Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Trestnoprávna vina a zahladenie odsúdenia
VAĽO, M.: Trestnoprávna vina a zahladenie odsúdenia. Právny obzor, 103, 2020, č. 5, s. 372 - 386.
Criminal guilt and expungement of conviction.
The author defines the term "
criminal guilt"
as a criminal liability for committing a criminal offense imputed by a final decision of a criminal court - conviction of an offender. Attributable of criminal guilt is a strictly institutionalized and formalized instrument in the hands of the State, which determines to whom, for what, as well as when the criminal guilt is to be imputed. Through the judicial authorities, the State may or may not impute criminal guilt. Criminal guilt is not given by the commitment of the act itself, but only by an authoritative decision of the court. The legal system as a whole in assessing a person's guilt for a criminal offense can only be based on a legal fact, which is the finding of guilt by a valid court decision. If no guilt is pronounced for any reason, the person must be regarded as innocent on the basis of the presumption of innocence, meaning that the person has not committed the offense
de jure
. Expungement of a conviction has the same effect. Expungement of a conviction is to be understood as the expungement of all the effects of a conviction judgement which are linked to that judgment by the law of the State. Treating a person as if that person has not been convicted means to treat that person as innocent. The author therefore criticizes decisions of the courts regarding this issue.Key words:
1. Úvod
Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
1)
Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor) každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len Ústavný súd) aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd) sa prezumpcia neviny neobmedzuje len na trestné konanie, v ktorom sa má rozhodnúť o vine toho, proti komu sa konanie vedie, ale má aj širší dosah.
Z judikatúry vyplýva, že "žiadny štátny orgán (vrátane jeho ústavných činiteľov) nie je oprávnený sa vysloviť, či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom"
2)
.K porušeniu prezumpcie neviny dôjde aj vtedy, "
ak výroky príslušnej úradnej osoby (public official), ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Dokonca aj pri absencii formálneho konštatovania postačuje tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného za vinného (napr. Daktaras v. Litva, § 41 a obdobne Allenet de Ribemont v. Francúzsko, § 35)."
K porušeniu prezumpcie neviny môže dôjsť aj vyslovením názoru o vine v novinovom článku.
3)
4)
Prezumpcia neviny sa nevzťahuje len na osoby, ktoré sú aktuálne obvinené, ale aj na osoby, voči ktorým v minulosti trestné stíhanie neskončilo právoplatným rozhodnutím súdu o ich vine. Napríklad aj v prípade, keď bolo trestné konanie zastavené preto, že obvinený zomrel.
5)
Porušenie prezumpcie neviny môžu predstavovať aj rozhodnutia súdov
6)
, ak pri posudzovaní viny vychádzajú z iných skutočností, ako len z právoplatného formálneho výroku súdu o vine, napríklad, ak sa opierajú iba o odôvodnenie rozhodnutia trestného súdu
7)
.Samotnej zásade prezumpcie neviny je v odbornej literatúre aj v rozhodovacej praxi súdov venovaná široká pozornosť. Naproti tomu predmetom primeraného záujmu nie sú otázky spojené so súvisiacim pojmom trestnoprávnej viny. Pod pojmom "
trestnoprávna vina
" sa spravidla prezentujú úvahy o "
zavinení
", menej často o čomsi nejasnom, čo je širšie ako len zavinenie
8)
. Pritom definovanie pojmov
vina
a
odsúdenie
má nezanedbateľný význam pre správne pochopenie zásady prezumpcie neviny, aj obsahu pojmu
zahladenie odsúdenia
. Vymedzenie viny a postoja k nej by mali byť stredobodom trestnej legislatívy a trestnej politiky všeobecne.2. Trestnoprávna vina
Vina je vo všeobecnosti chápaná ako zodpovednosť človeka za konanie porušujúce náboženské, morálne, politické, právne alebo iné spoločenské pravidlá. Zodpovednosť za nesplnenie povinnosti, záväzku, čo viedlo k spôsobeniu nejakej ujmy na chránených náboženských, morálnych, politických, právnych alebo iným spoločenských hodnotám a záujmoch. Môže byť vyvodená (pričítaná) zvonka (náboženskou, morálnou alebo politickou autoritou, súdom a pod.), alebo si ju človek pričíta (pociťuje) sám.
Trestnoprávna vina nie je daná vnútorným pocitom viny, ani samotným spáchaním či preukázaním spáchania činu majúceho všetky znaky trestného činu. Trestnoprávna vina môže byť vyslovená výlučne len právoplatným rozhodnutím trestného súdu o vine - odsúdením páchateľa.
Vyvodenie trestnoprávnej viny prichádza zvonka, je prísne inštitucionalizovanéa formalizované. Je nástrojom v rukách štátu. Štát určuje komu, ako, za čo, aj dokedy má byť trestnoprávna vina pričítaná. Prostredníctvom svojich justičných orgánov štát
9)
môže - ale v niektorých prípadoch tiež nemusí
10)
- vyvodiť (pričítať) trestnoprávnu vinu.Ústavné a zákonné pravidlá, ktoré určujú podmienky vyslovenia trestnoprávnej viny, ukazujú na postoj štátu k hodnotám, ktoré trestné právo chráni, nástrojom, ktoré na ich ochranu používa, a k osobám, ktoré zákonné pravidlá porušili. Pravidlá vyvodenia trestnoprávnej viny odrážajú stav vývoja spoločnosti. Netýka sa to len úrovne zabezpečenia spravodlivého procesu alebo humánnosti trestov, ale aj, a hlavne, úrovne poznania o príčinách kriminálneho správania a možnostiach socializácie jednotlivcov.
Podľa všeobecne akceptovaných poznatkov
11)
bolo pôvodným účelom vyslovenia trestnoprávnej viny výlučne len uloženie trestu ako pomsty
12)
. Trest mal byť priamo úmerný (rovnocenný) spôsobenej ujme, podľa pravidla oko za oko, zub za zub. V stredoveku a ešte aj začiatkom novoveku sa trestaním nesledovali ani tak ciele ochrany spoločnosti alebo pôsobenie na zmenu správania páchateľa, ako skôr len prosté spôsobenie utrpenia. V neskoršom stredoveku cirkevné súdy v inkvizičných procesoch označovali za účel trestu aj očistenie duše páchateľa.Začínajúc 18. storočím už prestávala byť ako účel vyslovenia trestnoprávnej viny a uloženia trestu označovaná pomsta (aspoň ako hlavný účel). Postupne silneli názory, že účelom trestu má byť snaha o nápravu, o vrátenie vecí a vzťahov do pôvodného stavu.
13)
Zločin sa prestával vnímať ako "
hriech
" a čoraz viac bol vnímaný ako prejav bio-psycho-sociálnej poruchy páchateľa, ktorý by mal byť skôr "
prevychovaný
" či "
liečený
", než trestaný.Vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti prostredníctvom vyslovenia viny je postupne ohraničované požiadavkami duševnej a morálnej zrelosti páchateľa (vek a vyspelosť) a jeho schopnosťou vnímať realitu a ovládať svoje konanie (príčetnosť). Začal prevládať názor, že len zrelá osoba, schopná rozumného uvažovania, ktorá dokáže ovládať svoje konanie, a napriek tomu vedome a z vlastnej vôle prekročí zákaz daný trestným právom, môže niesť vinu a trest.
Kriminológia, ale aj ostatné spoločenské vedy hľadajú všeobecne aj v jednotlivých prípadoch odpovede na otázky príčin a podmienok trestnej činnosti, vplyvu prostredia, dedičnosti, náhody, psychického zdravotného stavu jedinca a pod., a ako na zistený stav najvhodnejšie reagovať z hľadiska prevencie. Aj trestné právo ukladá zisťovať príčiny a podmienky, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu alebo jeho spáchanie umožnili
14)
.Štruktúra ukladaných trestov aj spôsob ich výkonu sú neustále humánnejšie. Tresty však stále neboli nahradené výchovnými či liečebnými opatreniami. Pri ukladaní trestov naďalej nehrá zásadnú úlohu osoba páchateľa, ale odvíjajú sa predovšetkým od konkrétneho spáchaného skutku ako činu zakázaného trestným právom, a jeho - neraz náhodných - následkov
15)
. Následky činu majú väčší vplyv na druh a výšku trestu, ako jeho príčiny a pohnútky páchateľa. Reakcia štátu na spáchaný trestný čin má teda naďalej prevažne represívny, odplatný charakter, aj keď to zákon slovne nedeklaruje
16)
.Následky trestným právom definovaného (zakázaného) činu sa však už ani zrelému a príčetnému páchateľovi nepričítajú mechanicky. Okrem preukázania, že práve jeho trestným právom definované konanie viedlo k daným následkom, musí byť páchateľovi preukázané aj zavinenie, že prinajmenšom mal a mohol vedieť, že dané konanie môže viesť k daným následkom. U väčšiny trestným právom definovaných konaní musí byť preukázané úmyselné zavinenie, že páchateľ vedel, že svojim konaním môže vyvolať škodlivý následok a prinajmenšom s tým bol uzrozumený. Zavinením musí byť pokryté konanie, následok aj príčinná súvislosť medzi nimi.
Ani preukázanie existencie konania a následku, príčinnej súvislosti medzi nimi a ich pokrytia zavinením trestne zodpovedným páchateľom nemusia viesť k autoritatívnemu vysloveniu trestnoprávnej viny. Sú to len predpoklady, aby mohlo byť o trestnoprávnej vine autoritatívne rozhodnuté. Štát môže rozhodnúť, že sa vina nevysloví, že v danom prípade to nie je pre spoločnosť žiaduce, že v danom prípade a za daných okolností prevažuje záujem spoločnosti na "
zachovaní bezúhonnosti
" občana, nad záujmom na jeho autoritatívnom označení za vinného
17)
. Spoločnosť čoraz viac vníma, že trestanie (s výnimkou izolácie páchateľa na určitý čas a odňatia majetkového prospechu) nevedie k sledovaným cieľom, a hľadá nové riešenia, nové reakcie na spáchanie trestného činu.Aj u trestne zodpovednej osoby, napriek preukázaniu existencie konania a následku, príčinnej súvislosti medzi nimi a ich pokrytia zavinením, možno stále v širšom rozsahu upustiť od autoritatívneho výroku o vine, a to nielen na základe rozhodnutia súdu, ale aj na základe rozhodnutia prokurátora, v neustále sa rozširujúcej škále odklonov od obvyklého konania
18)
. Navyše, výrok o vine (odsúdenie) možno zahladiť a tak vinu "
odpustiť
".Na vyslovenie trestnoprávnej viny nestačí preukázanie spáchania skutku a iných Trestným zákonom ustanovených skutočností, musí k ním pristúpiť aj záujem štátu o vyslovenie viny.
O vyslovení trestnoprávnej viny môže rozhodnúť len súd vo výroku právoplatného
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Právny obzor 5/2020
