Niekoľko aplikačných problémov pri výklade zákonov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa

Pomerne častým aplikačným problémom, ktorý dosiaľ nebol riešený judikatúrou, je posudzovanie prípadov, v ktorých veriteľ podá na svojho dlžníka trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (TZ), pretože ten sa zbavuje svojho majetku (napr. jeho predajom, darovaním, prípadne svoj majetok zaťažuje napríklad zriadením záložného práva, a tým ho pre veriteľa znehodnocuje), pričom dlžník sa voči podanému trestnému oznámeniu bráni námietkou, že pohľadávka jeho veriteľa je už premlčaná v zmysle § 100 a nasledujúce Občianskeho zákonníka (OZ), a preto ho nič neobmedzovalo a ani neobmedzuje vykonávať dispozície so svojim majetkom. Ide pritom o prípady, v ktorých dlžník v dôsledku svojich majetkových dispozícií už nedisponuje dostatočným množstvom svojho majetku, z ktorého by si veriteľ mohol uspokojiť celú svoju pohľadávku²⁾. Typické pre takéto prípady preto je, že nie je sporné, že dlžník vykonával majetkové dispozície v čase existencie neuspokojenej pohľadávky svojho veriteľa a že následkom týchto majetkových dispozícií bolo čiastočná alebo úplná nemožnosť veriteľa uspokojiť svoju pohľadávku z majetku dlžníka.

Dlžník teda v trestnom konaní namieta, že uplatňovaná pohľadávka veriteľa je už premlčaná, t.j. nevymožiteľná a preto jeho konanie nemožno označiť za protiprávne a už vôbec nie za konanie napĺňajúce znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 TZ.

Podstatou týchto polemík je preto odpoveď na otázku, či základná skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 TZ chráni aj majetkové nároky veriteľov, ktoré vyplývajú z premlčaných pohľadávok, pretože pohľadávka pri premlčaní nezaniká a nie je jednoznačné, či by dlžník namietal premlčanie³⁾.

V prvom rade treba skonštatovať, že existencia pohľadávky veriteľa je podstatným znakom základnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 TZ.⁴⁾ Z uvedeného dôvodu nechráni predmetná skutková podstata také pohľadávky, pri ktorých zaniká nielen nárok, ale aj samotné právo, teda prípady, pri ktorých dochádza k zániku samotnej pohľadávky⁵⁾. Neexistujúcim právom však nie je také právo, ktoré už bolo premlčané. Premlčané právo naďalej existuje a to aj napriek tomu, že ho po uplatnení námietky premlčania nemožno priznať v konaní pred súdom. Preto ani plnenie z premlčaného dlhu nie je bezdôvodným obohatením a uspokojenie premlčanej pohľadávky veriteľa zo strany dlžníka nie je protiprávnym konaním⁶⁾.

Uvedeným výkladovým problémom sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal Krajský súd v Bratislave a to v uznesení sp. zn. 4 To 82/2015 z 5.11.2015. V predmetnej trestnej veci bola obžalovaná stíhaná pre podozrenie zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa, pričom v odvolacom konaní namietala, že pohľadávka veriteľa je evidentne premlčaná podľa občianskoprávnych predpisov, pretože veriteľ neurobil žiadne právne kroky na jej uplatnenie na súde. Podľa názoru obžalovanej malo práve premlčanie pohľadávky spôsobiť stav, že veriteľ použil trestnoprávne normy na vyvodenie zodpovednosti voči obžalovanej, pretože iné právne inštitúty už nemal k dispozícii.

Krajský súd v Bratislave skonštatoval, že podstatou možnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa v zmysle znaku individuálneho objektu trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 TZ je, okrem iného, aj to, že pohľadávka veriteľa je vo všeobecnej rovine vymáhateľná. Musí ísť teda o takú pohľadávku, ktorej splnenie možno vynútiť, a to prípadne aj proti vôli dlžníka. Skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 TZ teda nechráni majetok veriteľa, ktorý disponuje nevymáhateľnou pohľadávkou voči dlžníkovi (nevymáhateľnými pohľadávkami sú napríklad tzv. naturálne pohľadávky, pri ktorých je síce veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka plnenie, avšak svoju pohľadávku nemôže úspešne uplatňovať na súde - napríklad pohľadávky vzniknuté z titulu výhry v stávke alebo hry, respektíve ju síce uplatňovať môže, ale nemôže byť na súde úspešný proti vôli dlžníka - napríklad pohľadávky premlčané), pretože podstatou tohto trestného činu je, aby veriteľ nestratil možnosť s úspechom realizovať svoje zákonné právo na nútené náhradné uspokojenie svojej pohľadávky z dlžníkovho majetku. Zmyslom inštitútu nevymáhateľných pohľadávok nie je pritom dať veriteľovi k dispozícii právny dôvod k domáhaniu sa určitého plnenia voči dlžníkovi (dlžník totiž v týchto prípadoch nie je povinný plniť), ale priznať právnu relevanciu určitému dôvodu, z ktorého dlžník svojmu veriteľovi prípadne už plnil, a tak zabrániť možnému uplatňovaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V dôsledku uvedených argumentov absentuje racionálny dôvod trestnoprávnej ochrany možného uspokojenia veriteľovej nevymáhateľnej pohľadávky.

Z tohto hľadiska sa pri výklade znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa považuje za nevymáhateľnú pohľadávku aj pohľadávka premlčaná, pretože ju nemožno vymáhať proti vôli dlžníka (ten môže úspešne vzniesť námietku premlčania), pričom najneskôr okamih, kedy dlžník začne uskutočňovať konanie, ktorého dôsledkom má byť zmarenie možného uspokojenia veriteľa premlčanej pohľadávky, možno považovať za konkludentný prejav vôle dlžníka neuspokojiť pohľadávku veriteľa. Z uvedeného, podľa krajského súdu, vyplýva záver, že ak dlžník napríklad odstraňuje svoj majetok s úmyslom, aby došlo k zmareniu uspokojenia pohľadávky veriteľa v čase, keď už je pohľadávka veriteľa premlčaná, nemôže sa dopustiť trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 TZ, pretože ten tzv. konkludentným spôsobom vyjadril svoj nesúhlas s možným uspokojením premlčanej pohľadávky veriteľa. Skutočnosť, že dlžník je oprávnený vzniesť námietku premlčania a že premlčanú pohľadávku nemožno úspešne vymáhať proti vôli dlžníka spôsobuje, že uvedené konanie dlžníka, ktorým sa zbavuje majetku po premlčaní pohľadávky veriteľa, treba považovať za legálny výkon práv dlžníka (§ 28 ods. 1 TZ). Iná je však, podľa krajského súdu, situácia v prípade, ak sa dlžník zbavuje majetku použiteľného na uspokojenie pohľadávky veriteľa v čase, keď pohľadávka veriteľa ešte premlčaná nie je a k jej premlčaniu príde až po poškodzovacom konaní dlžníka⁷⁾.

Z rozhodnutia krajského súdu teda možno vyvodiť, že podstatným pre správne právne posúdenie konania dlžníka bude nielen zistenie kedy a či vôbec došlo k premlčaniu pohľadávky veriteľa, ale aj to, kedy došlo ku konaniu dlžníka, ktoré smerovalo voči jeho majetku s cieľom zmarenia uspokojenia pohľadávky veriteľa. Ak sa dlžník zbavuje svojho majetku s cieľom zmariť uspokojenie svojho veriteľa v čase, keď pohľadávka veriteľa nie je premlčaná, ide v zásade o pohľadávku vymáhateľnú a preto takéto konanie dlžníka môže napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa. To, že následne, až po dokonaní trestného činu poškodzovania veriteľa, príde k premlčaniu pohľadávky veriteľa, pretože veriteľ je napríklad pasívny a pohľadávku neuplatňuje v konaní pred súdom, nespôsobuje spätný zánik trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa, pretože k premlčaniu pohľadávky veriteľa prišlo až po dokonaní trestného činu, t.j. v čase, keď už aj tak nebolo uspokojenie pohľadávky veriteľa možné, pretože z dôvodu protiprávneho konania dlžníka nedisponuje dlžník žiadnym relevantným majetkom.

Z uvedenej argumentácie možno urobiť záver, že skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa poskytuje ochranu len pohľadávkam, ktoré možno vymáhať (v širšom výklade, ktoré možno priznať oprávnenej osobe v súdnom konaní), a to prípadne aj proti vôli dlžníka z jeho majetku. Skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa teda neposkytuje ochranu pohľadávkam, ktoré boli premlčané už v čase spáchania skutku, a to ani v prípadoch, ak sa dlžník zbaví celéh