Implikované právne normy v ústavnom poriadku Slovenskej republiky

Ku kultúre materiálneho právneho štátu patrí vyvodzovanie právnych noriem z noriem výslovne uvedených v základnom zákone štátu. Ako techniku vyvodzovania nezaškodí pripomenúť vyvodzovanie základných hmotných práv z ústavných procesných práv, ktorou sa v USA z práva na spravodlivý proces vyvodilo právo na súkromie.¹⁾ Používa ho aj ESĽP, ktorý rozšíril možnosť obnovy konania ("znovuotvorenia konania") z ochrany ľudských procesných práv aj na ochranu hmotných práv.²⁾

Významnou vlastnosťou prameňov ústavného práva je existencia implikovaných právnych noriem. Implikované ústavné normy sa zakladajú na domnienke, že niektoré spoločenské vzťahy sú v demokratickom a právnom štáte natoľko samozrejmé, že ich netreba výslovne zmieniť v ústave. V Ústave SR takú povahu má napríklad zásada deľby moci, zákaz otroctva a nevoľníctva či uplatnenie volebného práva na obnovu (pokračovanie) demokratickej formy vlády v štáte a v spoločnosti. Ústavný súd pri interpretácii a aplikácii Ústavy ako samozrejmosť do ochrany základných práv a slobôd zaviedol implikované základné práva, keď uviedol: "V konaní pred ústavným súdom sa každý môže domáhať len toho práva, ktoré je výslovne uvedené v ústave alebo v zákone, alebo ho možno od takého práva odvodiť."³⁾ Tým otvoril všeobecnú kapitolu implikovaných ústavných noriem, ktoré presahujú hranice ochrany základných práv a slobôd. Každá v Ústave výslovne uvedená norma môže sama o sebe alebo v spojení s inou v Ústave výslovne uvedenou normou vytvárať ústavný základ pre korektnú logickú úvahu, na konci ktorej bude zrod implicitnej právomoci, implicitného základného práva alebo akejkoľvek inej vyvodenej ústavnej normy, napríklad implikovaného materiálneho jadra Ústavy.

Právomoc Ústavného súdu od začiatku jeho existencie možno rozdeliť na výslovne určenú právomoc ustanovenú kompetenčnými normami Ústavy a neskôr aj ústavných zákonov č. 357/2004 Z.z. a č. 227/2002 Z.z. a na vyvodenú právomoc, ktorú možno korektnými výkladovými postupmi vyvodiť z výslovných ustanovení platnej právnej úpravy.

S istým zveličením možno konštatovať, že vyvodená právomoc je najstaršia forma právomoci, ktorej prostredníctvom Ústavný súd chránil ústavnosť na Slovensku.

Prvým meritórnym rozhodnutím Ústavného súdu sa stal výklad článku 116 ods. 4 Ústavy o postavení prezidenta SR pri rozhodovaní o návrhu predsedu vlády SR na odvolanie člena vlády SR.⁴⁾ Podľa v tom čase platnej Ústavy Ústavnému súdu bola zverená právomoc podať výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, ale nie právomoc podať výklad Ústavy. Ústavný súd z ústavnej úpravy vyvodil, že ak môže podať výklad ústavného zákona, potom to znamená aj možnosť podať výklad Ústavy, lebo ak by takú možnosť nemal, právne záväzný výklad Ústavy v prípade sporu o jej obsah by v SR nemohol podať nikto.

Ústavný súd prikročil k vyvodeniu právomoci v tomto type konania po druhý raz roku 2005. Oprávneným navrhovateľom v konaní o výklade Ústavy alebo ústavného zákona je o. i. jedna pätina poslancov Národnej rady SR, hoci ide o subjekt, ktorý sa nemôže dostať do sporu o výklad Ústavy s iným štátnym orgánom. Naopak, Národná rada SR, ktorá sa do sporu o výklad Ústavy s iným orgánom štátu môže dostať, nemá právo predložiť Ústavnému súdu návrh na začatie konania o výklade Ústavy. Ústavný súd znovu neformálne vyvodil svoju právomoc začať konanie o výklade Ústavy aj na návrh Národnej rady SR.⁵⁾

Iba s pomocou vyvodenej právomoci sa Ústavný súd dopracoval k širokospektrálnej ochrane základných práv a slobôd, lebo podľa pôvodného ustanovenia článku 127 mohol poskytovať ochranu základným právam a slobodám, ak ich porušili orgány verejnej správy.

"Ochrana ľudských práv a základných slobôd sa v druhej polovici 20. storočia zásadne zmenila. Skončili sa roky veľkých nenaplnených slov o ľudských právach a slobodách a prikročilo sa k ich reálnej ochrane spojenej s uplatňovaním zodpovednosti voči tým, ktorí ich porušili. Pre tento účel sa do špeciálneho ústavného súdnictva vniesol nový typ konania, v ktorom osoba - fyzická aj právnická - dostala právo požiadať ústavný súd, aby jej poskytol ochranu a zabezpečil dostupnosť ústavou priznaného základného práva alebo slobody.

Na Slovensku tento trend roku 1992 dostal ústavný základ v úprave konania o ústavnej sťažnosti, ktorým fyzické a právnické osoby získali právo žiadať o ochranu základných práv a slobôd pred právoplatnými rozhodnutiami orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy pod podmienkou, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavou zavedený model znamenal, že ochrana základných práv a slobôd na Slovensku zastala uprostred cesty, lebo ústavnou sťažnosťou sa osoby mohli uchádzať o ochranu svojich základných práv a slobôd iba vtedy, ak ich porušili orgány verejnej správy. Ostatné orgány verejnej moci zostali mimo dosahu priznanej ochrany. Inak povedané, mohli vnútroštátne beztrestne porušovať základné práva a slobody."⁶⁾

Zásadný zvrat tohto stavu uskutočnil Ústavný súd, ktorý rozsah ochrany poskytovanej jednotlivcom pred porušovaním základných práv a slobôd výrazne rozšíril na základe úpravy čl. 130 ods. 3 Ústavy o ďalší typ konania - konanie o podnete.⁷⁾

Ochranou ústavnosti v konaní o podnete Ústavný súd najskôr vynútil doplnenie ZÚS pri jeho novelizácii zákonom č. 293/1995 Z.z. a potom zapríčinil aj doplnenie Ústavy SR ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z. do súčasnej podoby konania o sťažnosti podľa článku 127.

Pri ohliadnutí nazad, ponad priepasť času, možno tvrdiť, že Ústavný súd sa dopustil chyby, keď ochranu ústavnosti pomocou konania o podnete vyvodil z článku 130 ods. 3 Ústavy, lebo správne mal vyvodiť právomoc z kompetenčnej normy čl. 124 Ústavy, ale do histórie treba zapísať to podstatnejšie - že Ústavný súd spoznal nevyhnutnosť chrániť ústavnosť nielen úradnícky, pomocou doslovného výkladu ústavných noriem o svojej právomoci, ale že na ochranu ústavnosti musí využívať aj vyvodzovanie právomoci, lebo iba vtedy sa môže poskytnúť ochrana všetkým ústavne významným vzťahom v celom rozsahu, v akom existujú.

Ustanovením článku 124 Ústavy sa Ústavný súd SR zriaďuje ako orgán štátu s ustanovenými vlastnostmi. Ústavný súd sa vytvoril ako súdny orgán s pôsobnosťou chrániť ústavnosť, ktorý je nezávislý od zákonodarnej a výkonnej moci, všeobecných súdov a všetkých ostatných orgánov verejnej moci.

Ustanovenie článku 124 Ústavy možno zároveň označiť za generálne kompetenčné ustanovenie, ktorým sa inštitucionálne zabezpečuje ochrana ústavnosti. Pre fázu tvorby práva, aj pre fázu uplatňovania práva Ústavnému súdu zveruje ochranu ústavnosti.

Národná rada SR na základe úpravy článku 124 rozhoduje, že Ústavu zmení a doplní tak, že rozšíri pôsobnosť Ústavného súdu. Novú pôsobnosť začleňuje podľa povahy veci do článkov 125 až 129 v súlade s existujúcim systémom organizácie pôsobnosti Ústavného súdu, ale to nič nemení na skutočnosti, že samu pôsobnosť Ústavného súdu národná rada vyvodzuje z generálnej kompetenčnej normy. Generálna kompetenčná norma o inštitucionálnom zabezpečení ochrany ústavnosti v SR nevylučuje opačnú možnosť - zúženie pôsobnosti Ústavného súdu, hoci taká skúsenosť s ochranou ústavnosti dosiaľ neexistuje.

Generálna kompetenčná norma o inštitucionálnom zabezpečení ochrany ústavnosti v obmedzenej miere zaväzuje aj sám Ústavný súd. Obmedzenie vylučuje vlastnú právotvornú činnosť Ústavného súdu vo fáze tvorby práva, vzťahuje sa iba na fázu uplatňovania práva. Ak v tejto fáze Ústavný súd dostane na rozhodnutie spor o ústavnú normu, je jeho úlohou chrániť ústavnosť. Predmetom sporu o interpretáciu a aplikáciu článku 124 Ústavy by sa mohlo stať, či táto ústavná norma zakladá povinnosť Ústavného súdu vyvodiť z úpravy článku 124 pôsobnosť rozhodnúť aj o ústavných sporoch, aké sa nedajú pri doslovnom výklade subsumovať pod výslovne ustanovenú pôsobnosť Ústavného súdu v medziach článkov 125 až 129, alebo či ide o ústavné privolenie pre rozšírenie pôsobnosti nad rámec doslovného výkladu článkov 125 až 129.

Ústavný súd od konca roka 2001 niekoľkokrát založil svoju pôsobnosť vyvodením z čl. 124.

Tento postup najskôr uplatnil v konaní o podnete vo veci II. ÚS 80/01.⁸⁾

Neskôr formuloval právny názor, ktorým výslovne nadradil svoju pôsobnosť chrániť ústavnosť nad právo navrhovateľa vziať späť návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.⁹⁾

Ústavný súd postupoval podľa tohto svojho právneho názoru aj v konaní o súlade ustanovení čl. I bodu 1 § 6 a čl. I bodu 7 § 32 ods. 1 zákona č. 226/2000 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady SR č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov s čl. 131 a čl. 132 Ústavy SR.¹⁰⁾

Ústavný súd spočiatku viackrát uplatnil vyvodenú pôsobnosť bez toho, aby výslovne uviedol ústavné dôvody jej uplatnenia. K výkladu sa dostal pomerne nedávno, keď uviedol:

"Prerokovávaná sťažnosť tu ideovo nachádza súvislosť s teóriou tzv. implicitných právomocí, ktorú exaktne charakterizoval Najvyšší správny súd ČR vo svojom rozsudku č. k. 7 Afs 111/2009-64 z 25. novembra 2009. Konkrétne dôvodil, že "při vymezení pravomocí správních orgánů je nutno striktně trvat na ústavním požadavku, aby byly dostatečně určitě a jasně stanoveny zákonem (čl. 2 odst. 3 Ústavy, čl. 2 odst. 2 Listiny základních práv a svobod). Znamená to, že taková pravomoc musí být zásadně výslovně v zákoně zakotvena, a to s patřičnou mírou konkrétnosti a určitosti, aby bylo již ze samotné dikce zákona ve všech podstatných rysech zřejmé, jakým způsobem a za jakých podmínek může orgán veřejné moci jednat a svým jednáním zasahovat do právní sféry soukromých osob. Výjimky z uvedeného pravidla platí pouze pro tzv. "implicitní pravomoci", tedy pravomoci, které sice výše uvedeným způsobem nejsou zakotveny, avšak které jsou nezbytně třeba k řádnému uplatňování jiných, ústavně předepsaným způsobem zakotvených pravomocí, bez jejichž existence by jiné pravomoci nemohly být řádně uplatňovány, a které jsou obsahově vymezeny tak, že se striktně drží ústavně legitimního účelu, k jehož realizaci jsou uplatňovány a který je shodný či úzce spojený s účelem oněch jiných pravomocí, a pouze tím nejšetrnějším rozumně dosažitelným způsobem zasahují do právní sféry soukromých osob.".

Ústavný súd citovanú teóriu akceptuje a vo svojej judikatúre sa k nej už prihlásil (napr. III. ÚS 564/2012)."¹¹⁾

Zákaz neľudského a ponižujúceho zachádzania podľa ESĽP "zakotvuje jednu z najzákladnejších hodnôt demokratickej spoločnosti".¹²⁾ Po niekoľkých rokoch ochrany pred neľudským a ponižujúcim zachádzaním voči väzňom a vo väzniciach sa case-law ESĽP rozvinulo aj na ochranu pred ďalšími mocenskými orgánmi štátu a v prospech osôb v inak obmedzenom postavení. Chránenými osobami sú všetci, ktorých polícia alebo akákoľvek iná mocenská zložka štátu zatkne alebo inak obmedzí na osobnej slobode a pri tom poruší zákaz neľudského alebo ponižujúceho zachádzania.

Povinnosť účinného vyšetrovania je trvajúcou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní. Podľa case-law ESĽP sťažovatelia namietajúci porušenie práva na účinné vyšetrovanie nemôžu čakať večne a stále dúfať, že ich záležitosť bude riadne prešetrená. Po nejakom čase by bolo treba prípadnú sťažnosť na porušenie tohto práva hodnotiť ako podanú oneskorene. Táto lehota však rádovo trvá niekoľko rokov.¹³⁾