Princípy európskeho zmluvného práva - právna povaha a možnosti ich aplikácie

Príspevok sa zaoberá analýzou vybraných otázok postavenia Princípov európskeho zmluvného práva (PECL) ako z hľadiska svojho pôvodu akademickej iniciatívy, spočívajúcej vo vytvorení systému pravidiel neštátneho charakteru, ktoré upravujú záväzkové vzťahy zmluvného charakteru. Osobitne poukazuje na vymedzenie právnej povahy Princípov a (ne)možnosti ich kvalifikácie ako autonómneho prameňa práva. Zároveň stručne oboznamuje s možnosťami a mechanizmami aplikácie Princípov, ako aj s limitmi ich použitia pri regulácii zmluvných vzťahov.

Princípy Európskeho zmluvného práva (ďalej ako "Princípy" alebo "PECL") boli vypracované Komisiou pre európske zmluvné právo (ďalej len "komisia") pod vedením dánskeho profesora Ole Landa. Komisia bola zložená z právnych expertov pôvodných členských štátov Európskej únie, prevažne akademikov, ale tiež právnikov z praxe.¹⁾

V úvode k ich vydaniu sú charakterizované ako "odpoveď na potrebu konsolidovať základy zmluvného práva Únie v prostredí rýchlo sa rozmáhajúceho komunitárneho práva, ktoré produkuje množstvo špecifických zmluvných typov.".²⁾ Táto požiadavka je stále aktuálna a nadviazala na ňu činnosť Študijnej skupiny pre Európsky občiansky zákonník, ktorá na všeobecné zmluvné právo Landovho projektu vytvárala nadstavbu pokrývajúcu ďalšie oblasti súkromného práva.³⁾ Ich práca našla odozvu aj na oficiálnej úrovni spolupráce s orgánmi EÚ,⁴⁾ výsledky ich práce boli postupne publikované ako "Princípy, definície a modelové pravidlá európskeho súkromného práva. Návrh Spoločného referenčného rámca".⁵⁾ A hoci už táto publikácia má obsahovať určitú precizáciu a vylepšenie Princípov,⁶⁾ dopĺňa ju kniha, ktorá vychádza z výsledkov práce Association Henri Capitant & Société de législation comparée (ďalej pod označením "AHC-SLC Group") a obsahuje revidujúce, doplňujúce materiály k Princípom aj Spoločnému referenčnému rámcu.⁷⁾ AHC-SLC Group participovala aj na príprave Spoločného referenčného rámca. Z hľadiska Princípov je zaujímavé zmieniť sa, že táto skupina predkladá nielen vlastné revidované znenie Princípov, ale ho aj dopĺňa o návrh tzv. nultej kapitoly, v ktorej akademici formulujú tri základné princípy ("guiding principles") európskeho zmluvného práva. Zaraďujú k nimi zmluvnú slobodu ("freedom of contract"), zmluvnú istotu ("contractual certainty") a zmluvnú slušnosť ("contractual fairness").

Slovenská aj Česká republika ako nové členské štáty Európskej únie sledujú aktuálne trendy zmluvného práva, ale zároveň je nutné si rezervovať právo postupne sa oboznamovať s jeho vývojom a zmenami v Európe. Samozrejme, ťažko obhájiť takéto právo v oblasti komunitárneho práva a implementácie smerníc, tu je časový rámec daný a neúprosný. Aký má takýto expresný spôsob zásahov do národného práva efekt, toho si je odborná verejnosť vedomá.⁸⁾ V akademickej sfére však možno túto výhodu využiť, najprv začať so štúdiom základných pravidiel všeobecného zmluvného práva podľa Princípov, porovnať ich s národnou úpravou, neskôr prejsť k Návrhu Spoločného referenčného rámca so znalosťou mechanizmu uzavretia zmluvy, splnenia a regulácie nesplnenia študovať všeobecné záväzkové právo, jednotlivé zmluvné typy, konanie bez príkazu, deliktné právo.⁹⁾

V európskom zmluvnom práve stále zaujímajú Landove Princípy kľúčové miesto¹⁰⁾ a v pôvodnej podobe sú hodné štúdia a hodnotenia. Ich znalosť uľahčí pochopiť ďalšie práce postavené na ich základe. Navyše, v porovnaní s novšími akademickými aktivitami, o ktorých sme zmienili na poli zmluvného práva, Princípy si už od svojho vydania našli uplatnenie aj v praxi. Praktické použitie Princípov ako všeobecných pravidiel zmluvného práva je možné prostredníctvom ich začlenenia do zmluvy alebo na základe dohody zmluvných strán o tom, že sa nimi bude ich zmluva spravovať, najmä vo vzťahoch s cudzím prvkom. Princípy môžu poskytnúť cenný návod na riešenie otázok, ktoré rozhodný právny poriadok alebo rozhodné právne pravidlá neriešia. Princípov sa pri riešení výkladu niektorých otázok dokonca dovolávajú národné súdy v krajinách EÚ,¹¹⁾ obdobne v Českej republike možno poukázať na konkrétne rozhodnutia, napr. rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. 625/03 ÚS, rozhodnutie NSS sp. zn. 1082/2007 Sb.

Komisia pre európske zmluvné právo začala práce na Princípoch v roku 1982. Prvé verzie v angličtine, francúzštine a nemčine boli vydané v druhej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia. Prvá a druhá časť Princípov boli spoločne publikované vo zväzku vydanom v roku 1999¹²⁾ v angličtine. Toto vydanie okrem úvodných statí obsahuje deväť kapitol v nasledovnom členení kapitola 1 Všeobecné ustanovenia (pôsobnosť, všeobecné povinnosti, terminológia), kapitola 2 Uzavieranie zmlúv (všeobecné ustanovenia, ponuka a prijatie, predzmluvná zodpovednosť), kapitola 3 Oprávnenie zastupovať (všeobecné ustanovenia, priame a nepriame zastúpenie), kapitola 4 Platnosť zmlúv, kapitola 5 Výklad zmlúv, kapitola 6 Obsah a účinky zmlúv, kapitola 7 Plnenie, kapitola 8 Nesplnenie a prostriedky nápravy všeobecne, kapitola 9 Jednotlivé prostriedky nápravy pre nesplnenie (právo na splnenie, zadržanie plnenia, zrušenie zmluvy, zníženie ceny, náhrada škody a úrok).

Tretia časť Princípov bola publikovaná v roku 2003 a jej kapitoly upravujú ďalšie oblasti, bez ktorých (ako bolo dohodnuté už na stretnutí členov tejto Komisie v roku 1995) by nebol návrh kompletný. Táto časť Princípov obsahuje kapitoly tradične prináležiace do všeobecnej časti záväzkového práva, ktoré pojednávajú o pluralite zmluvných strán, postúpení pohľadávky, prevzatí dlhu a prevode zmluvy, započítaní, premlčaní,¹³⁾ protiprávnosti, podmienkach a kapitalizácii úroku.¹⁴⁾

Princípy nemajú v zmysle striktného pozitivistického prístupu vnútroštátnych právnych poriadkov charakter národného, medzinárodného, príp. nadnárodného práva, čo potvrdzujú samotní tvorcovia. Z tohto pohľadu sa v súlade s teoretickofilozofickým ponímaním práva javí ako primárne zistenie, či je možné označiť Princípy za objektívne právo, resp. právo ako také, keďže pravidlá Princípov nespĺňajú ústavnoprávnymi normami národného právneho poriadku vymedzené formálne znaky právnej normy (predovšetkým pôvod právnej normy od ústavou oprávneného subjektu na jej vydanie a náležitá, zákonom predpísaná publikácia právnej normy¹⁵⁾ ).

Na zodpovedanie otázky postavenia akademických iniciatív v širšom rozsahu regulujúcich zmluvné, príp. iné vzťahy¹⁶⁾ sa formovali dva diametrálne odlišné prístupy, z ktorých prvý odmieta postavenie takýchto iniciatív v zmysle autonómneho práva,