Reformné prístupy k legálnej definícii pojmu zamestnanec a pojmu pracovný pomer

The protective function of labour law includes the proper definition of dependent work and the term of the employee, the basic concepts of labour law in each country. Despite the importance of these concepts, the literature does not pay adequate attention to their legal recognition, although their definition correctly binds significant practical legal implications affecting the economic system of the state and its financial stability. The author analyzes the concept of dependent work in the amendment of Labour Code, which entered into effect from 1.1.2013 and draws the conclusion that the reduction of indicators of work depends on the employer facilitate proper choice of contractual forms in the performance of work and at the same time will eliminate circumvent the law by law enforcement coverage dependent work contractual forms of civil law and commercial law. In determining the substantive contours of employment author emphasizes that employment relationship is subject of Labour law, which implies the performance of dependent work on a contract basis employment contract. For legal analysis of the author concludes that the correct choice of contractual forms of work determines most of its contents. If content of employment relationship is performance of dependent work, the performance of work which is dependent work is required to establish a contract of employment, does not establish civil or commercial relationship. In connection with the analysis of employee author compares this definition in the Labour Code with EU law, including the current case-law of the EU as well as national legislation of the Member and non-EU countries.

Správne vymedzenie pojmu zamestnanec, ako aj pojmu pracovný pomer je základným teoretickým problémom pracovného práva s veľmi podstatným vplyvom pre aplikačnú prax každej krajiny, osobitne hospodársku prax. V období ostatných rokov vplyvom početných zmien v technickej úrovni výroby a vplyvom globalizácie svetovej ekonomiky sa teória pracovného práva vracia k prehodnocovaniu týchto základných pojmov pracovného práva tak, aby na jednej strane odrážali základnú ochrannú funkciu pracovného práva, a na druhej strane zodpovedali novým výzvam svetového hospodárskeho vývoja.

Úsilie o čo najobjektívnejšiu identifikáciu pojmu zamestnanec a s ním súvisiaceho pojmu pracovný pomer majú podstatný právny význam nielen pre zamestnancov, ale aj pre zamestnávateľov. Bezprostredne súvisia s ekonomickými podmienkami ich existencie. Na jednej strane správna identifikácia pojmu zamestnanec v pracovnej legislatíve štátu má zabrániť snahám zamestnávateľov redukovať počty zamestnancov pri výkone závislej práce v prospech živnostníkov a na druhej strane má súčasne pomôcť aj im samým správne vyhodnotiť konkrétnu situáciu v praxi a pri výkone niektorých druhov prác uplatniť právo voľby medzi pracovným pomerom a obchodnoprávnym zmluvným typom. Aj na základe novej pracovnoprávnej úpravy závislej práce sú nepochybne aj také druhy prác (povolania), ktoré môžu byť v závislosti od konkrétnych podmienok práce uskutočňované nielen právnou formou pracovného pomeru, v ktorom má subjekt vykonávajúci prácu právnu pozíciu zamestnanec, ale aj práce v rámci toho istého povolania, ktoré sa môžu uskutočňovať v pozícii samostatne zárobkovo činnej osoby.

Problém s vymedzením pojmu zamestnanec a s ním súvisiaceho pojmu závislá práca sa stal ešte viac aktuálnym účinnosťou novely zákonníka práce od 1.1.2013, ktorá novým spôsobom vymedzila pojem závislá práca.

Zintenzívnenie pozornosti pracovnoprávnej teórie zameranej na právny pojem zamestnanec aj právny pojem pracovný pomer súvisí aj s aktuálnymi problémami pri zamestnávaní fyzických osôb formou pracovného pomeru v aktuálnej praxi, ktoré je v ostatných rokoch pod výrazným tlakom zamestnávateľov, pretože je spojené s osobitnými finančnými nákladmi a osobitnými povinnosťami, ktoré im nevznikajú pri iných právnych formách výkonu práce. Preto zamestnávatelia v praxi často uprednostňujú iné právne formy pracovného zapojenia fyzických osôb, ktoré pre nich nezakladajú najmä bremeno odvodov do sociálnych fondov.

Používanie zmluvných typov občianskeho a obchodného práva pri výkone závislej práce namiesto pracovnej zmluvy zakladajúcej pracovný pomer sa na začiatku 21. storočia považuje za "pohromu" najmä pre systém sociálneho poistenia.

Podľa Občianskeho zákonníka Slovenskej republiky, ale aj podľa iných zahraničných pracovnoprávnych úprav najmä krajín EÚ, ak je právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný právny úkon (disimulovaný) pri splnení všetkých náležitosti tohto úkonu.

Simulované právne úkony v súčasnosti, ako aj v najbližšej budúcnosti môžu v aplikačnej praxi viesť aj k početným a veľmi komplikovaným súdnym sporom o určenie právnej povahy právneho vzťahu pri výkone práce na základe určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Súdne rozhodnutia, na základe ktorých napríklad dôjde s účinkami (t.j. do minulosti) k prekvalifikácii obchodnoprávneho vzťahu na pracovný pomer, a tým k prekvalifikácii právneho statusu osôb SZČO, resp. podnikateľa podľa Obchodného zákonníka na zamestnanca, môžu v blízkej budúcnosti spôsobiť nepredvídané vážne hospodárske dôsledky pre samotné podnikateľské subjekty vrátane ohrozenia ich ďalšej existencie.

Z predchádzajúcich rokov je odbornej verejnosti známy súdny spor zo Spojených štátov amerických, v ktorom súd v spore proti firme Microsoft rozhodol, že tzv. nezávislí zamestnanci, ktorí vo firme už dlhšie pracovali, majú právny status zamestnancov. Na tomto právnom základe firma zmenila svoju dovtedajšiu personálnu prax vo vzťahu k ďalším cca 3 000 zamestnancom.¹⁾ Tento známy súdny spor sa v nasledujúcich rokoch priaznivo dotkol aj mnohých zamestnancov iných amerických firiem.

Ide aj o opačné situácie, ak práca, ktorú vykonáva fyzická osoba, nemá základné právne charakteristiky závislej práce, a preto by nemala byť vykonávaná v pracovnom pomere. Príkladom takejto práce je výkon funkcie člena štatutárneho orgánu právnických osôb.

V podnikateľskej praxi Slovenskej republiky v ostatných rokoch zamestnávatelia namiesto pracovnej zmluvy na výkon závislej práce uzatvárali buď voľnejšie pracovnoprávne vzťahy prostredníctvom dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru alebo zmluvné typy občianskeho práva alebo obchodného práva, napr. mandátne zmluvy, zmluvy o výkone funkcie alebo zmluvy o obchodnom zastúpení. Uvedenými postupmi v praxi boli zamestnanci poškodzovaní nielen vo vzťahu k svojim súčasným, ale aj budúcim nárokom najmä v oblasti nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia. Živnostník ako osoba samostatne zárobkovo činná podniká vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Sám si plní aj odvodové povinnosti vo vzťahu k jednotlivým sociálnym fondom. Koncom roka 2011 boli v Slovenskej republike verejne pertraktované prípady, že v aplikačnej praxi bolo vyššie uvedeným spôsobom nahradených cca 900 000 pracovných zmlúv inými zmluvnými typmi, ktoré nezakladali povinnosť zamestnávateľa k jednotlivým sociálnym fondom. Išlo nielen o obrovský nárast počtu zmluvných typov obchodného práva či občianskeho práva namiesto pracovnej zmluvy, ale aj k početným náhradám pracovných zmlúv dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

Pracovný pomer je základnou právnou formou výkonu závislej práce, preto správne vymedzenie pojmu závislá práca má podstatný právny význam pre založenie pracovného pomeru.

Za jednu zo základných legislatívnych zmien Zákonníka práce SR, právne účinnú od 1.1.2013, treba považovať novú legálnu definíciu pojmu "závislá" práca zakotvenú v ustanovení § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Pojem závislá práca bol do 31.12.2012 vymedzený na základe ôsmich právnych charakteristík, existencia ktorých oprávňovala aj zaväzovala zamestnávateľa uskutočňovať výkon práce založením pracovného pomeru. Relatívne vysoký počet právnych charakteristík (indikátorov) pojmu závislej práce spôsoboval nemalé problémy v praxi, najmä inšpekcii práce pri kontrole pracovnoprávnych predpisov. V aplikačnej praxi nie každá práca, ktorá mala elementárne charakteristiky závislej práce, sa podľa predchádzajúceho znenia ZP považovala za závislú prácu.

Podľa novej pracovnoprávnej úpravy Zákonníka práce sa za závislú prácu považuje práca, ktorú zamestnanec vykonáva osobne v podriadenosti zamestnávateľovi za mzdu alebo odmenu podľa pokynov zamestnávateľa v jeho v mene a v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Možno oprávnene predpokladať, že zníženie počtu indikátorov pojmu závislá práca v konečnom dôsledku zamestnávateľom zúži právny priestor pre právne krytie výkonu závislej práce zmluvnými typmi občianskeho alebo obchodného práva a výkon závislej práce budú uskutočňovať formou pracovného pomeru. Tým, že medzičasom došlo aj k podstatným zmenám zákona č.561/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, pokiaľ ide o odvodové povinnosti z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, možno odôvodnene predpokladať, že výkon závislej práce sa v aplikačnej praxi bude ťažiskovo uskutočňovať na základe pracovného pomeru a nie na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Tomu nasvedčuje aj znenie § 1 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré na rozdiel od doterajšieho právneho stavu zakotvuje príkaz uskutočňovať výkon závislej práce výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne v inom pracovnoprávnom vzťahu. Okrem toho § 1 ods. 3 Zákonníka práce výslovne zakotvuje aj zákaz závislú prácu vykonávať v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu. Akokoľvek uvedený zákaz opticky pôsobí ako administratívny zásah zákonodarcu do zmluvnej autonómie účastníkov pracovnoprávnych vzťahov, jeho zmyslom aj účelom je docieliť právny stav, aby zmluvná forma právneho úkonu zodpovedala jeho obsahu, čo je aj v oblasti súkromného práva celkom prirodzená požiadavka zákonodarcu. Tak napríklad výkon funkcie člena štatutárneho orgánu by nemal byť právne krytý pracovným pomerom na základe pracovnej zmluvy, pretože obsah výkonu uvedenej funkcie nezodpovedá elementárnym znakom pracovného pomeru ani pojmu závislá práca. To platí aj v prípade, že by sa uzatvorila pracovná zmluva na výkon príslušnej pozície (napr. pozícia člena štatutárneho orgánu) a táto by vykazovala všetky predpokladané obsahové náležitosti podľa § 43 Zákonníka práce.

Na základe právneho stavu od 1.1.2013 uzatvorením pracovnej zmluvy, a tým aj založením pracovného pomeru pri výkone závislej práce budú do budúcnosti viac právne zabezpečení zamestnanci. Ide o garancie zamestnancov nielen pokiaľ ide o obsah už existujúceho pracovného pomeru, ale aj o právne záruky v oblasti sociálneho poistenia z hľadiska ich budúcich nárokov zamestnancov v chorobe alebo starobe.

Na druhej strane treba povedať, že určité druhy prác bude možné aj po 1.1.2013 vykonávať nielen právnou formou pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, ale aj na základe obchodnoprávnych vzťahov. Bude závisieť aj od toho, do akej miery bude fyzická osoba organizačne spätá so zamestnávateľom, najmä pracovným časom, pracovným miestom, do akej miery bude viazaná jeho pokynovým právom a kontrolou pracovných povinností, napr. pracovná pozícia účtovníčky, pracovná pozícia rehabilitačnej zdravotnej sestry, zamestnanci médií , časť ktorých by nemusela byť právne krytá pracovným pomerom, v obsahu práce ktorých je významná miera tvorivosti so zjavnými prvkami autorskej práce. Aj stále sa rozširujúci výkon opatrovateľskej služby by sa nemusel uskutočňovať právnou formou pracovného pomeru.

Základným problémom v súvislosti s vymedzením pojmu závislá práca je, či obsah týchto pojmov musia tvoriť všetky obsahové prvky závislej práce, či všetky tieto obsahové prvky sú pri vymedzení pojmu závislá práca rovnako dôležité a či prípadná absencia niektorého z nich neumožňuje považovať prácu vykonávanú pre zamestnávateľa za závislú prácu.

Nová právna formulácia závislej práce skôr svedčí o nutnosti naplnenia všetkých indikátorov závislej práce tak, ako sú uvedené v ustanovení § 1 ods. 2. Pre aplikačnú