Osoba oprávnená podať dovolanie Právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

1. Ústavnému súdu SR (ďalej len "ústavný súd") bola 28. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť D. H. (ďalej len "sťažovateľ"), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava") a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") uznesením Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019 (ďalej aj "napadnuté uznesenie").

2. Ústavný súd uznesením z 15. apríla 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z.z. (ďalej len "zákon o ústavnom súde") ústavnú sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

3. Okresný súd B. B. (ďalej len "okresný súd") rozsudkom sp. zn. 1 Tk 1/2016 z 29. júna 2016 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v z. n. p. (ďalej aj "TZ"), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere desiatich rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a zároveň mu bol podľa § 58 ods. 3 TZ uložený trest prepadnutia majetku.

Sťažovateľ podal proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým rozhodol o treste, odvolanie.

Krajský súd v B. B. (ďalej len "krajský súd") uznesením sp. zn. 4 To 49/2016 zo 7. septembra 2016 rozhodol tak, že odvolanie zamietol.

Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku okresného súdu v spojení s predmetným uznesením krajského súdu dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g), h) a i) zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v z. n. p. (ďalej aj "TP").

Najvyšší súd o dovolaní napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tdo 55/2019 z 9. septembra 2019 rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. b) TP odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta, že právny záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého "Proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený na základe prijatého vyhlásenia obvineného podľa § 257 ods. 5 TP, tak môže podať dovolanie iba minister spravodlivosti, aj to iba s odkazom na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) TP", predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu a práva a na spravodlivé súdne konanie.

Podľa názoru sťažovateľa § 257 TP upravujúci vyhlásenia obžalovaného a ich prijatie zo strany súdu sa zaoberá výlučne vyhlásením v otázke viny a výslovne uvádza, že konajúci súd po prijatí takého vyhlásenia nevykonáva dokazovanie vo vzťahu k zisteniu viny obžalovaného, ale vykoná dôkazy súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody alebo ochrannom opatrení. Tieto zákonné ustanovenia používajú aj výraz "v rozsahu", čím jasne oddeľujú účinky vyhlásenia o vine od ostatných okolností dôležitých pre rozhodnutie v trestnej veci. Vo vzťahu k trestu, ktorý je následne obžalovanému uložený v prípade prijatia vyhlásenia o vine, konajúci súd poučuje obžalovaného iba v rozsahu podľa § 333 ods. 3 písm. g) TP, či je oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy kladené mu za vinu. Neoznamuje mu výšku trestu ani to, že tento musí prijať a nebude sa môcť proti nemu odvolať ani použiť mimoriadny opravný prostriedok.

Uvedený záver sťažovateľa podporuje aj skutočnosť, že krajský súd rozhodujúci o sťažovateľom podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ktoré smerovalo tiež iba proti výroku rozsudku okresného súdu o treste, nezamietol jeho odvolanie ako podané neoprávnenou osobou, ale z dôvodu jeho nedôvodnosti.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že vyhlásením o vine ako obžalovaný nevyhlásil, že prijíma akýkoľvek trest, ktorý mu bude súdom uložený. Z uvedeného dôvodu výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku zo strany najvyššieho súdu, ktorý odopiera právo na mimoriadny opravný prostriedok odsúdenému, ktorý podal vyhlásenie v súlade s § 257 ods. 1 písm. b) TP proti trestu, ktorý mu bol uložený, je podľa sťažovateľovho názoru v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru ako aj s ustanoveniami Trestného poriadku. Vyhlásením, ktoré sťažovateľ urobil podľa § 257 ods. 1 písm. b) TP, sa vzdal opravného prostriedku, len čo sa týka preukázania sťažovateľovej viny, čo zobral na vedomie v zmysle poučenia zo strany súdu, ktoré mu bolo dané podľa § 257 ods. 5 TP, ale nevzdal sa práva podať opravný prostriedok, či už riadny, alebo mimoriadny proti výroku o treste, keďže o tom zo strany súdu nebol poučený. Vyhlásenie o vine pred súdom prvého stupňa nemôže byť dôvodom na to, aby najvyšší súd odmietol preskúmať zákonnosť uloženého trestu, prípadne ostatných výrokov. Výrok o vine je niečo iné ako výrok o treste.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd výkladom aplikovaných ustanovení Trestného poriadku dospel k presvedčeniu, že v jeho trestnej veci môže dovolanie podať iba minister spravodlivosti SR (ďalej len "minister spravodlivosti") z dôvodu závažného porušenia práva na obhajobu, avšak najvyšší súd pri svojej interpretácii celkom opomenul, že § 257 ods. 5 TP sa dotýka priznania viny a s tým spojenej nenapadnuteľnosti rozhodnutia dovolaním, čo sa týka viny, nie čo sa týka trestu a jeho výšky. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je odôvodnené v zmysle požiadaviek vyžadovaných ústavnoprávnymi princípmi reflektujúcimi základné právo na súdnu ochranu, takto koncipované a formulované odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyš