Význam advokátskych rodín v štruktúre slovenskej advokácie v medzivojnovom Československu.

In interwar Czechoslovakia the arrival of young adepts to the legal profession was influenced not only by the objective position of advocacy in society determined by legal regulations (in particular the length of articled clerk´s experience, degree of internal professional freedom) and by economic situation of the lawyers or perception of this profession by the public, but also by the family environment. The specific features of Slovakia were a relatively small territory, the ideological closeness of the profession´s members, which appeared already in the hungarian period, especially among nation-oriented lawyers, and the fact that law offices were established directly in homes of the lawyers, where their families lived. These circumstances also contributed to the establishment of family relations among lawyers. lawyer´s families were connected by marriages of sisters and daughters of lawyers with their colleagues. The lawyers employed in their offices not only their sons, but also their other relatives. In some cases, several siblings worked as lawyers. The most important Slovak lawyer´s families were the Mudroňs, the halašas, the Daxners, the Fajnors, the Jesenskys and the bazovskys. Many renowned pre-revolution lawyers transferred their legal practices to their sons (e.g. J. Dérer, C. horváth, S. Medvecký, P. Jamnický, a. Pivko, E. Stodola) or nephews (e.g. I. Markovič, M. Mičura, D. Okáli). The lawyer´s profession was later transferred from fathers to daughters and marriages between female lawyers (articled clerks) and male lawyers were concluded - they often performed the legal profession together. lawyer´s families in Slovakia in the interwar period were an important bearer of traditional values of the legal profession and contributed to its development.

Na jeseň v roku 1941 vydalo pražské vydavateľstvo Novina český preklad knihy la vita dell'avvocato (Život advokáta)¹⁾, ktorej autormi sú bratia advokáti Pierluigi a Ettore érizzo. boli synmi Paola Francesca érizzo, ktorý advokáciu vykonával v talianskom Janove päť desaťročí. Pracovali veľa rokov spoločne a po otcovej smrti kanceláriu prevzali. v knihe sa autori vyznávajú z lásky k advokátskemu povolaniu a vysvetľujú, ako sa v nich zrodila: ""²⁾

K odovzdávaniu advokátskeho povolania z otca na syna dochádzalo aj v medzivojnovej slovenskej spoločnosti. advokátske rodiny sa spájali i sobášmi medzi dcérami či sestrami advokátov a ich kolegami. Do advokátskych kancelárií nastupovali i ďalší príbuzní advokáta, ktorých z dôvodov rodinných väzieb advokát zamestnal ako koncipientov. Po vstupe žien do advokácie pribudol nový fenomén - advokátske manželstvá. Rozširujúce sa advokátske rodiny mali na vývoj personálnej štruktúry medzivojnovej slovenskej advokácie nezanedbateľný vplyv.

Rodina je jedným najvýznamnejších činiteľov pri výbere povolania. Rozhodnutie mladého právnika vstúpiť do advokácie, ale i záujem jeho rodičov, aby mu povolanie odovzdali, sú však formované viacerými faktormi. Patrí medzi ne najmä právna úprava výkonu povolania, ktorá stanovuje podmienky vstupu do povolania a mieru slobody advokácie ako predpoklad naplnenia účelu povolania, ale aj celkový - najmä hospodársky - stav advokácie a jej postavenie v spoločnosti, či počet advokátov v danom čase. Ďalšími faktormi sú napríklad atmosféra v stave či vnímanie advokátskeho povolania spoločnosťou.

Pred prvou svetovou vojnou (ku koncu roka 1913) bolo zapísaných do zoznamov advokátov so sídlom na území dnešného Slovenska³⁾ spolu 1 117 advokátov⁴⁾. O stave po vojne v roku 1918 kompletné údaje chýbajú, posledné známe sú z konca roka 1917. Možno z nich usúdiť, že povojnové počty poklesli oproti predvojnovým o viac než desať percent⁵⁾ a celkový počet advokátov zapísaných so sídlom na území dnešného Slovenska iba mierne prekračoval tisíc. Po vzniku ČSR a vytvorení matričnej evidencie advokátov novovzniknutou advokátskou komorou v Turčianskom Sv. Martine sú prvé úplné údaje z roku 1922, keď bolo zapísaných so sídlom na Slovensku⁶⁾ 914 advokátov⁷⁾. Počet advokátov postupne narastal - v roku 1925 bolo zapísaných 982 advokátov⁸⁾, v roku 1930 už 1 034 advokátov⁹⁾, o päť rokov neskôr 1 158 advokátov¹⁰⁾ a ku koncu roka 1937 až 1 193 advokátov¹¹⁾. Po územných stratách v dôsledku viedenskej arbitráže ku koncu roka 1938 už iba 1 042¹²⁾, resp. po vzniku tzv. slovenského štátu¹³⁾ 947 advokátov¹⁴⁾. hoci počet advokátov od vzniku ČSR do roka 1938 postupne rástol, trvalo nakoniec sedemnásť rokov, kým dosiahol predvojnový stav (v priebehu roka 1935¹⁵⁾ ).

K dopĺňaniu advokátskeho stavu po prvej svetovej vojne prispeli urýchlené legislatívne zmeny. Už v januári 1919 boli vytvorené na území Slovenska podmienky na vykonávanie advokátskej skúšky zriadením skúšobnej komisie v banskej bystrici¹⁶⁾, neskôr v Turčianskom Sv. Martine¹⁷⁾. v prechodnom období do konca roka 1920 bolo umožnené skladať advokátsku skúšku už po vykonaní dvojročnej praxe¹⁸⁾. Od roka 1920 mohlo dochádzať k presídleniu advokáta z Čiech na Slovensko¹⁹⁾. Dĺžka osnovníckej praxe bola v roku 1924 skrátená z dovtedajších šiestich na päť rokov²⁰⁾. znova predĺžená na šesť rokov bola až v roku 1936.²¹⁾ Takto boli vytvorené podmienky na uľahčenie vstupu do advokácie, keďže po vzniku Československa "".²²⁾

Advokácia bola už v Uhorsku po tom, čo sa ako stav malého počtu privilegovaných vymanila zo zovretia pevných rúk vlády²³⁾, slobodná, a očakávalo sa, že rovnaká sloboda jej ostane zachovaná i v novom štáte. vnútorná sloboda advokácie v komorách bola však zakrátko po vzniku Československa potlačená. v roku 1920 boli dovtedajšie advokátske komory v bratislave, banskej bystrici, Prešove a Košiciach zrušené ich zlúčením do advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine. zároveň bolo advokátom odňaté právo rozhodovať na valných zhromaždeniach, ako aj právo voliť si výbor komory, predsedu komory a ďalších funkcionárov. všetky práva, ktoré podľa dovtedajších predpisov patrili valnému zhromaždeniu, zveril totiž zákon správnemu výboru komory. Jeho členov menoval a kedykoľvek mohol odvolať minister spravodlivosti po dohode s ministrom pre zjednotenie zákonodarstva a organizáciu správy²⁴⁾. hoci malo ísť iba o dočasné opatrenie, samospráva advokácie v medzivojnovom období nebola už nikdy obnovená.

Hospodárska situácia advokácie nebola uspokojivá. Napriek počiatočnému optimizmu po skončení vojny a hospodárskym úspechom štátu sa očakávania advokátov nenaplnili. Do nového štátu a novej právnej reality vstupovali s nádejou, že budú vyhľadávanými a primerane honorovanými "" vzťahu jednotlivca s novou ""²⁵⁾. No advokátska sadzba (tarifa) nenasledovala zmeny hospodárskej situácie v štáte, advokáti boli preťažovaní povinným bezplatným zastupovaním, o príjmy ich pripravovali i pokútnici, a advokáti ako príslušníci slobodného povolania nemali vyriešené ani svoje nemocenské a dôchodkové zabezpečenie. hospodárska kríza po roku 1930 dopadla i na advokáciu. Samotní advokáti zdôrazňovali, že je aj v záujme spoločnosti ", pretože " nemu nie len odborne spôsobilý a vo týmto požiadavkám "²⁶⁾. v roku 1936 rezolúcia Iv. zjazdu československých advokátov konaného v Prahe znova upozorňovala na "", žiadala ochranu pred pokútnictvom, ktoré sa "", kritizovala výkon práva chudoby a vyzývala na urýchlené zriadenie vlastného advokátskeho poisťovacieho ústavu (Penzijný ústav československých advokátov), ktorý bude nositeľom poistenia²⁷⁾. hoci aj predstavitelia štátu zlú hospodársku situáciu advokácie vnímali v kontexte významu riadneho plnenia jej úlohy v justičnom systéme²⁸⁾, k zlepšeniu situácie v medzivojnovom období už nedošlo. Situácia bola hodnotená aj týmito slovami: " a na ich mieste sa dosť často objavuje omnoho menej vábivý obraz zápasu z arény"²⁹⁾.

Na druhej strane, v medzivojnovom Československu bola advokácia verejnou mienkou vnímaná pozitívne. Často boli verejne pripomínané zásluhy advokátov na vzniku nového štátu³⁰⁾, ale aj ich skoršie zasadzovanie sa za práva slovenského národa v uhorských časoch. viacerí advokáti sa zapojili bezprostredne po vzniku štátu do jeho budovania, viacerí nastúpili i úspešnú politickú dráhu.

Povolaniu advokáta bola v spoločnosti venovaná pozornosť. Prispievala k tomu i tlač, ktorá často prinášala správy zo súdnych pojednávaní. Neobmedzovala sa iba na strohý opis veci, ale farbisto líčila postupy advokátov na pojednávaniach³¹⁾. Tlač však s rovnakým záujmom prinášala i správy o pochybeniach advokátov³²⁾. aj slovenská literatúra prvej polovice 20. storočia venovala advokátom pozornosť. vykreslila obrazy advokáta v celej ich možnej rozmanitosti. advokát ako literárna postava bol zobrazovaný s úctou³³⁾, no niekedy aj s dešpektom³⁴⁾, veselo³⁵⁾, ale aj vážne, kriticky³⁶⁾, niekedy až odsudzujúco³⁷⁾. advokáti vystupovali v románoch i poviedkach ako súčasť života mestskej i vidieckej spoločnosti³⁸⁾, boli zobrazovaní prevažne ako úspešní ľudia. Predmetom kritiky bola však chamtivosť advokáta³⁹⁾, jeho neochota uprednostniť záujmy klienta pred vlastnými, ale aj pomoc pri presadení nespravodlivosti. advokáti sa stali i filmovými postavami v československých medzivojnových filmoch. Ich filmový obraz je až na niekoľko výnimiek mimoriadne pozitívny⁴⁰⁾. Nebolo výnimkou, že dostali priestor aj v rozhlasovom vysielaní Radiojournalu⁴¹⁾.

Vznik a rozvoj advokátskych rodín bol ovplyvnený i niektorými špecifikami slovenského prostredia. Tými boli najmä relatívne malé územie Slovenska a ideová blízkosť príslušníkov povolania, ktoré prispievali k spájaniu advokátskych rodín sobášmi. v uhorských časoch slovenských národne orientovaných advokátov zbližovala najmä obhajoba národných práv, ale aj ich prenasledovanie štátnymi orgánmi za túto činnosť. Títo advokáti sa v politických procesoch vzájomne obhajovali⁴²⁾, na pomoc národným záujmom zakladali peňažné ústavy⁴³⁾ a podporovali sa i vo voľbách do Uhorského snemu⁴⁴⁾. Deti národne orientovaných advokátov mali často pre postoj rodičov obmedzenú možnosť vstupu do iných právnických povolaní. Navyše, k úradníckej službe uhorskému štátu nepociťovali ani sympatie. advokáti národovci tak svojich synov zamestnávali vo vlastných kanceláriách, či v kanceláriách kolegov a prijímali za koncipientov deti národne uvedomelých priateľov. Po vzniku Československa advokátov zbližovala služba novému štátu spätá najmä s Ministerstvom pre správu Slovenska, či politická príslušnosť.

Ďalšou dobovou osobitosťou, ktorá mala vplyv na rozvoj advokátskych rodín, bolo umiestnenie advokátskych kancelárii priamo v domoch či bytoch advokátov, kde žila celá rodina. Deti tak od útleho veku mali jednak možnosť priamo vnímať prostredie otcovej advokátskej kancelárie⁴⁵⁾, jednak pracovné stretnutia kolegov advokátov mali podobu rodinných návštev. Staršie deti nadväzovali kontakty s otcovými kolegami, formovala ich osobná skúsenosť s právom, bezprostredne vnímali výkon povolania rodičom, prarodičom či ďalšími príbuznými.

Hoci povolanie advokáta bolo na Slovensku v medz