Základné právo na tlmočníka

Základné právo na tlmočníka je jedným z najzložitejších práv, ktoré Ústava SR priznáva. Problém sa odvíja od toho, že základné právo na tlmočníka nie je pôvodným základným právom vytvoreným slovenským ústavodarcom. Ten ho prevzal z Listiny základných práv a slobôd, ktorá toto základné právo zaručuje v inom právnom režime ako ho po Listine priznala Ústava SR, ale zároveň aj v rozdielnom právnom režime, v akom sa právo na tlmočníka pred tým priznalo v medzinárodnom štandarde ustanovenom Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Paktom o občianskych a politických právach.

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa zaručuje ľudské právo na tlmočníka v trestnom konaní, ale význam sa mu pripisuje aj v azylových veciach.¹⁾ Oprávnenou osobou je každý, kto je obvinený z trestného činu, resp. žiada o azyl.

Listina základných práv a slobôd neustanovuje, že základné právo na tlmočníka sa priznáva iba tomu, kto je obvinený z trestného činu. Podľa Listiny má právo na tlmočníka "každý, kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie." Na interpretáciu je ponechaný prívlastok, s ktorým sa spojí priznaná ochrana. V najužšom vymedzení môže ísť o "trestné konanie", ale aj o "súdne konanie", či dokonca pri najširšom vymedzení o akékoľvek konanie pred orgánom verejnej moci.

Túto možnosť vylučuje platný právny poriadok Českej republiky, ktorý priznáva právo na tlmočníka v trestnom konaní, ale aj Občianskym súdnym poriadkom, Zákonom o Ústavnom súde (§ 33), Správnym poriadkom (§ 16 ods. 3 až 5), Exekučným poriadkom (§ 85 ods. 1), zákonom o azyle (§ 22 ods. 1 a 2), ba právo na tlmočníka sa priznáva aj v konaní pred vyšetrovacou komisiou Poslaneckej snemovne (§ 48 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku).

Podľa odôvodnenia rozsahu, v akom sa priznáva právo na tlmočníka:

"Treba priznať, že štát nie je technicky ani finančne schopný automaticky zabezpečiť tlmočníka každému účastníkovi, ktorý hovorí inak ako česky. Miera naplnenia tohto práva záleží od povahy a závažnosti veci (v trestnom konaní sa právo vysvetľuje širšie ako inde), od jazykovej odlišnosti (napr. slovenčina má často procesný status jazyka tak podobného českému jazyku, že sa preklad neposkytuje - napr. § 16 ods. 1 správneho poriadku alebo § 33 ods. 2 zákona o Ústavnom súde). Napríklad exekučný poriadok výslovne umožňuje zadovážiť si tlmočenie osobou blízkou (§ 85 ods. 1). Finančné obmedzenia zas vedú k tomu, že úplné preklady sa týkajú najmä rozhodnutí vo veci a úkonov, ktorými bola uložená povinnosť. Právo na bezplatného tlmočníka v azylovom konaní upravuje zákon o azyle (§ 22 ods. 1 a 2) a zákon o dočasnej ochrane cudzincov (§ 14)."³⁾

V medziach medzinárodného štandardu má Slovenská republika povinnosť zaručiť právo na tlmočníka iba v trestnom konaní, lebo taký je obsah záväzku, ktorý musí plniť podľa čl. 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ale čl. 47 ods. 4 Ústavy SR nemožno interpretáciou a aplikáciou práva obmedziť na právo na tlmočníka v trestnom konaní s odkazom na medzinárodný štandard. Článkom 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa zaručuje členským štátom voľnosť pri priznaní ľudských práv nad rámec medzinárodného štandardu. Možno konštatovať, že túto možnosť využila Slovenská republika, keď ústavou priznala základné právo na tlmočníka aj v tých konaniach, kde sa toto právo nepriznáva podľa medzinárodných dohovorov.

Úprava podľa čl. 37 ods. 4 Listiny je určená na priamu aplikáciu, lebo nepatrí k právam, ktorých sa podľa čl. 41 ods. 1 Listiny možno domáhať iba v medziach zákonov vykonávajúcich príslušné ustanovenie. Zhodné sa týka úpravy podľa Ústavy SR. Základné právo na tlmočníka je určené na priamu aplikáciu, lebo nepatrí k právam, ktorých sa podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR možno domáhať iba v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenia čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46, ktoré sú v článku 51 ods. 1 ústavy odkázané na domáhanie sa v medziach vykonávajúcich zákonov.

Základné právo na tlmočníka možno obmedziť iba pri splnení všeobecných podmienok obmedzenia všetkých základných práv a slobôd, ktoré nemajú vlastnú úpravu podmienok obmedzenia (akú má napr. sloboda prejavu podľa čl. 26 Ústavy SR). To znamená, že základné právo možno obmedziť iba zákonom (článok 13 ods. 2 ústavy) a v súlade s ustanoveniami článku 13 odsek 3 a 4. Podľa prvej vety článku 13 ods. 4 pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na podstatu a zmysel každého základného práva alebo slobody.

Osoby, ktoré neovládajú jazyk, v ktorom sa vedie konanie, majú popri práve na právnu pomoc zaručenú aj pomoc v komunikácii s orgánom verejnej moci, ktorý rozhoduje o veci, s účastníkmi konania a prípadne ďalšími osobami pôsobiacimi v príčinnej súvislosti s konaním. Právom na tlmočníka sa zaručuje aj právo oboznámiť sa s dokumentmi významnými pre konanie, ak sú v jazyku, ktorý účastník konania neovláda.

Určenie účelu základného práva na tlmočníka predurčuje obsah aj rozsah tohto základného práva. Účel základného práva na tlmočníka sa môže týkať vymedzenia orgánov verejnej moci, pred ktorými sa toto právo zaručuje. Účel základného práva sa môže týkať aj úhrady nákladov spojených s tlmočením. Zaťažujú štát, teda Slovenskú republiku, alebo zaťažujú osobu, ktorá uplatní právo na tlmočníka?

Podstatu, zmysel, priznania hospodárskych a sociálnych práv možno spojiť s ekonomickým zabezpečením. Ak sa ich uplatnením spájajú peňažné výdavky, štát je garantom hospodárskych a sociálnych práv, a preto ho zaťažuje povinnosť podieľať sa výdavkoch. Z doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR možno vyvodiť, že finančné garancie štátu nesiahajú tak ďaleko, aby oprávnené osoby mali právo na bezplatné uplatnenie všetkých hospodárskych a sociálnych práv, že štát môže byť zaťažený obmedzenou povinnosťou prispievať na úhradu nákladov spojených s uplatnením hospodárskych a sociálnych práv, pričom inú časť týchto nákladov znáša subjekt základného práva alebo slobody.⁴⁾ Všetky ostatné základné práva sa nespájajú s povinnosťou štátu prispievať na úhradu nákladov spojených s uplatnením určitého základného práva alebo slobody. Štát má právo rozhodnúť sa, že prispeje na úhradu nákladov spätých s uplatnením základného práva alebo slobody, ktorá nepatrí medzi hospodárske a sociálne práva, ale nemá povinnosť tak urobiť.

Základné právo na tlmočníka sa zaručuje siedmym oddielom druhej hlavy Ústavy SR, ktorá neustanovuje hospodárske a sociálne práva. Z toho možno vyvodiť, že účelom ústavnej ochrany základného práva na tlmočníka nie je poskytnutie ústavnej záruky zakladajúcej povinnosť štátu podieľať sa na úhrade nákladov spojených s uplatnením základného práva na tlmočníka.

Účel základného práva na tlmočníka sa spája s orgánmi verejnej moci, ktoré v medziach svojej vecnej a miestnej pôsobnosti zaväzuje povinnosť umožniť oprávnenej osobe, aby v konaní pred ním uplatnila právo na tlmočníka a aby úkony, ktoré v konaní pred orgánom verejnej moci robí, mohla urobiť prostredníctvom tlmočníka. Táto okolnosť má zásadný význam, lebo vytvára ústavnú prekážku takému vedeniu súdneho aj správneho konania, ktoré by orgán verejnej moci chcel viesť "s vylúčením verejnosti", a preto bez prítomno