Rezolúcia parlamentného zhromaždenia Rady Európy a judikatúra ESĽP vo veci medzištátneho osvojenia

Rezolúcia Parlamentného zhromaždenia Rady Európy 1909 (2012) "Medzištátne osvojenie: zabezpečenie, že najlepšie záujmy dieťaťa sú dodržiavané" zdôrazňuje potrebu bojovať proti nezákonným praktikám, ktoré predstavujú riziko spojené s medzištátnym osvojením a potrebu pri osvojení rešpektovať najlepšie záujmy dieťaťa. Ako vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa medzištátneho osvojenia, stanovenie najlepších záujmov dieťaťa sa musí zakladať na konkrétnych okolnostiach prípadu.

Osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký právny vzťah ako medzi rodičom a dieťaťom.¹⁾ Hoci inštitút osvojenia siaha hlboko do histórie, medzištátne osvojenie dieťaťa z krajiny jeho pôvodu do iného štátu je relatívne nové. Rozvinulo sa po druhej svetovej vojne ako humanitárna odpoveď na množstvo detí, z ktorých sa v dôsledku vojny stali siroty. Počet medzištátnych osvojení sa zvýšil začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia a vyvrcholil v roku 2004. V posledných rokoch je na zostupe v dôsledku zmeny postojov a reštriktívnejšej politiky štátov v tejto oblasti.²⁾

Medzištátne osvojenie môže byť dlhodobým riešením pre deti, ktorým hrozí, že v štáte svojho pôvodu zostanú v ústavnej starostlivosti. Dohovor Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 v preambule uznáva, že v záujme plného a harmonického rozvoja osobnosti by malo dieťa vyrastať v rodinnom prostredí, v atmosfére šťastia, lásky a porozumenia. Podľa článku 21 sa má v prvom rade brať do úvahy najlepší záujem dieťaťa. Medzištátne osvojenie možno využiť, iba ak dieťa nemôže byť umiestnené v pestúnskej rodine alebo rodine osvojiteľa alebo sa oň nemožno starať iným vhodným spôsobom v krajine jeho pôvodu. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru o právach dieťaťa, sú povinné zabezpečiť, aby osvojenie do iného štátu neviedlo k neoprávnenému finančnému zisku zúčastnených osôb.

Rámec pre medzinárodnú spoluprácu

a "záruky, aby sa medzištátne osvojenia uskutočňovali iba v najlepšom záujme dieťaťa a pri rešpektovaní jeho základných práv"³⁾, sú upravené v Dohovore o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach z roku 1993 (ďalej len "Haagsky dohovor"). Spolu s princípom najlepšieho záujmu Haagsky dohovor uznáva princíp subsidiarity. Tento princíp spočíva jednak v tom, že dieťa by malo zostať v starostlivosti svojej rodiny a len ak to nie je možné, môže byť riešením jeho situácie osvojenie.⁴⁾ Tento princíp zahŕňa aj prednosť vnútroštátnych možností starostlivosti. Medzištátne osvojenia by sa mali uskutočňovať, iba ak nemožno nájsť vhodnú rodinu v štáte pôvodu dieťaťa.

Haagsky dohovor obsahuje ustanovenia, ktorých cieľom je predchádzať zneužitiu systému medzištátnych osvojení. Avšak v dôsledku nesprávnej implementácie Haagskeho dohovoru niektorými štátmi a skutočnosti, že mnohé štáty nie sú jeho zmluvnou stranou, sa vyskytujú prípady, keď najlepšie záujmy dieťaťa neboli brané do úvahy ako prvoradé. Ide o prípady nezákonných praktík ako únos, obchodovanie s deťmi, prinútenie alebo manipulácia biologických rodičov a "pranie detí" cez adopčné systémy falšovaním dokumentov, korupciou alebo inými podvodnými spôsobmi.⁵⁾ Väčšina takýchto nezákonných praktík sa týkala súkromných osvojení, keď potenciálny osvojitelia samostatne cestovali do štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru bez toho, aby sa obrátili na akreditovanú agentúru.⁶⁾

V Odporúčaní 1443 (2000) "Medzinárodné osvojenie: rešpektovanie práv detí" Parlamentné zhromaždenie zdôraznilo, že "účelom medzinárodného osvojenia musí byť poskytnutie matky a otca deťom spôsobom, ktorý rešpektuje ich práva, nie umožnenie zahraničným rodičom za každú cenu si splniť túžbu po dieťati, nemôže byť žiadne právo na dieťa". Odsúdilo všetky trestné činy spáchané za účelom uľahčenia osvojenia a komerčné praktiky premieňajúce medzinárodné osvojenie na nič viac než "trh regulovaný kapitalistickými zákonmi ponuky a dopytu".⁷⁾

Všetky formy obchodovania s deťmi odsúdilo aj Odporúčanie 1828 (2008) o zmiznutí novorodencov na nezákonné osvojenie v Európe. Odporúčanie poukázalo najmä na absenciu prísnych pravidiel pre evidenciu narodení v niektorých štátoch a prípady zmiznutia novorodencov, ktorí boli predaní do cudziny na účely nezákonného osvojenia. Na druhej strane Zhromaždenie vyjadrilo ľútosť nad tým, že v niektorých štátoch žije veľké množstvo detí v detských domovoch a vyzvalo na prijatie pravidiel berúcich do úvahy záujmy detí, vrátane monitorovacích postupov zahŕňajúcich pravidelné postadopčné správy. V tejto súvislosti možno spomenúť rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "Súd") v prípade Zorica Jovanović proti Srbsku (rozsudok z 26. marca 2013) týkajúci sa nezvestných novorodencov, ktorí zmizli zo srbských nemocníc. Súd v tomto prípade dospel k záveru, že neposkytnutie vieroho