Aplikácia správnej úvahy

V odôvodnení rozsudku uviedol, že ak orgán štátneho dozoru uloží pokutu bez toho, aby uložil opatrenia na nápravu, musí v rozhodnutí odôvodniť, prečo uloženie opatrenia na nápravu nebolo možné alebo účelné, čo v oboch napadnutých rozhodnutiach absentovalo. Na túto okolnosť krajský súd poukázal vzhľadom na žalobné námietky týkajúce sa porušenia § 7 ods. 1 písm. l), § 52 ods. 1 písm. k) zákona č. 223/2001 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len "zákona o odpadoch") a v súvislosti s nepredložením novouzatvorených zmlúv na odber odpadov príslušnému správnemu orgánu v lehote 10 dní od ich uzatvorenia a na nedostatok, ktorý spočíval v nevyznačení dátumu odovzdania na potvrdeniach o prevzatí starých motorových vozidiel, ktorý bol okamžite odstránený.

Ďalej tiež uviedol, že možnosť a účelnosť uloženia opatrenia treba chápať aj v kontexte s účelom zákona o odpadoch vyplývajúce z § 3, čo malo vplyv aj na posúdenie porušenia § 19 ods. 1 písm. f) zákona o odpadoch v súvislosti s dodaním odpadu spoločnosti K., spol. s r.o., čím mal žalobca prispieť k zabezpečeniu zhodnocovania týchto odpadov a ochrane životného prostredia.

Pokiaľ šlo o porušenie § 20 ods. 2 písm. a), b) zákona o odpadoch, bolo povinnosťou správnych orgánov odôvodniť, na základe akých skutočností a zákonných ustanovení dospeli k záveru, že išlo o nebezpečný odpad a že žalobca bol jeho odosielateľom a príjemcom, avšak takéto odôvodnenie chýba. Ak správne orgány dospeli k záveru, že treba uložiť sankcie, z rozhodnutí nemožno zistiť na základe akej správnej úvahy dospeli k sume 330 € a 1270 € a či postupovali podľa zásad uvedených v § 79 ods. 2 zákona o odpadoch. Krajský súd pokladal napadnuté správne rozhodnutia za nepreskúmateľné aj z dôvodu absencie znenia zákonných ustanovení, podľa ktorých bolo rozhodnuté.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 315,71 €.

Uviedla, že záver, ku ktorému dospel krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Kontrolou bol skutkový stav spoľahlivo zistený, čo bolo zrejmé aj zo spisového materiálu správneho orgánu prvého stupňa, ako aj odôvodnenia prvostupňového správneho rozhodnutia, a teda bola splnená podmienka preskúmateľnosti napadnutých správnych rozhodnutí. Uviedla, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkou prednesenou vo vyjadrení k žalobe, keď poukazovala na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 5 Sžp 6/2008 z 22. septembra 2009.

Ustanovenie § 73 ods. 2 zákona o odpadoch treba vykladať v súlade s § 78 zákona o odpadoch, v ktorom je ukladanie pokút za taxatívne vymenované porušenia upravené ako povinnosť, ako zákonný postup, ktorý nastupuje v prípade, ak právnická osoba alebo fyzická osoba podnikateľ poruší niektorú z tam uvedených povinností. § 73 ods. 2 zákona o odpadoch umožňuje v prípadoch, kedy to nie je účelné alebo možné, napriek porušeniu povinností, pokutu neuložiť. Táto možnosť úvahy a voľby prislúcha správnemu orgánu a súdu v zmysle § 245 ods. 2 OSP neprislúcha právo preskúmavať, či táto voľba bola vhodná a účelná. Plnenie zákonných povinností, ktoré žalobca porušil, sa vzťahuje na konkrétne časové obdobie, v tomto čase bol povinný nakladať s odpadom v súlade so zák. o odpadoch. Žalobca sa dopustil správnych deliktov, ktorými v danom čase došlo k porušeniu zák. o odpadoch a z uvedeného dôvodu nebolo možné uložiť opatrenia na nápravu, ktoré nezmenia nedodržanie povinností dôvodmi jej uloženia, pričom prihliadal na všetky skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na uloženie pokuty a až na základe zváženia týchto skutočností uložil pokutu.

Žalovaná ďalej uviedla, s odkazom na § 49 ods. 10 zákona o odpadoch, že okamihom prevzatia starých vozidiel v zariadeniach na zber sa tieto stali odpadom. V