Hľadanie ústavného práva na Slovensku a jeho súčasný stav

Hľadanie ústavného práva na Slovensku nie je o zisťovaní, či ústavné právo na Slovensku bolo alebo je. Hľadanie slúži na objasnenie, z čoho ústavné právo na Slovensku vzišlo, na akých základoch stojí, aké sú najvýznamnejšie okamihy v jeho existencii, aké sú najdôležitejšie výsledky, ku ktorým sa dosiaľ dopracovalo, a čím sa bude musieť zaoberať v budúcnosti.

Ústavné právo je pozitívnoprávna disciplína, súbor noriem ústavného práva, ktoré sa uplatňujú v činnosti orgánov verejnej moci a dajú sa vynucovať na súde, často Ústavnom.

Ústavné právo je vedecká disciplína, odvetvie vied o štáte a práve.

Ústavné právo je pedagogická disciplína.

Podoby ústavného práva sú vždy a všade prítomné. Niekedy menej, inokedy viac sa spolupodieľajú na výsledku, ktorým je platné ústavné právo, ktoré formujú a deformujú podľa kľúča, ktorý ťažko nájsť.

Zo všetkých troch uhlov sa skúmajú a hodnotia tie isté javy, no každý z pohľadov je trochu iný. Existuje medzi nimi spätná väzba a dôležité je, aby to bola efektívna spätná väzba.

Cez ústavné právo ako vedeckú disciplínu¹⁾ by sa ústavné právo na Slovensku malo najvýraznejšie rozvíjať tak v nadväznosti na pohyb vyvolaný v sfére pozitívno-právneho ústavného práva, ako aj spracovaním problémov identifikovaných ako dosiaľ neriešené, či dosiaľ nevyriešené otázky nových prvkov vnášaných do ústavného práva. V záujme dosiahnutia tohto cieľa sa vo vede ústavného práva musí využívať objektívnosť a nestrannosť, vedecká poctivosť. Vlastnosti značne vzdialené nie malému počtu právnych teoretikov, ktorí sympatizujú s politickými lídrami a politickými stranami, patria k ich spolupracovníkom alebo aspoň majú ambíciu stať sa spolupracovníkmi. Tomu podriaďujú svoje hľadanie v ústavnom práve, do ktorého vnášajú účelové výklady.

Ústavné právo ako pozitívnoprávne odvetvie formujú a formulujú dva ústavné orgány štátu. Vo fáze tvorby práva je to Národná rada SR ako orgán s právomocou prijímať, meniť a dopĺňať Ústavu SR a ústavné zákony. Vo fáze aplikácie práva je to Ústavný súd SR ako jediný orgán s právomocou dávať Ústave SR záväzné výklady. Ústavné právo ako pozitívnoprávne odvetvie má najbližšie k politike. Je to dané predovšetkým pragmatickou povahou problémov, s ktorými sa stretá, ale aj povahou inštitúcie, ktorá zabezpečuje zdokonaľovanie ústavného práva vo fáze jeho tvorby.

Ústavné právo ako pedagogickú disciplínu realizujú predovšetkým katedry ústavného práva na právnických fakultách, ale aj ďalší učitelia ústavného práva na ďalších vysokých školách, ktoré vo svojich učebných osnovách pripisujú význam výučbe ústavného práva alebo aspoň práva všeobecne. Na výučbe ústavného práva najpodstatnejšie by malo byť naučiť (sa) vysvetľovať ústavu vlastného štátu. Ako sa má uplatňovať, naznačujú rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou ústavného práva v praxi. Aj tie by mala dostatočne priblížiť výučba ústavného práva. Ústavné právo ako pedagogická disciplína sa v najväčšej miere podpisuje pod súčasný stav pohľadu na ústavné právo, jeho previazanie s minulosťou.

K javom charakterizujúcim stav súčasného ústavného práva na Slovensku treba zaradiť disproporciu medzi jeho vedeckou a pedagogickou rozpracovanosťou. Pri porovnaní počtu vedeckých diel s počtom učebníc vysoko vedú učebnice ústavného práva.²⁾ Vedecká monografia o ústavnom práve neexistuje, predmetom záujmu sú iba čiastkové otázky.³⁾

Napriek všetkému, ústavné právo na Slovensku prešlo od roku 1989 výrazným prerodom. Do novembra 1989 bolo predovšetkým pedagogickou disciplínou, ktorá sa nestretávala s praktickými spormi o výklad ústavy. Neexistoval ani štátny orgán, ktorý by také spory riešil, lebo ústavný súd v praxi nebol zriadený. Ústavné právo sa zaoberalo otázkami vývoja minulých ústav, štátnymi symbolmi a mnohými ďalšími otázkami v skutočnosti právne okrajového, či dokonca bez právneho významu. Po novembri 1989 sa ústavné právo sa stalo predovšetkým pozitívnoprávnou disciplínou, ktorá vyvoláva obrovské množstvo sporov o účel a obsah ústavných noriem. Na ich riešenie je zriadený Ústavný súd SR.

Hľadanie ústavného práva je hľadaním podstaty, súčasnej podoby. Spája sa s očistou ústavného práva od otázok, na ktoré sa ponúkajú prežité odpovede. Chybou a omylom právnej teórie na Slovensku je hodnotenie právnych názorov Ústavného súdu SR očami súčasnosti. Rozhodnutia ústavného práva, ktoré patria do súboru platného ústavného práva sa "rodili na inej planéte", lebo sa rodili v čase iného nazerania na právne relevantné otázky. Mnohé dnes samozrejmé poznatky do slovenského ústavného práva vniesol práve Ústavný súd SR v rozhodnutiach vyjadrujúcich stav poznania v okamihu, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil svoj názor.

Napríklad, Ústavný súd SR rozhodol, že prijatím návrhu v referende občania založia pozitívny záväzok Národnej rady SR, parlamentu udelia príkaz, aby prijal zákon, ba dokonca aj ústavný zákon meniaci či dopĺňajúci Ústavu SR:

"Prijatie návrhu v referende má ústavnú relevanciu v tom zmysle, že ním občania zúčastnení na hlasovaní udelia parlamentu príkaz, aby v súlade s návrhom prijatým v referende zmenil časť ústavy, ktorá bola predmetom vyhláseného referenda. Ústava však neobsahuje ustanovenie umožňujúce občanom, aby hlasovali priamo o formulácii navrhnutej zmeny ústavy."⁴⁾

Ústavný súd SR týmto názorom "dovysvetľoval" rozhodnutie, podľa ktorého Ústava SR neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda bola otázka o zmene ústavy alebo jej časti.

"Vysvetlivka" o tom, že Ústava SR neobsahuje výslovné ustanovenie umožňujúce občanom priamo rozhodnúť o znení zmeny ústavy, vznikla v čase, keď v právnom myslení na Slovensku nepredstaviteľná bola možnosť, že prameň práva so silou ústavy alebo zákona vznikne inak, ako v parlamente. V súlade s touto dobovou predstavou Ústavný súd SR zaujal postoj, ktorý umožnil meniť Ústavu SR aj občanom štátu v referende, no s tým, že do tvorby definitívneho znenia Ústavy SR zapojil parlament viazaný ústavnou povinnosťou prijať ústavnú normu alebo ústavné normy formulujúce návrh, prijatý v referende.

Ústavný súd SR ku konkrétnemu okamihu v minulosti vyslovoval revolučné názory v revolučnej forme. Prvá vec, ktorou Ústavný súd SR vyvolal odpor, bol rozsah odôvodnenia rozhodnutí ústavného súdu, ktorý výrazne presahoval rozsah a kvalitu odôvodnenia podľa vtedy zaužívaných predstáv všeobecných súdov a orgánov verejnej správy. Súdne rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správnych orgánov bývali pod vplyvom tradície uplatňovania práva v predchádzajúcom spoločenskom zriadení stručné, svojou podstatou fiktívne. Štandardné súdne rozhodnutie v odôvodnení prinášalo prehľad skutkového stavu sporu, za ktorým nasledovali citácie z právnych predpisov, ktoré súd v okolnostiach prípadu hodnotil ako prameň práva. Rozhodnutie bolo zavŕšené formuláciou: "Preto súd rozhodol, ako je uvedené vo výroku", ktorú súdy všetkých stupňov pokladali a vydávali za zákonom predpísané odôvodnenie. Právnou argumentáciou uvedenou v odôvodnení Ústavný súd SR tento návyk najskôr narušil, neskôr vo výraznej miere potlačil. Pritom nešlo o odôvodnenia rozhodnutí v súčasnom rozsahu. Veľa otázok, aké sa v jednotlivých veciach mali vysvetliť, zostalo bez vysvetlenia, lebo Ústavný súd SR si netrúfol vyhotoviť rozhodnutia v rozsahu viac ako sto strán, či dokonca niekoľko sto strán, koľko bolo potrebných na skutočne všestranné objasnenie veci.

Možnosť, že súdne rozhodnutie patrí k prameňom práva, predstavovala pre väčšinu právnych teoretikov v Československu dlhodobo odmietané riešenia. Slovenská právna teória je v prípade väčšiny teoretikov dosiaľ zaskočená uznaním rozhodnutí Ústavného súdu SR za prameň ústavného práva. Je nepripravená na prácu s týmito rozhodnutiami, a to vedie k omylom v začleňovaní rozhodnutí Ústavného súdu SR do systému výkladu ústavného práva; nerozlišuje medzi tvorbou prameňov písaného práva a prameňov nepísaného práva, kam patria aj rozhodnutia Ústavného súdu SR.

Návrh ústavy, ústavného zákona i zákona musí riešiť všetky závažné otázky k momentu schválenia návrhu v parlamente. Tvorba nepísaného ústavného práva sa nedeje naraz, dochádza k nej postupne. Od jedného konania pred ústavným súdom k ďalšiemu konaniu pred ústavným súdom v rozsahu sporov predložených ústavnému súdu na rozhodnutie. Úlohu zohráva viazanosť ústavného súdu návrhom, ktorý namiesto sumarizácie všetkých relevantných otázok upravovaného vzťahu vymedzuje priestor úvahy Ústavného súdu SR. V prvom konaní o ústavnej norme vysloví pravidlo, na ktoré nadviaže (ktoré rozvinie) v budúcom konaní o dotknutej ústavnej norme alebo v budúcom konaní o inej ústavnej norme, ktorá je v príčinnej súvislosti s dotknutou ústavnou normou.

Hľadanie v prítomnosti neraz výrazne uprednostňuje pragmatizmus, potrebu okamžitého riešenia pred koncepčnosťou a objasnením širších súvislostí. Možno mu tiež vytknúť, že kladie otázky, o miere aktuálnosti ktorých by sa dalo úspešne pochybovať.

Míľnikom, okamihom v súčasnom čase od ktorého "sa všetko počíta", je november 1989. Zdanlivý koniec éry socialistického (totalitného) štátu a začiatok novej éry štátu s demokratickou formou vlády. Tak malo byť podľa plamenných prejavov z novembrových a ponovembrových tribún v roku 1989 aj podľa nádejí značnej časti populácie, ktoré vplývali na chod štátu dlhšie ako prejavy na tribúnach. Niekdajší revolucionári odišli do politiky a stali sa takými, ako boli ich predchodcovia, proti ktorým bojovali. To využilo viac teoretikov ústavného práva, aby "prešili" teórie z minulosti podľa nového strihu, no aby zachovali ich podstatu bez ohľadu na požiadavky demokracie a právneho štátu.