Posudzovanie prieťahov v rozhodnutiach Ústavného súdu a ESĽP

Podľa konštantnej rozhodovacej praxe Ústavný súd SR (ďalej „ústavný súd“) v rámci predbežného prekovania sťažnosti, sťažnosť namietajúcu porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neodmietne len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, že tento právny názor je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP, pričom odkazuje na rozhodnutie vo veci Mazurek proti SR, 2009 č. 16970/05 (napr. uzn. ÚS SR IV. ÚS 558/2013, IV. ÚS 557/2013, I. ÚS 796/2014).

Chcem poukázať na niekoľké rozhodnutia ESĽP, ktoré uvedený názor ústavného súdu prinajmenšom korigujú a zároveň aj na odlišný prístup ESĽP