Teoretické východiská konceptu militantnej demokracie

It seems that suppression of the Fascism, Nazi regimeand the retreat of the Communist Ideology did not bring safety to the Democracy. Nowdays, Democracy has to repeatedly challenge the threats of the Extremism, Radicalism and Terorism. In order to become self-defending, Democratic States adopt various democratic measures resulting in the limitation of the Democratic Rights and Freedoms. The question remains as to under what conditions the Democracy can defend itself without destroying own Democratic Pillars that would result in loss of its own Democratic Identity. This question has been subject of the vivid interest of the Comparative Constitutional Law and Political Science since the fascists seized the political power in the 20th century. In the Slovak conditions, this subject has not been brought to the sufficient attention how ever the peril of Extremism and Radikalism can not be neglected in the Slovak Society mainly at present when Parliamentary Mandates has been gained also by the Political Party publicly marked to be extremistone. Regarding the absence of necessary legal research within Slovakia, the paper aims to design the concept of the Militant Democracy in respect of the different approches among European and American scholar swith focus to the identification of militant measures and strategies used by Democracies against those striving for destruction of the Democratic principles.

Pohľad na udalosti posledných rokov nás núti zamyslieť sa nad dnešnou demokraciou, ako ju poznáme. Teroristické činy striedajú zhromaždenia krajne pravicových aktivistov a extrémistické proti demokratické prejavy proti migrantom a migračnej politike európskych štátov. Demokracia sa následkom týchto eróznych vplyvov ocitá v situácii, v ktorej sú demokratické princípy a hodnoty potierané, označované ako prekonané alebo nepostačujúce v reakcii na extrémne situácie. V obave o zachovanie vlastnej existencie sa dnešné demokratické štáty sústreďujú na posilňovanie právomocí výkonných orgánov v štáte, obmedzovanie základných práv a slobôd občanov v súvislosti s extrémistickými a teroristickými prejavmi a rozširovanie právomocí byrokratického aparátu vo vzťahu k získavaniu, zhromažďovaniu a vyhodnocovaniu informácií o extrémistoch a extrémistických prejavov. Možno takéto opatrenia v demokratickom ústavnom zriadení nazvať demokratickými? Alebo ide o opatrenia potlačenej demokracie, či dokonca nedemokratického režimu? Viacero liberálnych demokratov sa v reakcii na aktuálne demokratické hrozby prikláňa k názoru, že demokratický režim každého štátu má morálnu povinnosť ochraňovať demokraciu pred jej nepriateľmi. Otázkou však ostáva, ako môže demokracia ochrániť samú seba bez toho, aby tým spôsobila zničenie vlastnej hodnotovej podstaty, stratila vlastnú identitu a priviedla tak spoločnosť na pokraj vlastnej krízy. Obšírnejšou komparáciou uvedených otázok sa v porovnaní s českým prostredím¹⁾ doposiaľ nevenovala v podmienkach Slovenskej republiky náležitá pozornosť.²⁾

Vnútorným hrozbám demokracie sa začala venovať pozornosť v medzivojnovom období v súvislosti so získaním politickej moci stúpencami fašistického a nacistického hnutia v európskych krajinách, ktoré nedokázali zničeniu vlastnej demokracie zneužitím jej prostriedkov zabrániť. Táto skúsenosť umožnila vznik konceptu tzv. brániacej sa demokracie, v americkom chápaní označovanej ako militantná demokracia. Uvedený koncept deklaroval pripravenosť demokracie na obranu pred jej odporcami, a to aj za cenu potlačenia vlastných demokratických princípov. Schopnosť demokracie brániť samú seba mala byť porovnateľná sile a odhodlanosti jej odporcov, ktorých cieľom je zničiť jej demokratickú podstatu. Podľa Thiela boli základné prvky obrany schopnosti demokracie zakotvené do právnych poriadkov demokratických štátov a aplikované súdmi, čo potvrdilo ich legitimitu.³⁾

Samotný koncept militantnej demokracie sa sformoval ako politologicko-právny v tridsiatych rokoch 20. storočia ako reálna a nadčasová odozva na oponentov ideových hodnôt demokracie práve v stredoeurópskom priestore,⁴⁾ s ktorým je historicky previazaný a možno ho označiť ako dedičstvo po ústupe pravicovo-autoritatívnych a totalitných režimov. V súčasnosti, keď európska demokracia opäť čelí eróznym vplyvom extrémizmu, radikalizmu a terorizmu, možno tento koncept označiť ako reálne aplikovateľný. Samotná interpretácia konceptu militantnej demokracie zostáva však rôzna, nakoľko vychádza z rozdielnych historických, politických a kultúrnych demokracií a totalitných režimov,⁵⁾ ktoré Európa v turbulentnom dvadsiatom storočí zažila. Pod koncept militantnej demokracie však súčasná právna ani politologiká veda nezahŕňa problematiku terorizmu, ktorý je objektom samostatného skúmania z komparatívneho a normatívneho hľadiska. Vo vzťahu k hrozbe terorizmu je kladená otázka, či má vôbec koncept militantnej demokracie venovať zvláštnu pozornosť narúšaniu demokratických hodnôt zo strany štátov prijímajúcich opatrenia, ktoré si vyžadujú mimoriadne stavy pri teroristických činoch. Kým niektorí akademici odpovedajú kladne, keďže teroristické činy narúšajú aj základné demokratické hodnoty, usilujú o destabilizáciu štátu, resp. jeho kľúčových funkcií, väčšina nesúhlasí, argumentujúc tým, že teroristické činy sú proti právne činy, ku ktorých spáchaniu nedochádza využitím demokratických prostriedkov tak, ako je to v prípade krajne pravicových alebo ľavicových aktérov.⁶⁾ Z uvedeného dôvodu koncept militantnej demokracienie je akademikmi rozšírený na proti teroristické opatrenia.

Prvotné myšlienky konceptu militantnej demokracie môžeme síce nájsť už v antickom Grécku,⁷⁾ avšak diskusia o potrebe ochrany demokracie vznikla až v 20. storočí nadväzne na prvotné skúsenosti rodiacich sa mladých demokracií. Otcom konceptu militantnej demokracie sa stal , pôvodom nemecký politológ, ktorý v roku 1933 emigroval do Spojených štátov amerických. Loewenstein v júni a v auguste roku 1937 uverejnil dva na seba nadväzujúce články s názvom , v ktorých upozornil na hrozbu nástupu fašizmu v Taliansku a národného socializmu v Nemecku. Loewenstein zastával názor, že cieľom týchto autoritatívnych síl je postupné odstránenie demokracie. Prostredníctvom ich analýzy dospel k záveru, že úspech fašizmu a jeho techniky na získanie moci sa viaže na podmienky, ktoré sú vytvorené demokratickými inštitúciami a na jeho schopnosť prispôsobiť sa demokracii a využiť jej toleranciu na vlastné zničenie.⁸⁾ Poukázal na to, že práve aktéri fašizmu okrem demokratickej tolerancie zneužívajú aj právo na slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, združovania, využitím ktorých dokázali demokraciu systematicky paralyzovať. Z uvedeného dôvodu zastával názor, že demokracia, ktorá je odhodlaná brániť sa voči týmto eróznym silám, by mala na svoju obranu využiť aj mocenské prostriedky, nielen demokratické prostriedky, ktoré naviac zneužívajú jej nepriatelia.⁹⁾ Podľa Loewensteina sa demokracia práve v reakcii na narúšanie vlastných demokratických princípov stáva militantnou.¹⁰⁾

Loewenstein svojím konceptom militantnej demokracie synchronizoval politickú a právnu stránku obrany demokracie tým, že apeloval na potrebu zmeny politického zmýšľania, ako aj ústavno právného zakotvenia prostriedkov obrany demokracie. Aplikáciu demokratických metód a prostriedkov v politickej línii zastáva až do chvíle vzniku ohrozenia zo strany totalitných ideológií, ako je fašizmus. V tomto momente už považuje za potrebné použiť rovnaké metódy a prostriedky.¹¹⁾ V právnej línii navrhol legislatívne opatrenia demokracie, ktoré by mali prispieť na jej obrany schopnosť, ktoré zhrnul v štrnástich prehľadných bodoch český politológ Danics, ktoré možno zhrnúť podľa ich cieľa nasledovne:

Kým viaceré z uvedených opatrení sú v dnešných demokraciách už aplikované, predovšetkým trestanie nenávistných prejavov (z angl. ), oprávnenie rozpustiť politické strany, hnutia či zhromaždenia ako neurčité možno označiť predovšetkým opatrenie, ktorým Loewenstein požaduje vysokú mieru lojality v štátnych ozbrojených zložkách a vo verejnej správe. Lojalita štátnych zamestnancov, ako aj príslušníkov ozbrojených zložiek je, samozrejme, predpokladom riadneho chodu, fungovania štátu a napĺňania jeho cieľov, ale len vo vzťahu k plneniu ich služobných povinností ustanovených na základe zákona. Nemožno tento typ lojality zameniť s neobmedzenou lojalitou vo vzťahu k akýmkoľvek pokynom, napr. smerujúcim k potláčaniu práv a slobôd iných, pokiaľ to zákon výslovne neustanovuje napríklad v prípade postihu páchateľov trestných činov. Aj v tomto prípade možno opäť lojalitu vyžadovať len v rozsahu zákonnom ustanovených úloh.

Rovnako možno Loewensteinovi vyčítať opatrenie, ktorým nabáda k vytvoreniu politickej polície. Takéto opatrenie nemožno považovať za akceptovateľné v liberálnej demokracii. Vytvorenie politickej polície by naznačovalo otvorený boj štátu proti jeho politickým oponentom, čo je v protiklade k úloham policajného zboru ako ozbrojenej zložky štátu.¹³⁾

Obmedzenie vplyvu zahraničnej propagandy sa rovnako javí v rozpore s princípmi liberálnej demokracie, ktorej podstatou je slobodné šírenie myšlienok a názorov, a to aj takých, ktoré nie sú demokratické, v opačnom prípade by bolo možné v istom zmysle hovoriť o cenzúre. Od šírenia takýchto myšlienok je potrebné v liberálnej demokracii oddeliť šírenie nenávistných prejavov či iných netolerantných postojov, ktorých cieľom je obmedzenie práv a slobôd z rasových, náboženských a obdobných dôvodov.

Skúmaním Loewensteinovho chápania potreby sebaobranných opatrení demokracie možno dospieť k záveru, že tieto opatrenia vychádzali a reagovali na politický vývoj danej doby, pričom nemožno ich v celosti aplikovať na aktuálne hrozby, v ktorých sa súčasná demokracia ocitá. Napriek možnej kritike niektorých z Loewensteinov opatrení sa koncept militantnej demokracie vďaka svojej schopnosti rozpoznať skutočnú tvár nových totalitných režimov stal nielen nadčasovým, ale aj základným teoretickým východiskom preďalších akademikov, ktorí Loewensteinove závery rozpracovali.

Za významnú osobnosť stojacu pri zrode konceptu militantnej demokracie možno označiť aj , nemeckého právnika, známeho ako odporcu liberálnej demokraciea doposiaľ jednu z kontroverzných postáv politických mysliteľov 20. storočia.¹⁴⁾

Carl Schmitt bol členom Národno socialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP). Vo svojich príspevkoch otvorene obhajoval a vyzdvihoval nacistický režim, v ktorom videl proces na rekonštrukciu spoločnosti.¹⁵⁾ Schmitt sa jednoznačne kriticky staval voči konštitucionalizmu, právnemu pozitivizmu a normativizmu.¹⁶⁾ Svoju kritiku liberálnych demokracií zameral nielen proti Weimerskej republike, ktorá nebola schopná ubrániť sa proti NSDAP, ale aj proti ostatným liberálnym demokraciám, ktoré vykazujú slabú reakcie schopnosť pri strete so svojimi nepriateľmi. Schmitt označil weimerskú skúsenosť za prekonanú, ako degeneratívny sebe si odporujúci normativizmus, ktorý nebol schopný skutočného rozhodnutia. Podľa Schmitta takéto skutočné rozhodnutie môže urobiť iba suverén, a to v ktoromkoľvek prípade vymykajúcom sa prípadom obvyklým.¹⁷⁾ Vo svojej štúdii Politická teológia () sa venoval problematike skúseností Rímskej republiky, ktorú pertraktoval na modeli diktatúry a jej schopnostiach obmedziť na určitú dobu práva jej občanov, ktoré sa uplatňovali v obvyklých situáciách. Vyzdvihoval najmä cieľ takého typu diktatúry, ktorým je ochrániť alebo obnoviť ústavný poriadok, a to realizovanej ustanovením diktátora na obmedzenú dobu šiestich mesiacov, po ktorých musel svoju funkciu zložiť. Práve diktatúra trvajúca dlhšie obdobie by, podľa jeho názoru, vykazovala znaky suverénnej diktatúry. Povahu abolútnej moci koncentrovanej v rukách diktátora počas šesťmesačného obdobia obhajoval tým, že táto nevediek zrušeniu platných zákonov, ale k získaniu právomoci konať mimo tieto zákony počas určenej doby. Do kolízies týmto typom dikatatúry postavil ním kritizovanú diktatúru Výboru pre verejné blaho, zriadeného počas Veľkej francúzskej revolúcie, ako aj dikatúru proletariátu v rámci marxistického konceptu.¹⁸⁾ Ku kompetenciám rímskeho republikánskeho diktátora pripodobnil kompetencie prezidenta Weimerskej republiky vo vzťahu k jeho právomoci vydávať mimoriadne dekréty v prípade ohrozenia verejného poriadku, a to aj bez súhlasu parlamentu, ktorý ho súčasne obmedzoval tým, že mal právomoc zrušiť tieto mimoriadne opatrenia, ak považoval ich efektívnosť za spornú.¹⁹⁾

Schmittova koncepcia sebaobrannej demokracie nesie označenie "substantívna" demokracia, čiže invariantná, nemenná a možno ju označiť aj ako koncepciu silne militantného demokratického štátu. V tomto type demokracie suverénny vládca prijíma mimoriadne bezpečnostné opatrenia pri obrane demokracie, ktoré sa vymykajú liberálnym princípom vlády zákona.²⁰⁾ Schmittovo chápanie demokracie nie je komplexnejšie doposiaľ akademikmi preskúmané. Uvedenej skutočnosti korešponduje aj fakt, že Schmitt