnú zásadu, podľa ktorej obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Takýto stav však nie je možné dosiahnuť bezvýnimočne, čo ako špecifikum výkonu súdnej moci akceptuje aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach. Podľa neho rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko). Je však v rozpore s princípom právnej istoty, keď najvyšší súd ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko. Baranowski v. Poľsko).

V našich podmienkach je ústavný súd pomerne opatrný k otázkam zjednocovania názorov jednotlivých senátov najvyššieho súdu, ako vyplýva napríklad z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012-32, podľa ktorého z ⁴⁾

V kontinentálnom systéme práva je úlohou legislatívy vytvárať všeobecné pravidlá a úlohou súdu tieto aplikovať.⁵⁾ Odlišná úloha sudcov v kontinentálnom právnom systéme od systémov common law sa odráža aj vo formulácii obsahu rozhodnutí, keď sa sudca v systéme common law priamočiaro "prihovára" adresátovi rozsudku, rozhodnutie je členené ako úvaha o skutkových okolnostiach prípadu a možných právnych implikáciách, sudca uvádza rôzne variácie svojich úvah a celým rozhodnutím sa nesie snaha zodpovedať právne otázky s prípadom spojené zrozumiteľným spôsobom.⁶⁾

Už zo Savignyho odkazu vyplýva, že základnými interpretačnými metódami sú výklad jazykový, systematický, historický a teleologický;⁷⁾ súčasť teleologického výkladu je hľadanie vôle zákonodarcu, teda účelu, pre ktorý bola norma prijatá, a nachádzanie jej správnej aplikácie pri snahe rešpektovať (často nejednoznačne) vyjadrenú vôľu zákonodarcu. Tu narážame aj na historický kontext takéhoto výkladu, keďže norma bola prijatá v určitom časo priestore, avšak spoločenské a ekonomické podmienky sa menia a výklad práva musí zodpovedať aktuálnym podmienkam a nemôže zostať zakonzervovaný pre všetky budúce udalosti v jednom časovom momente vyjadrenej legislatívnej vôle. Prikláňam sa k myšlienke, že sudca interpretujúci zákon s úmyslom nájsť vôľu zákonodarcu však zákonodarcu normu prijímajúceho (pri Občianskom zákonníku by sme tak aplikovali tradičné socialistické hodnoty zodpovedajúce roku 1964), ale najmä pri zákonoch s dlhou účinnosťou a minimálnymi legislatívnymi úpravami zodpovedajúcimi spoločenskému vývoju môže aplikovať výklad zodpovedajúci nachádzaniu vôle súčasného zákonodarcu. Perelman k tomuto spôsobu nachádzania a dotvárania práva uvádza: "".⁸⁾

v poslednej dobe výrazne badať v slovenských pomeroch, keď napr. v oblasti právnej úpravy vedľajšieho účastníctva a dovolania zákonodarca vyslovene prevzal názory judikatúry a poukazuje na ne aj v dôvodovej správe ako na základ zmeny procesnej úpravy⁹⁾ a tieto následne prevzal aj do nového Civilného sporového poriadku. Ako príklad reakcie zákonodarcu, ktorý sa nestotožnil s judikovaným výkladom právnej normy, možno považovať zmenu procesnej normy nasledujúcu porozhodnutí najvyššieho súdu interpretujú comust. § 141a O.s.p., keď zrejme samotný zákonodarca uznal, že jeho vôľa je natoľko nečitateľná, že tradičnými výkladovými metódami môžu súdy dospieť k takej interpretácii normy, ktorú sa prijatím určitej úpravy nesnažil dosiahnuť a musí tak učiniť korekciu.¹⁰⁾

Pojem judikatúra sa stal prirodzenou súčasťou právneho jazyka a veľmi radi "poukazom na konštantnú judikatúru" právnici argumentujú, pričom z následnej diskusie zistíme, že každý má o tomto pojme inú predstavu. Nie je neobvyklé, že v argumentácii právnych zástupcov účastníkov sporu nachádzame odkaz na "ustálenú judikatúru" okresného alebo krajského súdu, čomu napomáha aj takéto zaradenie akýchkoľvek súdnych rozhodnutí (t.j. rozhodnutí súdov všetkých stupňov) do publikovaných výberov judikatúry v knižnej či časopiseckej literatúre, resp. publikovaných v elektronických informačn