Výsluch na pojednávaní podľa maďarského Trestného poriadku, sugestívne otázky a ovplyvňovanie

The contribution deals with the suggestive questions, its impact on human memory and thinking and expressing. The contribution deals with the impact of the suggestive questions to evidence procedure and witness testimony in the pretrial stage before the investigative bodies and at the trial stage and appeal stage when the person testifies before the judge. Author shows how the suggestive questions may influence the perception, behavior and the testimony of the person. Based on the experience he illustrates the factual impact on the criminal proceeding itself as well on the judicial decision. The conclusions are justified by using the domestic as well Strasbourg jurisprudence relevant form the assessing the legitimacy and admissibility of the evidence. The Author deals with the hungarian legal frame of testifying the witness focusing on the legality and admissibility of gained evidence I further proceeding. The introduction of the contribution is a historical entrance to the legal development of criminal proceeding at the Hungarian territory. The Author analyses the legal frame of the hungarina criminal proceeding in a broader context that has been recently changed in order to speed the whole proceeding. As claimed the wishing result of the legal change shall be considered as questionable. As concluded the author emphasizes that the witness testimony assessment shall be based rather upon scientific and empirical experience of the evaluator rather on subjective, behavioral and moody assessment that is non verified and not measurable.

¹⁾ Kvantitatívne a kvalitatívne zmeny v kriminalite, zmeny ohľadne prostriedkov slúžiacich na páchanie trestnej činnosti a spôsobov páchania kriminality, ku ktorým došlo v posledných desaťročiach, znamenajú pre trestné konanie novú výzvu. Najmä súdne pojednávanie, ktoré naďalej spĺňa tradičné úlohy, nedokáže zvládnuť zvýšené zaťaženie.

Všetci predstavitelia trestnoprocesnej náuky považujú konanie pred súdom za najdôležitejšiu, najdynamickejšiu časť trestného konania. Na pojednávaní sa rozhoduje o tom, či bude vyvodená trestná zodpovednosť voči obžalovanému, presne za spáchanie akých trestných činov bude uznaný vinným a aký trest mu bude uložený.

Vyše jeden a pol storočia právna literatúra hľadí na kontradiktórne pojednávanie ako na stredobod konania, hoci detailné pravidlá vzťahujúce sa na takéto pojednávanie v jednotlivých právnych systémoch a aj v rámci nich sa od seba veľmi líšia. Proces, ktorý začal v Európe v roku 1808 prestavbou systému trestného konania (Code'instruction criminelle), priniesol výsledok v podobe zmiešaného systému, ktorý, hoci nepredstavuje kontradiktórny proces v čistej forme, má všetky podstatné znaky tohto konania. Tento systém sa usiluje odstrániť zo súdneho pojednávania charakteristiky, ktoré oslabujú akuzačný charakter postavený na rovnosti strán. V tempe priblíženia sa k sporu strán majú svoju úlohu aj právne tradície, ako aj odhodlanosť, kreativita zákonodarcov a otvorenosť zákonodarcov voči novým riešeniam. Je potrebné poznamenať, že maďarská literatúra v oblasti trestného práva procesného bezdôvodne nepoužíva prakticky vôbec v súvislosti s pojednávaním prívlastok kontradiktórne. Tým totiž vyjadruje prípustnosť diskusie medzi obžalobou a obhajobou.²⁾

Zákon č. XIX. z roku 1998 o trestnom konaní procesnom (ďalej len "Tr. por.") je možné smelo považovať za kuriozitu v oblasti dejín maďarského práva, pretože maďarský parlament tento zákon prijal 10. marca 1998, avšak vstúpil do platnosti 1. júla 2003. Tento zákon bol celkovo ešte pred nadobudnutím účinnosti novelizovaný šesťkrát, a to čiastočne preto, aby slúžil protikladným právno-politických záujmom. V novej koncepcii úpravy Tr. por. bola od začiatku ostrá polemika v otázke sporu strán. Tradične v kontinentálnych trestných procesoch obžalovaného, svedka a znalca najprv podrobne vypočúval sudca, potom prokurátor a napokon mohol klásť otázky obhajca. Voči takejto forme trestného konania zmiešaného systému odborná literatúra vyslovuje mnohokrát ostrú kritiku, lebo znižuje vážnosť pojednávania v porovnaní s prípravným konaním (vyšetrovanie). Odborná literatúra je prakticky jednotná aj v tom, že právo na spravodlivý proces porušuje aj skutočnosť, že na pojednávaní je možné prečítať výpoveď obžalovaného, ktorú urobil v priebehu vyšetrovania v procesnom postavení svedka. Nie je totiž spravodlivé pričítať obžalovanému, ktorý nie je povinný uvádzať pravdu, na zodpovednosť za jeho skoršiu výpoveď, ktorú urobil ako svedok, ktorý je povinný uvádzať pravdu.³⁾ Obhajoba má názor, že kým sa vec dostane pred súd, je už skoro o všetkom rozhodnuté a výsluch pred súdom je iba formálnym opakovaním, kontrolou vyšetrovania.

Pôvodná koncepcia nového zákona o trestnom konaní procesnom bola taká, že v priebehu vyšetrovania treba zhromaždiť údaje v rozsahu potrebnom na vznesenie obžaloby, spísanie zápisníc je vo väčšine prípadov zbytočné, veď tie sa nedajú použiť pred súdom, rozhodujúce je, čo odznie na pojednávaní. Výsluch realizovaný počas vyšetrovania bude mať pre prokurátora informatívny charakter ohľadom výpovedí svedka alebo obvineného, t.j. ako budú vypovedať. Na pojednávaní výsluch nevykoná sudca, ktorý je ovplyvnený materiálom nazhromaždeným a zdokumentovaným v priebehu vyšetrovania, ale účastníci konania, teda prokurátor a obhajca.

Avšak pôvodná koncepcia sa nezrealizovala. Orgány činné v trestnom konaní mali obavy ohľadne efektívnosti kladenia otázok účastníkmi, ďalej sa domnievali, že zvýšené nároky na personálne a finančné zabezpečenie nebude korešpondovať príjmu zo strany štátneho rozpočtu, ktoré by zaručili plynulé fungovanie systému justície. Zdráhanie polície, prokuratúry, súdov a advokátov si vynútilo prijať argumentáciu, že kladenie otázok účastníkmi neopodstatnene predĺži dĺžku trvania pojednávania, dĺžku pojednávania nebude možné naplánovať, prokurátori a advokáti nie sú pripravení na kladenie otázok novým, kvalitatívne iným spôsobom.⁴⁾ Preťaženosť trestnej justície je natoľko všeobecným javom, že na rozdiel od zásady kontradiktórnosti strán, ktorá je v súlade so vznešenými zásadami, je možné pozorovať rozširovanie skrátených konaní.⁵⁾ Teda nedošlo k zavedeniu systému, ktorý by znamenal rozšírenie kontradikcie, v ktorom by otázky kládli účastníci a k realizovaniu komplexného rozdelenia funkcií. Na pojednávaní je sudca naďalej prvou a hlavnou osobou, ktorá realizuje výsluch, po ňom nasleduje prokurátor a nakoniec obhajca.

Preto zákonodarca prijal ustanovenie do Tr. por., že výsluch realizovaný účastníkmi je povinný, avšak toto ustanovenie je aj v prípade obžalovaného neudržateľné.

Nový Tr. por. ponechal ako možnosť pravidlo, že svedka na návrh obhajcu alebo účastníkov najskôr vypočuje prokurátor, potom mu môže položiť otázky obhajca.⁶⁾ Aplikovanie tohto pravidla by mohlo znamenať posun smerom k pravidlám sporov strán. Výsluch realizovaný účastníkmi sa obmedzuje na poškodeného a svedka (teda na obžalovaného nie) a ani v tomto prípade neplatí záväzne, ale je možné zvoliť túto možnosť, len ak s tým účastníci súhlasia.

Viacerí tento právny inštitút prijali skepticky, pretože nie je v súlade s kontinentálnymi tradíciami, ktorých sa pridržiava maďarské procesné právo a nedobre sa dá zosúladiť s úlohami predsedu senátu, ktoré sa týkajú vedenia pojednávania. Hoci vykazuje podobnosť s anglosaským systémom krížového výsluchu, je možné badať viaceré podstatné odlišnosti. Medzi teoretickými odôvodneniami tohto systému je skutočnosť, že tento systém lepšie zabezpečí nestrannosť sudcu. Podľa hlavného pravidla výsluchov v konaní pred súdom, ktoré sa uplatňuje aj dnes, sa sudca pýta obžalovaného na vyjadrenie k obžalobe ako prvý, potom prokurátor, teda ľahko môže vznikať dojem, že voči obžalovanému stoja dvaja obžalujúci.⁷⁾ Pri objasnení pravdy otázky sudcu totiž aj nechtiac smerujú k potvrdeniu obžaloby, veď úlohou súdu je náležité zistenie skutkového stavu.

Skutočnosť, že od účinnosti zákona vidieť iba sporadicky konanie, v ktorom účastníci a predseda senátu využijú uvedenú možnosť a ohlásenému svedkovi najskôr položí otázky obhajca alebo prokurátor, viem z mojej strany čiastočne zdôvodniť tradíciami zmiešaného systému konania. Druhým dôvodom je, že ak sa sudca vzdá práva položiť otázky ako prvý a otázky najskôr položí prokurátor, resp. obhajca, časovo je to oveľa náročnejšie. Jednoducho sudca na to nemá čas, veď v prevažnej väčšine prípadov je na prejednanie vecí potrebné nariadiť pojednávanie, a nielen v niekoľkých percentách prípadov ako v anglickom modeli.

Obvykle predseda senátu trvá v každom prípade na tom, aby otázky položil ako prvý. V zriedkavých prípadoch, keď sa nedá odhadnúť, k akej skutočnosti obhajca chce, aby sa svedok vyjadril, odovzdá predseda senátu právo klásť otázky obhajcovi, ale ani v tomto prípade nie na zákl