Migračné vlny a bariéry na pozemných hraniciach. Čo na to ESĽP?

Viacero prípadov skončilo na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej len "Súd") v Štrasburgu. V niektorých z nich bol tento medzinárodný súdny orgán konfrontovaný s určitými skutkovými otázkami prvýkrát. Zvlášť zaujímavými sú tie prípady, v pozadí ktorých bolo vybudovanie bariér na pozemných hraniciach, určených na zabránenie nekontrolovateľného vstupu cudzincov na územie štátu, na usmernenie migračného toku a urýchlené vrátenie cudzincov, nespĺňajúcich podmienky na poskytnutie medzinárodnej ochrany, do krajín, z ktorých prišli. Osobitne významné sú závery Súdu vyslovené v kľúčových rozsudkoch vyhlásených veľkou komorou tohto medzinárodného súdneho orgánu.

Azda najviac reakcií v tomto ohľade, kladných aj záporných, vyvolal v ostatných rokoch prípad (rozs. veľkej komory z 21. novembra 2019) . V tomto prípade boli sťažovateľmi dvaja občania Bangladéša, ktorí pricestovali do Maďarska 15. septembra 2015 zo Srbska a vstúpili do tranzitnej zóny v Röszke, nachádzajúcej sa na maďarskom území na hranici medzi oboma štátmi. Ich žiadosti o azyl, podané v ten istý deň, boli zamietnuté v priebehu niekoľkých hodín na základe toho, že Srbsko bolo maďarskými orgánmi považované za "bezpečnú tretiu krajinu", pričom sťažovatelia túto domnienku nevyvrátili. Bolo nariadené vyhostenie sťažovateľov. Sťažovatelia podali odvolanie na Správny a pracovný súd v Szegede, ktorý predmetné rozhodnutia zrušil a nariadil správnemu orgánu vykonať dôkladnejšiu analýzu situácie ohľadom azylovej procedúry v Srbsku. Správny orgán v konaní o udelenie azylu žiadosti opätovne zamietol 30. septembra 2015 a jeho rozhodnutia 5. októbra 2015 potvrdil súd. Po tomto konečnom rozhodnutí boli sťažovatelia 8. októbra 2015 eskortovaní z tranzitnej zóny a prekročili hranicu späť do Srbska. Sťažovatelia strávili počas konania v tranzitnej zóne 23 dní.

Treba uviesť, že tranzitnú zónu v Röszke v predmetnom čase tvorili mobilné kontajnery a úzky otvorený priestor, obkolesený štyri metre vysokým oplotením s ostnatým drôtom navrchu. Celú oblasť strážili príslušníci polície a ozbrojených bezpečnostných služieb. Žiadatelia o azyl boli umiestnení v ubytovacom priestore pozostávajúcom z približne desiatich mobilných kontajnerov veľkých približne 2,5 m x 5,5 m, vybavených troma až piatimi posteľami a elektrickým ohrievačom. Bol tam samostatný kontajner na sanitárne účely a väčší kontajner využívaný ako spoločná miestnosť, vybavený stolmi a stoličkami. Ubytovanie bolo obkolesené úzkym otvoreným pásom širokým približne 2,5 m a dlhým približne 40 - 50 metrov. K dispozícii bola teplá a studená voda, aj elektrina. V jedálenskom kontajneri sa podávali tri jedlá denne bez obsahu bravčového mäsa.

V tomto prípade vznikol medzi stranami spor aj v skutkových otázkach. Sťažovatelia v konaní pred Súdom tvrdili, že v tranzitnej zóne v Röszke nemali prístup k sociálnej a zdravotnej pomoci, že nemali prístup k televízii alebo internetu, k pevnej telefónnej linke alebo k oddychovým zariadeniam; vláda však tvrdila, že zdravotná starostlivosť bola zabezpečená lekármi počas dvoch hodín denne. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že podľa Výboru Rady Európy na prevenciu mučenia (ďalej len "výbor CPT") boli postele v tranzitnej zóne vybavené čistými matracmi, vankúšmi a prikrývkami. Ubytovacie kontajnery mali dobrý prístup k prirodzenému svetlu aj umelé osvetlenie. Cudzinci mali počas dňa neobmedzený prístup na vonkajšie priestranstvo pozdĺž kontajnerov. Sanitárne zariadenia boli dostatočné a zdravotná starostlivosť bola zabezpečená.

Maďarská vláda ako žalovaná strana okrem toho trvala na tom, že sťažovatelia opustili maďarské územie dobrovoľne. Sťažovatelia naopak tvrdili, že maďarská polícia a azylové orgány na nich vyvinuli nátlak a oni len pod hrozbou núteného odovzdania do rúk srbskej polície súhlasili s dobrovoľným odchodom. Podľa nich im polícia nariadila prekročiť hranicu do Srbska v lese a nie cez hraničný ­priechod. Uviedli, že srbská hraničná polícia informovala maďarskú hraničnú políciu aj pracovníkov Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (ďalej len "UNHCR"), že sťažovatelia nebudú vpustení na srbské územie cez hraničný priechod bez dokumentov, a že jediná možnosť pre nich je skúsiť to cez "zelenú hranicu". Sťažovatelia boli preto maďarskou hraničnou políciou eskortovaní len po východ z tranzitnej zóny a boli inštruovaní, aby šli napravo pozdĺž oplotenia. Asistujúci pracovníci UNHCR ich však poslali iným smerom, naľavo, smerom na diaľnicu a hraničný priechod Horgos na srbskej strane. Sťažovatelia šli touto cestou a na hraničnom priechode za prítomnosti srbskej hraničnej polície počkali na pracovníkov UNHCR, ktorí im pomohli.

V konaní pred Súdom sťažovatelia vzniesli viacero námietok. V prvom rade tvrdili, že vyhostením do Srbska boli vystavení reálnej hrozbe zaobchádzania odporujúceho článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor").

Súd v tejto súvislosti zdôraznil princíp, podľa ktorého do tretej krajiny bez preskúmania merita jeho žiadosti o azyl, musí povinnosť nevystaviť jednotlivca reálnej hrozbe zaobchádzania odporujúceho článku 3 Dohovoru splniť iným spôsobom ako je tomu v prípadoch vrátenia do krajiny pôvodu. Kým v druhej zo spomenutých situácií vyhosťujúce orgány musia skúmať, či je nárok na azyl podložený a musia sa zaoberať údajnými hrozbami v krajine pôvodu, v prvej zo spomenutých situácií . Vracajúci štát totiž rozhoduje na základe toho, či prijímajúci tretí štát preskúma meritum žiadosti o azyl, ak takúto žiadosť jednotlivec orgánom tejto krajiny predloží. Okrem uvedenej otázky, ak existujú tvrdenia o riziku, že jednotlivec bude podrobený zaobchádzaniu odporujúcemu článku 3 Dohovoru napríklad kvôli podmienkam vo väzbe alebo životným podmienkam žiadateľov o azyl v prijímajúcej tretej krajine, toto riziko musí vyhosťujúci štát posúdiť.

Zároveň v zmysle judikatúry Súdu platí, že zatiaľ čo je na osobách žiadajúcich o azyl, aby uviedli a podložili dôkazmi nimi tvrdené individuálne okolnosti, ktoré nemôžu byť vnútroštátnym orgánom známe, tieto orgány musia z vlastnej iniciatívy vykonať aktuálne hodnotenie predovšetkým dostupnosti a fungovania azylového systému v prijímajúcom štáte a záruk, ktoré tento systém v praxi poskytuje. Hodnotenie musí byť vykonané v prvom rade s ohľadom na skutočnosti, ktoré sú vnútroštátnym orgánom známe v čase vyhostenia, ale je