Trest odňatia slobody na doživotie (ZSP 23/2022)

Za to bol menovanému uložený podľa § 200 ods. 2, § 47 ods. 2, § 41 ods. 1, § 37 písm. g) a h), § 36 písm. l) TZ úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) TZ zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň súd prvého stupňa uložil obvinenému podľa § 73 ods. 2 písm. a) TZ ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou a podľa § 73 ods. 2 písm. d) TZ aj ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou.

V dovolaní obvinený uviedol:

"Bol mu uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, pretože nemala byť aplikovaná zásada "trikrát a dosť", t.j. trest mu nemal byť ukladaný s použitím § 47 ods. 2 TZ. Rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia - majúc na mysli § 39 ods. 2 písm. c) TZ (kvôli tomu, že trestnej činnosti sa dopustil v stave zmenšenej príčetnosti, preto mu bolo možné uložiť aj miernejší trest) ako aj ustanovenie § 47 ods. 2 TZ v spojitosti s aplikáciou zásady "trikrát a dosť", a to tak, že: "Vzhľadom k právnej kvalifikácii konania odsúdeného aj podľa ustanovenia § 47 ods. 2 TZ považujeme za potrebné zdôrazniť, že ide o ustanovenie, ktorého (sporná) ústavnosť bola predmetom konania pléna Ústavného súdu SR. Nálezom ústavného súdu z 2. novembra 2011, č. k. PL. ÚS 6/09-158, síce (vo všeobecnosti) nebol vyslovený nesúlad ustanovenia § 47 ods. 2 TZ s čl. 16 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj "dohovor"), avšak predmetné konanie generovalo protichodné názory ústavných sudcov aj novelizáciu namietaných ustanovení § 47 ods. 2 a § 67 ods. 3 TZ v priebehu konania na ústavnom súde. Napokon aj v odôvodnení citovaného nálezu ústavného súdu prijatého väčšinou pléna sa konštatuje: Z hľadiska prísnosti trestu, teda primeranosti (v užšom zmysle) zvolených právnych prostriedkov, najmä v niektorých, i keď vychádzajúc z doterajšej súdnej praxe skôr ojedinelých prípadoch, sa posudzovaná zákonná úprava môže javiť na hrane ústavnosti. Bez snahy akýmkoľvek spôsobom zľahčovať trestnú činnosť odsúdeného treba konštatovať, že aplikácia zásady "trikrát a dosť" je u odsúdeného vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia skutočne na hrane ústavnosti. Odsúdený bol v predchádzajúcom období odsúdený a potrestaný v dvoch prípadoch práve za spáchanie trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 TZ, čo možno považovať za prípady relatívne bežnej kriminality. Navyše, prvé odsúdenie za lúpež v základnej skutkovej podstate bolo realizované len v tzv. skrátenom konaní trestným rozkazom a bol mu uložený len podmienečný trest odňatia slobody, ktorého výkon však bol neskôr nariadený. Odsúdený predchádzajúce dve odsúdenia vykonával súvisle a z oboch týchto odsúdení bol podmienečne prepustený. Sporným sa v tomto smere javí výklad ustanovenia § 47 ods. 2 TZ v časti nevyhnutnej podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody. Vo všeobecnosti za potrestanie nepodmienečným trestom odňatia slobody treba považovať aj rozhodnutie o výkone podmienečne odloženého trestu odňatia slobody v zmysle § 50 ods. 4 TZ, ako to konštatuje v napadnutom rozhodnutí odvolací súd. Na druhej strane je otázne, či termíny potrestaný uvedené v § 47 ods. 2 TZ a v § 128 ods. 7 TZ sú obsahovo totožné. Z hľadiska gramatického totiž ide o rozličné vetné tvary, ktoré môžu mať (a podľa nášho názoru aj majú) iný obsah (a teda právny význam). Za tejto situácie by terminologické spojenie byť dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody znamenalo, že pre splnenie podmienok na uloženie trestu postupujúc podľa § 47 ods. 2 TZ je nevyhnutné byť dvakrát potrestaný (priamo) nepodmienečným trestom odňatia slobody (premenená podmienka nepostačuje). Tomu výkladu zodpovedá aj zmysel špeciálneho ustanovenia § 47 ods. 2 TZ, ktoré obsahuje ukladanie trestov podľa zásady trikrát a dosť a ktoré sa má vzťahovať iba na predchádzajúcu závažnú kriminalitu, ktorá nachádza svoje vyjadrenie aj v druhu, výmere a spôsobe výkonu uloženého trestu. Za závažný kriminálny delikt hodný zápočtu predchádzajúceho potrestania podľa § 47 ods. 2 TZ by rozhodne nemal byť považovaný trestný čin, za ktorý súd uloží páchateľovi podmienečný trest odňatia slobody (hoci bol jeho výkon v neskoršom období nariadený). Pri zdôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd argumentuje aj dôvodovou správou k zákonu č. 171/2003 Z.z., z ktorej vyplýva prísnejší postih recidivujúcich páchateľov, u ktorých právoplatne uložené tresty odňatia slobody nemali žiaden vplyv na ich prevýchovu, pričom sa primárne nevychádza z predpokladu opakovaného výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody, ale z opakovania recidívy a minimálneho prevýchovného účinku uloženého trestu. S takým výkladom nemožno súhlasiť, pretože podstata zásady trikrát a dosť spočíva v recidíve kriminálnych konaní, ktoré už boli zavŕšené výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody. Inými slovami - prísne trestať v zmysle tejto zásady treba páchateľov, ktorí spáchajú závažný kriminálny čin citovaný v § 47 ods. 2 TZ, vykonajú za tento čin nepodmienečný trest, svoje konanie v neskoršom období opakujú a opäť za závažný kriminálny čin citovaný v § 47 ods. 2 TZ vykonajú nepodmienečný trest odňatia slobody. V neskoršom období po tom, čo na nich (zrejme) nemal ani opakovaný výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody žiaden účinok, spáchajú po tretíkrát trestný čin vymenovaný v § 47 ods. 2 TZ. V zmysle uvedenej úvahy tak pre aplikáciu zásady "trikrát a dosť" treba vychádzať z opakovanej kvalifikovanej recidívy, ktorá v sebe zahŕňa spáchanie závažného kriminálneho činu citovaného v § 47 ods. 2 TZ s aspoň čiastočným výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody (ktorý je bezo sporu najprísnejším druhom trestu). Kriminálna história odsúdeného však nepredstavuje kvalifikovanú recidívu v zmysle skôr uvedenej argumentácie, pretože odsúdený bol vo výkone trestu odňatia slobody pred posudzujúcim odsúdením len jediný raz a aj keď mu boli uložené dvomi rozhodnutiami dva trestu odňatia slobody (jeden podmienečný s neskorším nariadením jeho výkonu a jeden nepodmienečný), tieto vykonával súvisle ako trest jediný. V tejto súvislosti možno poukázať aj na znenie ustanovenia § 101 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. v z. n. p. o výkone trestu odňatia slobody, podľa ktorého "postupne uložené doteraz celkom nevykonané tresty sa považujú z hľadiska výkonu trestu za trest jediný". Z materiálneho hľadiska tak neboli splnené podmienky dvoch potrestaní nepodmienečným trestom odňatia slobody, preto aplikácia § 47 ods. 2 TZ pri ukladaní trestu odsúdenému nebola správna, čím došlo k porušeniu zákona v neprospech odsúdeného. V súvislosti s použiteľnosťou ustanovenia § 47 ods. 2 TZ v materiálnom (nie iba formálnom) ponímaní pri ukladaní trestu, je pri úvahách o treste nesprávne vylúčiť aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c) TZ (aj pri použití § 47 ods. 2 TZ) a toto ustanovenie aplikovať len v medziach minimálnej trestnej sadzby uvedenej v § 47 ods. 2 TZ ("... nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod 20 rokov"). Súd prvého stupňa v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku správne konštatoval, že: "Zistená sexuálna deviácia preto nepochybne mala vplyv na schopnosť obžalovaného ovládať svoje konanie (podstatne znížila jeho ovládaniu schopnosť), čo vedie k záveru, že obžalovaný skutok spáchal v stave zmenšenej príčetnosti