Civilný mimosporový proces a jeho hodnotové nastavenie

Rekodifikácia civilného procesného práva je nie len zásadným historickým medzníkom vo vývoji slovenskej civilistickej procesualistiky, ale diferenciáciou právnej úpravy jednoznačne naznačuje jej kvalitatívne hodnotové zameranie, ktorému je prispôsobené penzum procesných úkonov a postupu súdu a subjektov na konaní zúčastnených. Civilný mimosporový poriadok je relatívne samostatným procesným predpisom, ktorý má ambíciu s účinnosťou od 1.7.2016 identifikovať limity procesnej aktivity v konaniach, ktoré vykazujú zásadné determinanty tak z hľadiska kvality právnych vzťahov, ktoré sú predmetom konania, ako aj rozsahom procesnej aktivity súdu, resp. iných subjektov s delegovanou decíznou právomocou a tiež účastníkov konania. Cieľom príspevku je poukázať na východiská odôvodňujúce uvedenú diferenciáciu a jej následky v právnej úprave všeobecných ustanovení a tiež vo vzťahu k vybraným nóvam v právnej úprave jednotlivých mimosporových konaní.

Pojmové vymedzenie civilného procesného práva (ius ad litis) a civilného súdneho konania je veľmi zásadné pre naplnenie základných princípov vyplývajúcich z jednotlivých atribútov práva na spravodlivý proces v prípade využitia petitórnej formy ochrany - teda práva žalovať (ius , Justizanspruch, actionability, ius ad processum), ktoré smeruje voči štátu a patrí každému nositeľovi subjektívneho práva a právom chráneného záujmu. Niet pochýb, že civilné procesné právo je odvetvím nášho právneho poriadku a vychádzajúc z naplnenia pojmov procedere, processus, predstavuje systém právnych noriem, upravujúcich vzťahy vznikajúce pri postupe v rámci civilného súdneho konania. Právnym odvetvím možno nazvať určitú skupinu procesnoprávnych noriem iba vtedy, ak má nie len svoj samostatný predmet, ale tiež vlastnú špecifickú metódu procesnoprávneho regulovania, ďalej vysoký stupeň organizácie, vyjadrený základnými zásadami a vytváraním všeobecnej a osobitnej časti a ak vstupuje do zvláštnych funkčných väzieb s inými odvetviami práva.¹⁾ Rozhodujúcim faktorom ovplyvňujúcim spôsob realizácie procesnej ochrany v konaní pred civilným súdom je charakter a povaha vecí, o ktorých súd koná a rozhoduje a tomu by mala byť prispôsobená aj štruktúra, funkčné väzby a zákonitosti konania.

Diferenciciácia civilného procesu sa vyvinula historicky ( voluntaria) a má svoju reflexiu dodnes a to skutočne širokospektrálne. Intenzita pôsobenia štátnej moci má v rôznych etapách vývoja vplyv na kvalitatívnu stránku ochrany v súdnom konaní, pričom práve toto malo zásadný vplyv na diferenciáciu v štruktúre konania, aj keď spočiatku len okrajovo. V teoretických prácach významným procesualistov sa identifikujú rôzne kritériá odôvodňujúce členenie civilného procesu na tzv. sporový proces a proces "nesporový" a tiež existujú pomerne odlišné názory na identifikáciu týchto kritérií.²⁾

V zásade v zjednodušenej forme možno konštatovať, že funkcia sporového procesu sa realizuje prispôsobením pre riešenie sporu o právo, ako výrazu protikladných záujmov procesných strán stojacich " dicere" a tomuto funkčnému uspôsobeniu konania dochádza primárne bez ohľadu na to, či tento spor je reálny alebo domnelý.³⁾ Pre naplnenie účelu smerujúcemu k ochrane ohrozených či porušených práv a právom chránených záujmov je zásadné, aby právna úprava sporového konania, konštituovaného ako kontradiktórny proces, kládla dôraz na dôveru v subjekt s decíznou právomocou a primerané korigovanie procesnej aktivity procesných strán a to tak pri dispozícii s konaním ako aj predmetom konania, pričom každá zo strán musí mať rovnaký procesný priestor na dosiahnutie svojho cieľa (negatívna spolupráca).⁴⁾ Supervízia nad týmto postupom musí sledovať cieľ ochrany existujúcich, nie fiktívnych práv a záujmov.⁵⁾ Preto právne úpravy moderného civilného sporového procesu dnes vychádzajú zo sociálnej koncepcie a materiálne vedeného sporu s využitím formálnych prvkov na dosiahnutie efektívnosti konania so zachovaním základného princípu právnej istoty.

Uvedené východiská pri rekodifikácii civilného procesu vyvolali potrebu prehodnotiť existujúci právny rámec úpravy civilného procesu, a to tak z dôvodu dnes už nespochybňovanej vnútornej, kvalitatívnej odlišnosti procesného postupu v určitých veciach, ktoré v zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok existovali len ako určité odlišnosti a výnimky zo všeobecného sporového procesného režimu⁶⁾, ako aj z dôvodu potreby procesne odlíšiť postup v konaní pri prejednávaní a rozhodovaní vo veciach, ktoré vyvolávajú nevyhnutnosť odklonu od všeobecného "prísneho" procesného režimu v sporovom procese.

Pri kreovaní novej procesnej úpravy túto determinovali tak historické tradície, komparácia moderných demokratických právnych úprav, ako aj špecifické podmienky v slovenskom právnom prostredí aj s ohľadom na možný vývoj právnej úpravy súkromnoprávnych vzťahov. Normatívne odčlenenie tzv. iného ako sporového civilného súdnictva (mimosporový civilný proces) malo niekoľko zásadných dôvodov. Tieto úzko súvisia zo základnými koncepčnými zmenami právnej úpravy civilného procesu a ich ambíciami reflektovať odlišné hodnotové východiská, majúce vplyv na štrukturálne prvky civilného procesu a ich funkčné väzby. Toto sa potom prejavuje v čistote právneho jazyka a pojmov, sledujúcich diferenciáciu vyjadrenú aj normatívne, ako aj základňou osobitných princípov, ktoré sa pre mimosporové súdnictvo uplatňujú a ktoré by mali mať vplyv aj na spôsob myslenia subjektov aplikujúcich a interpretujúcich tieto normy.⁷⁾

Pre zdôvodnenie osobitnej procesnej úpravy mimosporových vecí bolo potrebné analyzovať, ktoré právne vzťahy vykazujú potrebu zvýšenej právnej ochrany aj v rovine procesného práva. Práve na tomto mieste považujeme za dôležité zdôrazniť, že na prvý pohľad ide o právne vzťahy veľmi širokospektrálne, možno nesúrodé. Spoločným, zastrešujúcim identifikátorom vecí subsumo