Sokratovská metóda ako pedagogická forma v procese vzdelávania právnikov

The paper presents the Socratic method and its use in the educational process at law schools in the U.S. The author is also trying to find starting points, the possibilities and limitations of using this method, concerning the shaping of students at law schools in the Slovak Republic. With the focus on previously implemented empirical research he argues that the Socratic dialogue is one of the most effective tools for training lawyers while meeting specified criteria.

Sokratovská metóda je v súčasnosti na amerických právnických fakultách jednou z najpopulárnejších foriem výučby.²⁾ Pomenovaná podľa gréckeho filozofa Sokrata (469 pred n. l. - 399 pred n. l.) sa zakladá na vedení dialógu, v ktorom učiteľ premyslene kladie študentom otázky a v rámci vzájomného rozhovoru hľadajú vysvetlenia a odpovede. Vo svojej podstate táto metóda reprezentuje opak situácie, keď učiteľ od študenta očakáva len prezentáciu mechanicky naučených poznatkov. Od študentov sa vyžaduje intenzívna domáca príprava na každú vyučovaciu hodinu, spočívajúca v prečítaní desiatok súdnych rozhodnutí. Už od začiatku štúdia sú vedení k tomu, aby si spracúvali vlastné výťahy zo súdnych rozhodnutí (tzv. ). Hodina následne prebieha tak, že sa o materiáloch, ktoré si mali študenti prečítať v rámci domácej prípravy, v triede diskutuje. Vyučujúci len vedie a usmerňuje diskusiu. Málokedy sa stáva, že študenti prídu na hodinu nepripravení - je to totiž možnosť prezentovať jednak svoje študijné výsledky, ako aj rétorické schopnosti, ktoré sú pre amerických právnikov také dôležité.

Zlatým vekom využívania sokratovskej metódy na amerických právnických fakultách boli 60. a 70. roky 20. storočia. Veľmi výstižne je toto obdobie vykreslené v americkom filme (čo by sa pracovne dalo preložiť napríklad ako "Hon na papier"), ktorý bol natočený v roku 1973 na motívy rovnomenného románu Johna Jay Osborna.³⁾ Samotný Osborne ukončil v roku 1970 štúdium na Harvard Law School a jeho román je inšpirovaný skúsenosťami z danej inštitúcie. Príbeh filmu sa sústreďuje na Jamesa Harta, mladého študenta práva na Harvarde, ktorý postupom času trpí posadnutosťou ohľadom jedného zo svojich učiteľov, Charlesa W. Kingsfielda jr. Profesor Kingsfield, expert na zmluvné právo, je vo filme vykreslený ako panovačný, rešpektovaný a obávaný učiteľ, ktorý neodpúšťa neznalosť svojho predmetu a zanedbávanie domáceho štúdia súdnych prípadov. Medzi študentmi sa stal známym najmä na základe neľútostného používania sokratovskej metódy. Jeho výrok - sa stal medzi profesormi a študentmi na amerických právnických fakultách legendárnym.⁵⁾

Kingsfieldov prístup k používaniu sokratovskej metódy zrejme presahoval rozumné hranice a dosiahnutie účelu právnického vzdelávania. Napriek takémuto negatívnemu vzoru si však i dnes mnohí učitelia sokratovskú metódu považujú, keďže významným spôsobom vplýva na rozvoj kritického myslenia.⁶⁾ V tomto príspevku sa pokúsime hľadať odpoveď na otázku, kde sa tieto hranice nachádzajú so zreteľom na to, aby nebol narušený "normálny" vzťah medzi študentom a učiteľom a aby nebol výsledok pedagogického procesu inšpirovaného touto metódou kontraproduktívny.

Grécky filozof Sokrates je prvou veľkou ikonou filozofie, prototypom filozofa životnej praxe.⁷⁾ Nezanechal za sebou ani jeden spis a o jeho živote a názoroch sa dozvedáme od jeho žiaka Platóna, historika Xenofonta () a tiež skreslene od dramatika Aristofana (komédia ).⁸⁾

V Platónových dialógoch vystupuje Sokrates ako neúnavný rečník, ktorý odhaľuje a napáda slabé stránky hypotéz svojich diskusných partnerov. Prostredníctvom tejto negatívnej metódy, ktorú nazýval (z gréčtiny "skúmanie", "skúšanie"), sa v dialógu vylučujú slabé hypotézy vedúce k logickému sporu a posilňujú sa hypotézy, ktoré sa ako sporné neukázali. Typickým postupom kladenia otázok Sokrates núti svojich partnerov objasniť často predpoklady, tvrdenia či axiómy, na ktorých sa ich hypotézy zakladajú.⁹⁾

Dôležité je, že filozof nekládol otázky, ktoré sa zdali byť ťažké. Boli to otázky, ktorými si boli druhí celkom istí, keď na ne odpovedali. Pri diskusii si však začali postupne uvedomovať, že niečo nie je v poriadku. Nedokázali totiž poskytnúť adekvátne odpovede na otázky, ktoré Sokrates kladie.¹⁰⁾ Keď si napríklad Sokratov priateľ Menon uvedomil, že nie je schopný odpovedať na otázku "čo je cnosť", tak filozofovi hovorí:

Menon si teda myslel, že je to Sokrates, kto niečo robí s jeho odpoveďami. Neuvedomuje si, že je to práve on sám, koho názory sú nejakým spôsobom nekonzistentné a v dôsledku toho ľahko spochybniteľné. Sokrates sa Menonovi len pokúša ukázať, že má v sebe niečo, čo rozoznáva, že sú jeho odpovede problematické. Niečo v Menonovi naozaj odpovedalo na Sokratove otázky, ale nemohla to byť tá časť, ktorá chápe, prečo sú jeho odpovede neadekvátne. Tak sa Menonovi môže zdať, že on sám má dve Ja, jedno, ktoré problém so svojimi odpoveďami rozoznáva, a druhé, ktoré tieto výroky predkladá. Nevie pochopiť, že Sokrates nerobí nič iné iba to, že za neho rozmýšľa.¹²⁾

Všetko toto Sokratovo diskusné úsilie sa odvíjalo od dvoch zásad, ktorými sa riadil: Prvou bola inštrukcia: Podľa Sokra