Vývoj súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie

Postavenie osôb dotknutých protisúťažným správaním a jeho možnosti chrániť svoje práva a právom chránené záujmy možno vnímať v dvoch rovinách. Jednak majú oprávnenie obrátiť sa s podnetom na súťažný orgán a iniciovať tak verejnoprávne konanie, ktoré môže vyústiť do rozhodnutia súťažného orgánu o protiprávnosti správania porušiteľa a prípadne aj uloženia pokuty alebo inej sankcie. Iniciátor takého konania (sťažovateľ) má pritom osobitnú, kvalifikovanú účasť v konaní, ktorej zodpovedajú aj osobitné prostriedky právnej ochrany v konaní. Táto možnosť je súčasťou verejnoprávneho presadzovania súťažného práva, keďže konajúcim orgánom je orgán verejnej moci a v konečnom dôsledku nie je voľba uplatňovania nároku v dispozícii súkromného subjektu, ale vecou úvahy príslušného orgánu. Prijatie rozhodnutia súťažným orgánom uľahčuje dôkaznú pozíciu poškodených v súdnom konaní o následných žalobách. Druhou možnosťou je súkromnoprávna ochrana, resp. súkromnoprávne presadzovanie súťažného práva, v ktorom sa jednotlivec domáha ochrany pred súdom. Napríklad má oprávnenie domáhať sa, aby sa rušiteľ zdržal protiprávneho konania a odstránil protiprávny stav, domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu, žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhradu škody¹⁾.

Na rozdiel od súťažného práva platného v Spojených štátoch amerických a národného súťažného práva platného v niektorých členských štátoch EÚ, právo EÚ neobsahuje explicitné ustanovenie, na základe ktorého by sa osoby poškodené porušením súťažného práva EÚ mohli domáhať kompenzácie škody. Jediným výslovným ustanovením primárneho práva, ktoré má priamy dopad na súkromnoprávne vzťahy je článok 101 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ("ZFEÚ"), ktorý stanovuje, že všetky dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa článku 101 sú automaticky neplatné. Postupné zakotvenie súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva EÚ prebieha v dvoch paralelných rovinách. Tou prvou je rozhodovacia činnosť Súdneho dvora EÚ, druhou zasa legislatívna činnosť orgánov EÚ. Tento článok sa zameriava na prvú z týchto rovín a skúma vývoj súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ.

Súdny dvor EÚ svojou judikatúrou pomohol definovať priestor pre súkromnoprávne presadzovanie súťažného práva, pričom v tejto súvislosti zdôraznil úlohu, ktorú by pri uplatňovaní subjektívnych práv mali zohrávať súdy členských štátov EÚ. Poskytol tým významnú podporu pre snahu Komisie zefektívniť súťažné právo EÚ, ktorá mohla následne vyústiť do prijatia tzv. modernizačného balíka²⁾ a následne aj Zelenej a Bielej knihy³⁾. Zo strany Súdneho dvora EÚ pritom nešlo o opatrný výklad, obmedzený len na limitovaný skutkový kontext, ale o všeobecné a do budúcna orientované koncepčné stanoviská opierajúce sa o teleologický výklad zakladajúcej zmluvy, ktorej účelom, ako aj výslovne deklarovaným cieľom, bolo zabezpečiť ekonomickú slobodu ako predpoklad hospodárskej súťaže a účinného fungovania vnútorného trhu⁴⁾.

Východiskovým bodom pre formovanie rámca súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva v judikatúre Súdneho dvora je rozsudok vo veci BRT v SABAM z roku 1974, ktorý prelomil dovtedajšiu judikatúru a priznal priamy účinok ustanoveniam 85 a 86 ZES (teraz 101 a 102 ZFEÚ)⁵⁾. Súdny dvor EÚ sa mohol oprieť aj o svoju judikatúru týkajúcu sa vnútroštátnych procesných prostriedkov pre uplatnenie práv vyplývajúcich z práva EÚ, vrátane zakotvenia princípu zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením komunitárneho práva⁶⁾. Od zodpovednosti štátu bol už len už len malý krôčik k zodpovednosti jednotlivcov za porušenie ustanovenia práva EÚ, ktoré má horizontálny priamy účinok. Už v čase prijatia prelomového rozsudku vo veci Francovich vládlo presvedčenie, že neexistujú žiadne naliehavé dôvody rozlišovať medzi zodpovednosťou štátu a zodpovednosťou jednotlivca za škodu, ktorá bola spôsobená porušením komunitárneho práva, keďže východisko pre založenie zodpovednosti, ktorým je princíp potrebného účinku (fr. l'effet utile) komunitárneho práva, sa uplatňuje bez ohľadu na to, či subjektom, ktorý spôsobil škodu je štát alebo jednotlivec⁷⁾.

Prvým prípadom, ktorý poskytol perspektívu súkromnoprávneho uplatňovania súťažného práva bol prípad Eco Swiss⁸⁾. Jadrom prípadu bola otázka, či rozhodcovský nález, v ktorom neboli uplatnené súťažné pravidlá EÚ, možno zrušiť na základe porušenia princípu verejného poriadku (fr. ordre public). S tým súvisela aj otázka, či vnútroštátne súdy, ktoré preskúmavajú zákonnosť rozhodcovských nálezov majú povinnosť aj bez návrhu účastníkov konania aplikovať súťažné právo EÚ. Súdny dvor v rozsudku zvýraznil dôležitosť súťažného práva v rámci právneho poriadku EÚ, keď ho kvalifikoval ako súčasť verejného poriadku EÚ. Následne vymedzil dopad súťažného práva EÚ na súkromnú autonómiu a procesné predpisy členských štátov.

Ak procesnoprávne normy členského štátu predvídajú konanie, v rámci ktorého civilné súdy môžu zrušiť rozhodcovský nález na tom základe, že rozhodcovský nález je v rozpore s vnútroštátnymi pravidlami o verejnom poriadku, vnútroštátne súdy musia žalobe o zrušenie rozhodcovského nálezu vyhovieť aj na základe porušenia článku 85 ZES (teraz 101 ZFEÚ). Z rozsudku vo veci Eco Swiss vyplýva, že článok 85 ZES (teraz 101 ZFEÚ) je fundamentálnym ustanovením práva EÚ, ktoré je nevyhnutné pre dosiahnutie úloh, ktoré boli zverené EÚ a najmä pre efektívne fungovanie vnútorného trhu. Dôležitosť tohto ustanovenia je vyjadrená v ustanovení článku 85 ods. 2 ZES (teraz 101 ods. 2 ZFEÚ), ktorý spája nesúlad dohôd a rozhodnutí porušujúcich ustanovenie článku 85 ods. 1 ZES (teraz 101 ods. 1 ZFEÚ) so sankciou absolútnej neplatnosti. Z týchto dôvodov sa ustanovenie článku 85 ZES (teraz 101 ZFEÚ) musí považované za predmet verejného poriadku tak, ako ho definuje Newyorský dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z roku 1958, ktorého zmluvnými stranami sú všetky členské štáty EÚ. Otázky týkajúce sa výkladu článku 85 ZES (teraz 101 ZFEÚ) musia byť otvorené pre posúdenie vnútroštátnym súdom, ak je predmetom konania zrušenie rozhodcovského nálezu.

Rozsudok v právnej veci Masterfoods⁹⁾ sa sústredil na procesnoprávne aspekty súkromnoprávneho uplatňovania súťažného práva, a to najmä na právne vzťahy medzi Komisiou a súdmi členských štátov pri paralelnej aplikácii článku 81 ods. 1 ZES (teraz 101 ods. 1 ZFEÚ). Súdny dvor EÚ potvrdil nadradené postavenie Komisie vo vzťahu ku konaniu pred vnútroštátnymi súdmi pokiaľ ide o výkon právomocí, ktoré boli Komisii zverené zakladajúcimi zmluvami¹⁰⁾.

Súdny dvor EÚ pri posudzovaní vzťahu medzi Komisiou a súdmi členských štátov vychádzal z toho, že Komisii bola článkom 85 ods. 1 (teraz 105 ods. 1 ZFEÚ) zverená úloha zabezpečiť uplatňovanie princípov zakotvených v článkoch 85 a 86 ZES (teraz 101 a 102 ZFEÚ). Komisia má aj právomoc definovať a implementovať súťažnú politiku EÚ. Pri výkone týchto právomocí Komisia prijíma rozhodnutia, ktorých platnosť môže byť preskúmaná Súdnym dvorom EÚ. Komisia má síce výlučnú právomoc prijímať rozhodnutia podľa článku 85 ods. 3 ZES (teraz 101 ods. 3 ZFEÚ), právomoc uplatňovať ustanovenia článkov 85 ods. 1 a 86 ZES (teraz 101 ods. 1 a 102 ZFEÚ) však Komisia zdieľa so súdmi členských štátov. Vzhľadom na túto deľbu právomocí a za účelom plnenia úloh zverených primárnym právom EÚ Komisia nemôže byť pri aplikácii ustanovení článkov 85 ods. 1 a 86 ZES (teraz 101 ods. 1 a 102 ZFEÚ) viazaná rozhodnutiami súdnych orgánov členských štátov. Súdny dvor EÚ išiel vo svojej argumentácii dokonca tak ďaleko, že stanovil právomoc Komisie prijať kedykoľvek rozhodnutie podľa článkov 85 a 86 ZES (teraz 101 a 102 ZFEÚ) aj v prípade, že protisúťažné