Genéza európskeho zatýkacieho rozkazu a proces jeho implementácie v Slovenskej republike

The European arrest warrant, based on the surrender procedure, replaced traditional extradition procedure between Member States of the European Union. First time we met the European arrest warrant is unsuccessful project Corpus Juris, but the establishment of the area of freedom, security and justice, the conclusions of the European Council meeting in Tampere and the establishment of the mutual recognition of judicial decisions in criminal matters, led to the adoption of the Council framework decision 2002/584/JHA of 13 June 2002 on the European arrest warrant and the surrender procedures between Member States. The European arrest warrant is the first concrete measure in the field of EU Criminal Law implementing the principle of mutual recognition which the European Council referred to as the cornerstone of judicial co-operation in the EU. The European arrest warrant has been implemented into the legal order of the Slovak Republic twice - firstly in 2004 and secondly in 2010. Former implementation was performed by the Act of the National Council of the Slovak Republic of 24 June 2004 No. 403/2004 Coll. on the European arrest warrant. In 2010 the Slovak Republic adopted new legislation for purposes of the EAW - Act of the National Council of the Slovak Republic of 9 March 2010 No. 154/2010 Coll. on the European arrest warrant.

Pôvodné zakladajúce zmluvy, vytvárajúce Spoločenstvo uhlia a ocele, Európske hospodárske spoločenstvo a Spoločenstvo atómovej energie, výslovne nepredpokladali zahrnutie trestného práva do svojich ustanovení. Podobne, cieľ hospodárskej integrácie v Európe vyžadujúci mechanizmus uplatnenia práva nepredvídal aplikáciu trestného práva.¹⁾ Až o niekoľko dekád neskôr sa stretávame s procesom europeizácie trestného práva. Poradie priorít v politikách Európskej únie (ďalej len "EÚ") sa zmenilo, o čom nás ubezpečí Valsamis Mitsilegas, ktorý hneď v úvode začína svoje dielo slovami - trestné právo je jednou z najrýchlejšie rastúcich oblastí práva EÚ, a to z hľadiska legislatívnej tvorby a čoraz viac aj z hľadiska judikatúry.²⁾ So stále sa zvyšujúcou integráciou v EÚ, ktorá so sebou priniesla voľný pohyb osôb, tovaru a služieb, vzrástli možnosti cezhraničnej kriminality a nadnárodného organizovaného zločinu. V konfrontácii s touto skutočnosťou bolo čoraz častejšie diskutované riešenie veľmi pomalého vydávacieho (extradičného) konania.³⁾ Výsledkom legislatívnej činnosti v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach (bývalý III. pilier EÚ) sa stal (ďalej len "EZR").

EZR predstavuje prvé konkrétne opatrenie v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania justičných rozhodnutí, označovaná Európskou radou ako základný kameň justičnej spolupráce v trestných veciach v rámci EÚ. Konanie o EZR nahradilo extradičné konanie, ktoré síce na svoju dobu bolo pokrokové, no s narastajúcou trestnou činnosťou a jej nadnárodným rozsahom sa javí ako zdĺhavé. EZR nielenže nahradil postup vydávania v rámci EÚ, ale jeho používanie je v súčasnosti vďaka jeho prednostiam oveľa viac rozšírené.⁴⁾ V rámci rozvoja a prehlbovania justičnej spolupráce v trestných veciach má novátorskú úlohu. Pochopiť filozofiu tohto inštitútu si vyžaduje preniknúť do pozadia a k okolnostiam, za ktorých sa objavila potreba či dokonca nevyhnutnosť nástroja, ktorý by urýchlil zdĺhavý extradičný proces (extradičné konanie).

V snahe zlepšiť ochranu finančných záujmov Európskych spoločenstiev (ďalej len "ES") bola z iniciatívy Európskej komisie vytvorená pracovná skupina odborníkov trestného práva za účelom prípravy projektu s názvom . Jeho prípravy začali v priebehu roka 1997. Pôvodne bol určený výlučne na účely boja proti podvodom týkajúcich sa finančných záujmov ES, no práce vyústili do veľmi schematického projektu. Bol vytvorený európsky trestný kódex pre odhaľovanie, vyšetrovanie a stíhanie trestných činov ohrozujúcich finančné záujmy ES. Tento projekt dokázal, že rôzne tradície trestného konania v Európe boli dosť blízko k syntéze.⁵⁾

Koncepcia projektu sa odrazila dvojdelením na hmotnoprávne ustanovenia a procesnoprávne ustanovenia.⁶⁾ V roku 2000 bol projekt upravený vzhľadom na pripomienky členských štátov, čoho dôsledkom vznikla nová verzia známa ako .⁷⁾ Projekt počítal s nástrojom, prostredníctvom ktorého by osoby zodpovedné za trestné činy týkajúce sa finančných záujmov ES boli zadržané a predvedené na účely trestného stíhania. Týmto legislatívnym nástrojom sa mal stať EZR. Medzi procesnoprávnymi ustanoveniami Corpus Juris 2000 nájdeme právny základ EZR - čl. 25ter. Ako vyplýva z povahy trestných činov týkajúcich sa finančných záujmov ES, účel EZR bol obmedzený len na vybranú oblasť, t.j. v tomto projekte EZR nemal podobu, v akej ho poznáme dnes.

Dôvod, prečo EZR zostal ale iba v teoretických rovinách, je skutočnosť, že Corpus Juris nebol uvedený do aplikačnej praxe. Nedostatkom projektu bolo, že aj napriek jeho prepracovanosti sa nestal právne záväzný - teda nenadobudol právne účinky. Okrem tejto skutočnosti jeho popularite nepridávalo ani, ako poukázal , že bol nepopulárny v Spojenom kráľovstve z dôvodu propagandistickej kampane v britskej tlači, vrátane periodík . V týchto periodikách sa tvrdilo, že Corpus Juris nemá nič spoločného s rozpočtovými podvodmi ES a v skutočnosti je len federalistickým spiknutím vyliahnutým v Bruseli za účelom prinútiť Spojené kráľovstvo, aby sa vzdalo obyčajového práva common law a aby prijalo "napoleonsky systém" trestného súdnictva, ktorý panuje v kontinentálnej Európe. Takýto proces by údajne znamenal neplatnosť a zrušenie . Podľa odporcov tento systém mal oficiálne schválenie najvyšších orgánov v Bruseli.⁸⁾

Míľnikom v genéze EZR, ako aj v procese europeizácie trestného práva bolo vytvorenie ⁹⁾ podpísaním Amsterdamskej zmluvy.¹⁰⁾ Tento krok sa môže javiť len ako súbor ustanovení v revidovanej Zmluve o EÚ, no nie je to tak - predstavuje veľký krok v dejinách trestného práva. . V zmysle čl. 2 Zmluvy o EÚ v znení Amsterdamskej zmluvy si EÚ vytýčila cieľ vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v rámci ktorého občania EÚ užívajú vysokú úroveň ochrany. Vytvorenie tohto priestoru bolo realizované ako postupný proces. zahájený ešte pred nadobudnutím účinnosti Amsterdamskej zmluvy v roku 1999. Rok predtým bol vypracovaný ¹¹⁾ (známy aj ako Viedenský akčný plán). V zmysle akčného plánu musí na dosiahnutie hlavného cieľa policajnej spoluprácev trestných veciach, a to vysokej úrovne ochrany poskytnutej občanom EÚ, byť vytvorená spolupráca medzi políciou a justičnými orgánmi. Pokiaľ ide o justičnú spoluprácu v trestných veciach, akčný plán požadoval prijatie opatrení zameraných na a na vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí v EÚ.

Na zasadnutí Európskej rady v Tampere (Fínsko) v dňoch 15. a 16. októbra 1999 bol stanovený prvý viacročný politický rámec v III. pilieri EÚ, zameraný na päťročné obdobie rokov 1999-2004. Európska rada poslala na tomto zasadnutí silný politický odkaz a potvrdila význam priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, čo sa odrazilo aj v záveroch zasadnutia.¹²⁾ Odsúhlasila rad politických smerov a priorít, ktoré by urýchlili vytvorenie tohto priestoru v priebehu nasledujúcich piatich rokov a predložila tiež časový harmonogram, ktorý upresňoval lehoty. V zmysle záverov tohto zasadnutia:

V oblasti procesných otázok sa program zaoberal aj otázkou zavedenia skutočného , ktorý predstavuje zdvojenú nádobu so vzájomným uznávaním justičných rozhodnutí (viac text nižšie). K tejto otázke Európska rada poukázala na nasledovné:

Výsledky zasadnutia viedli k zlepšeniu v tvorbe politík v oblasti III. piliera EÚ, k tuctom nových prijatých legislatívnych aktov a k značným počtom legislatívnych podnetov či návrhov, medzi ktoré patrí návrh na prijatie rámcového rozhodnutia o európskom zatykači.¹³⁾ Neexistuje žiadny iný príklad v histórii integračného procesu ES/EÚ v oblasti založenej na medzivládnej spolupráci, ktorá kedy urobila takú rýchlucestu na vrchol politického a legislatívneho programu EÚ.¹⁴⁾ Pre objektivitu je vhodné poznamenať, že závery zo zasadnutia v Tampere boli často predmetom problémov spojených s neuspokojivým implementačným procesom a s nesplnením pôvodne dohodnutých lehôt.¹⁵⁾

Nevyhnutným predpokladom na aplikáciu EZR bolo zavedenie vzájomného uznávania rozhodnutí v rámci EÚ na trestnoprávnu oblasť. Uplatňovanie princípu vzájomného uznávania justičných rozhodnutí znamená, že existencia konečného rozsudku v jednom členskom štáte predstavuje rad dôsledkov v ostatných členských štátoch.¹⁶⁾ Počiatky vzájomného uznávania možno pozorovať na zasadnutí Európskej rady v Tampere, kedy bola upriamená pozornosť na vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí v trestných veciach, konkrétne v bodoch 33-37 záverov:

EZR je justičným rozhodnutím vydaným príslušným orgánom v konkrétnom členskom štáte EÚ, no v minulosti by bez aplikácie tohto princípu nebolo možné ho aplikovať. Za aplikácie vzájomného uznávania sú rozhodnutia prijaté orgánom v jednom členskom štáte prijímané v inom členskom štáte, aj keď porovnateľný orgán ani nemusí existovať, alebo nemôže prijať takéto rozhodnutia, alebo by dokonca zaujal úplne rozdielne rozhodnutie v porovnateľnom prípade. V reálnom vyjadrení vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí zahŕňa vytvorenie ich voľného pohybu, ktoré majú úplný a priamy účinok v celej EÚ. Je teda založené na myšlienke rovnocennosti medzi rozhodnutím vydávajúceho štátu a vykonávajúceho štátu a vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi.¹⁷⁾ To na účely EZR implikuje, že ak justičný orgán členského štátu požiada o odovzdanie požadovanej osoby, jeho rozhodnutie musí byť v celej EÚ uznané a automaticky vykonané.

V závislosti od záverov zasadnutia v Tampere bol v roku 2001 prijatý ¹⁸⁾ Ako je v ňom uvedené, vzájomné uznávanie je určené na posilnenie spolupráce medzi členskými štátmi, ako aj na zlepšenie ochrany práv jednotlivca, čo môže uľahčiť proces rehabilitácie páchateľov trestných činov. Navyše tým, že sa zabezpečí, aby rozhodnutie vydané v jednom členskom štáte nebolo možné napadnúť v inom, vzá