Právna istota a preďvídateľnosť súdnych rozhodnutí.

Článok je zameraný na dôsledky uplatňovania princípu právnej istoty vo vzťahu k požiadavke predvídateľnosti súdnych rozhodnuti. V tejto súvislosti sa autor zaoberá otázkou, či je v právnom systéme Slovenskej republiky prítomný imperatív, aby súd posudzoval podobné prípady podobne a odlišné prípady odlišne. Článkom predostretá úvaha autora vychádza najmä z relevantnej judikatury Ústavného súdu Slovenskej republiky a názorov právnej vedy. Autor porovnáva situáciu v Slovenskej republike s vybranými súdnymi rozhodnutiami z Českej republiky a poukazuje aj na súvisiace právnoaplikačné otázky.

Podporná argumentácia súdnymi rozhodnutiami, resp. právnymi vetami v nich obsiahnutými, nieje v podaniach právnikov ničím nezvyčajným. Predtým než právnik predostrie súdu svoju argumentáciu, študuje názory ponúkané judikaturou, pričom očakáva, že práve takýto postup mu pomôže predvídať, ako súd rozhodne vo veci jeho klienta.¹⁾ Opačným prístupom by podľa Kúhna mal klientovi dokonca vzniknúť nárok na náhradu škody za nekvalitné právne zastupovanie.²⁾ V naznačených súvislostiach by som sa chcel v tomto článku zaoberať nasledujúcimi otázkami: Sú súdy v Slovenskej republiky viazané predchádzajúcou judikaturou? Je vyššie uvedené očakávanie právnika, resp. jeho klienta, v súlade s ústavnými princípmi právneho systému Slovenskej republiky? Aký význam má pri týchto otázkach princíp právnej istoty?

Vzhľadom na absenciu výslovnej pozitívnoprávnej úpravy,³⁾ ktorá by ponúkala jednoznačnú odpoveď na položené otázky, je vhodným prameňom poznania predovšetkým judikatura Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej ako "ústavný súd") a odborná literatúra.

Podľa judikatury ústavného súdu medzi základné hodnoty materiálneho právneho štátu "neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok",⁴⁾ ktorá je implicitne obsiahnutá v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej ako "ústava"). "Základným prvkom právnej istoty v právnom štáte je istota občana, že sa voči nemu bude zachovávať právo".⁵⁾ Právna istota je vnímaná ako definičný znak právneho štátu. Princíp právnej istoty, samozrejme, presahuje hranice slovenského právneho poriadku a možno povedať, že je spoločný pre právne systémy demokratických krajín.⁶⁾

Právna istota je v judikatuře ústavného súdu spájaná, okrem iného,⁷⁾ aj s predvídateľnosťou práva, ktorá je "neopomenutelným komponentom"⁸⁾ právnej istoty. Predvídateľnosť práva je z pohľadu ústavného súdu jednou z požiadaviek právnej istoty. Vo všeobecnosti možno v tejto súvislosti konštatovať, že "konanie štátnych orgánov musí byť v rámci istých hraníc pre občana predvídateľné, a tým súčasne kalkulovateľné".⁹⁾ Ústavný súd vymedzuje požiadavku predvídateľnosti práva ako legitímne očakávanie subjektu práva, že vydaný individuálny právny akt bude v súlade so zrozumiteľnými a čitateľnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.¹⁰⁾ Uvedené vymedzenie predvídateľnosti práva nemožno s ohľadom na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (ktorej sa autor venuje nižšie) chápať ako vyčerpávajúce.

Podľa ústavného súdu obsahom princípu právneho štátu ,je vytvorenie istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď¹¹⁾," inak povedané "obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované".¹²⁾ Právny teoretik Knapp v tejto súvislosti poznamenáva, že "každý sa môže spoliehať na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne a v rôznej veci rôzne".¹³⁾ Juspozitivista Hart vo svojom diele uvádza, že imperatív "posudzuj podobné prípady podobne a rozdielne prípady rozdielne" je hlavným pravidlom spravodlivosti.¹⁴⁾

Táto požiadavka je v modernej spoločnosti fundamentálnou súčasťou predovšetkým legislatívy, čo sa prejavuje tak, že spravodlivý zákon nevytvára neodôvodnené rozdiely medzi občanmi. Pravidlo zaobchádzania s rovnakými prípadmi rovnako však nenachádza uplatnenie len pri tvorbe práva, ale má byť súčasťou aj pri jeho aplikácii správnymi a súdnymi orgánmi. Podľa ústavného súdu o dosiahnutie právnej istoty sú povinné usilovať sa "v čo najväčšej možnej miere ... všetky orgány verejnej moci, zvlášť súdy jednotnosťou svojej rozhodovacej činnosti".¹⁵⁾ Ústavný súd sa takto vyjadril vo veci, v rámci ktorej posudzoval, či sú dve odlišné uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté v skutkovo obdobných prípadoch v rozpore s princípom právnej istoty. Z tohto názoru ústavného súdu vyplýva, že jednotnosť rozhodnutí súdov sa dosiahne aj tým, že obdobné prípady budú súdmi obdobne právne posúdené. Tým sa pre účastníka konania má zabezpečiť istota, že v jeho prípade bude rozhodnuté obdobne ako v podobnom prípade v minulosti. Účastník konania tak môže predvídať rozhodnutie vo svojej veci aj s ohľadom na predchádzajúce rozhodnutia v podobných prípadoch.

Predvídateľný individuálny právny akt teda možno definovať širšie ako len očakávanie zákonného rozhodnutia, ktoré je v súlade s hmotnými a procesnými právnymi normami. Účastníkom právnych vzťahov na základe uvedeného patria legitímne očakávania, že vydaný individuálny právny akt bude konzistentný tak s platnou právnou úpravou (účastník právnych vzťahov pozná právny predpis a očakáva vydanie rozhodnutia v súlade s ním), ako aj s predchádzajúcim právoplatnými rozhodnutiami vydanými za rovnakých podmienok. Predvídateľnost práva možno spájať tak s výkonom exekutívy či s normotvornými aktivitami zastupiteľského orgánu, ako aj s rozhodovacou činnosťou súdov.¹⁶⁾ Predvídateľné majú byť aj rozhodnutia súdov. Rozhodnutia súdov spĺňajú podľa ustálenej judikatury ústavného súdu požiadavku predvídateľnosti vtedy, ak sú vydané v súlade s platným právom a predchádzajúcou judikaturou prijatou za podobných okolností.

Ústavný súd potvrdzuje vyššie uvedené ustálené názory na predvídateľnost' práva, vrátane predvídateľnosti súdnych rozhodnutí aj vo vlastnej rozhodovacej praxi, keď sám posudzuje to, či ide o podobný prípad alebo nie {questio facti), a teda či aj rozhodnutie má byť podobné.¹⁷⁾ Súčasne však aj z radov ústavných sudcov zaznievajú názory, že ústavný súd sa vždy takýmto postupom neriadi.¹⁸⁾

Vyššie zmienenú predvídateľnost' súdnych rozhodnutí možno podporiť judikaturou ústavného súdu rozvíjajúcou aj ďalšie princípy vlastné nášmu právnemu systému.

Za diskriminačný považuje ústavný súd taký postup, ktorý "rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť".¹⁹⁾ Ústavný súd týmto predostiera s princípom právnej istoty a požiadavky predvídateľnosti práva rozmer "nediskriminácie" - v rovnakých podmienkach rovnaká odpoveď. Môžeme dodať, v odlišných prípadoch odlišne. Takýto prístup je úplne akceptovateľný aj preto, alebo najmä preto, lebo sa ním vytvára harmónia