Legalis

Priame nároky tretích osôb voči členom orgánov alebo spoločníkom spoločnosti (deliktná ochrana veriteľa obchodnej spoločnosti) (2. časť)

Kategória: Články Autor: doc. JUDr. Kristián Csach, PhD, LL.M.

Pokračovanie článku Priame nároky tretích osôb voči členom orgánov alebo spoločníkom spoločnosti (deliktná ochrana veriteľa obchodnej spoločnosti)

Deliktný nárok veriteľa proti členovi orgánu alebo spoločníkovi počas úpadku spoločnosti

Počas úpadku spoločnosti sa pozícia veriteľa mení. Vo fáze úpadku už korporácia, resp. v konkurze už osobitne spravovaný majetok subjektu v úpadku slúži veriteľom, resp. je účelovo určený na uspokojenie ich nárokov.23 Tomu zodpovedá aj zmena povinností orgánov spoločnosti.24 Vzťahy medzi veriteľmi spoločnosti v úpadku a orgánmi alebo spoločníkmi obchodnej spoločnosti, resp. tomu zodpovedajúce nároky veriteľov sa v úpadku prejavujú dvojako. Abstraktne ponímané, zodpovednosť, resp. povinnosti orgánu/spoločníka môžu smerovať voči všetkým veriteľom (plnenia zo zodpovednosti v tomto prípade smerujú do majetku spoločnosti v úpadku, resp. v konkurze do masy podliehajúcej konkurzu, z ktorej sa uspokojujú veritelia), čo predstavuje akúsi internú zodpovednosť. Zodpovednosť alebo povinnosti orgánu, resp. spoločníka ale môžu smerovať aj priamo voči veriteľovi obchodnej spoločnosti (externá zodpovednosť), a to dokonca aj napriek vyhlásenému konkurzu na majetok úpadcu a s tým spojeným kolektívnym uspokojením veriteľov z masy majetku úpadcu.

Chceme skúmať, či v súvislosti s úpadkom spoločnosti nevzniká osobitná možnosť veriteľov spoločnosti uplatniť si priamo voči členom štatutárnych orgánov spoločnosti alebo spoločníkom určité priame nároky. Budeme uvažovať o troch možných situáciách, v ktorých vzniká povinnosť člena štatutárneho orgánu, resp. spoločníka nahradiť škodu, a ktoré by mohli mať deliktuálny charakter, a to:

a) privodenie, resp. spôsobenie úpadku,

b) poskytnutie plnení po úpadku a

c) nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Pri každej z týchto možností budeme rozlišovať medzi externou a internou zodpovednosťou, a pri externých nárokoch sa budeme snažiť o vykreslenie ich deliktných súvislostí. Pochopiteľne, stranou ostávajú klasické nároky na náhradu škody, resp. iné nároky spoločnosti voči spoločníkom (napr. splatenie vkladu či príplatková povinnosť, vrátenie pôžičky či neoprávnene vyplatených platieb) či orgánom, plnenia ktorých smerujú do masy majetku podliehajúceho konkurzu.

Ad a) Zodpovednosť za privodenie (spôsobenie) úpadku môže postihovať tak člena štatutárneho orgánu, ako aj spoločníka obchodnej spoločnosti.

Súčasťou vyžadovanej starostlivosti člena štatutárneho orgánu je aj povinnosť predchádzať kríze spoločnosti vrátane jej úpadku, resp. ak nastane, prekonať ju (§ 4 ZKR,25 § 67b OBZ). Zodpovednosť za spôsobenie úpadku je rozmerom základného režimu zodpovednosti orgánov obchodnej spoločnosti a žiadna z uvedených noriem neobsahuje samostatnú skutkovú podstatu nároku, len špecifikuje povinnosť orgánu. Preto samotný fakt úpadku ešte zodpovednosť orgánu za škodu nezakladá. Člen orgánu zodpovedá za škodu spôsobenú porušením požadovanej starostlivosti. Povinnosť orgánu smeruje voči obchodnej spoločnosti a jej porušenie by mohlo vyvolať povinnosť nahradiť vzniknutú škodu spoločnosti. V úpadku by bola postihnuteľná interne, teda uplatniteľná správcom a plnená do masy. Uplatnenie nároku na náhradu škody za uvedenie do úpadku ale môže stroskotať na nemožnosti preukázania škody, ktorá bola spôsobená. Fakticky sú totiž pri spôsobení úpadku alebo pri zhoršení úpadkovej situácie poškodení primárne veritelia spoločnosti. Škodou by ale mohli byť negatívne následky rozhodnutí, ktoré urobil orgán spoločnosti v rozpore s požadovanou starostlivosťou. Tieto následky, a nie fakt úpadku sám osebe, by mohli byť kvantifikovateľnou škodou spoločnosti.

Naopak, spoločník nemá výslovne ustanovenú povinnosť predchádzať konkurzu a ani povinnosť odbornej či náležitej starostlivosti. Predpokladá sa, že na rozdiel od štatutárneho orgánu spoločnosti je jeho vplyv na úpadok spoločnosti obmedzený. Preto ani jeho rozhodnutia, ktoré by viedli k úpadku spoločnosti, nie sú bez ďalšieho dôvodom pre vznik zodpovednostného nároku voči spoločnosti, resp. voči veriteľom. Tento navrhnutý všeobecný deliktný nárok veriteľa spoločnosti voči spoločníkom z dôvodu úmyselného konania proti dobrým mravom tým však nie je dotknutý.

To sa zmenilo uvedením § 66aa OBZ ustanovujúceho zodpovednosť ovládajúcej osoby za úpadok ovládanej osoby. Vychádza sa z toho, že ovládajúci spoločník by mal znášať následky svojho konania mala fidae, ktorým priviedol spoločnosť do úpadku. Ovládajúci spoločník v tomto prípade zodpovedá priamo voči veriteľom, jeho plnenie nesmeruje do masy. Na prvý pohľad sa zdá, že nárok bude uplatňovaný až po skončení konkurzného konania, keď bude jasné, v akej miere bude daný veriteľ úspešným. Ale vzhľadom na úzke vymedzenie začatia plynutia premlčacej doby na situácie, keď konkurz riadne neprebehne (§ 66aa ods. 3 OBZ), môže byť veriteľ z dôvodu opatrnosti26 motivovaný už počas konkurzu uplatniť paralelný nárok na náhradu škody voči ovládajúcej osobe. Veriteľ pritom znáša dôkazné bremeno predpokladov nároku, ktorými sú iba fakt úpadku spoločnosti (vrátane prezumpcie v zmysle § 66aa ods. 2 OBZ), konanie spoločníka, ktoré podstatne k úpadku prispelo, a spôsobenie škody (ktorá by zrejme mala predstavovať rozsah, v akom nedošlo alebo by nedošlo k uspokojeniu veriteľa v konkurze).

Skutková podstata v § 66aa OBZ má jasnú deliktnú povahu. Je viazaná na protiprávnosť a pôsobí medzi poškodeným (veriteľom obchodnej spoločnosti) a škodcom (ovládajúcim spoločníkom), ktorí nie sú v priamom zmluvnom vzťahu. Sporné preto je, či § 66a OBZ, vzhľadom na svoju deliktnú povahu, nevylučuje iné už načrtnuté deliktné nároky veriteľa, prípadne či z neho a contrario nevyplýva, že iný ako ovládajúci spoločník by za privodenie úpadku nezodpovedal. Ani na jednu z otázok nemá byť odpovedané kladne. Nebolo účelom obmedziť nároky, ale ustanoviť sprísnený a jasný režim zodpovednosti. Naďalej by tak voči akémukoľvek spoločníkovi malo byť možné uplatniť si klasický deliktný nárok – zo zodpovednosti za úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi.27

Rovnako, § 66a OBZ nevylučuje iné korporátne nároky spoločnosti voči spoločníkovi (a teda internú zodpovednosť). Môže sa stať, že spoločník podstatne prispel k úpadku svojou nepovolenou konkurenčnou činnosťou, alebo porušením povinností korporačnej (societnej) lojality, napríklad torpédovaním účelu spoločnosti. V tomto prípade by ale takýto spoločník – bez ohľadu na to, či je ovládajúci – zodpovedal voči spoločnosti interne, a plnenie náhrady škody by v konkurze smerovalo do masy, pričom o toto plnenie by sa zvýšil rozsah uspokojenia veriteľov (a teda znížil rozsah potenciálnych nárokov v zmysle § 66a OBZ). Dôvodom zodpovednosti by ale bolo porušenie inej povinnosti, nie samotné spôsobenie úpadku.

Zhrňujúc úvahu o zodpovednosti členov orgánov a spoločníkov za privodenie úpadku svojej spoločnosti dospievame k rozporuplnému výsledku. Zodpovednosť ovládajúceho spoločníka pôsobí externe, zatiaľ čo zodpovednosť člena orgánu za kroky, ktoré viedli k úpadku, pôsobí interne. Hoci je tento rozpor do určitej miery kompenzovaný osobitným nárokom na náhradu škody spôsobenej nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorému sa budeme ešte venovať, môže predstavovať bariéru pri jeho efektívnom uplatňovaní.

Ad b) Zaujímavá situácia a možnosť vzniku priameho nároku veriteľa proti orgánu spoločnosti nastáva v prípade, ak spoločnosť – úpadca poskytne plnenie veriteľovi. Ak úpadca poskytne plnenie jednému zo svojich veriteľov, je riziko, že porušuje zmysel konkurzu – pomerné uspokojenie veriteľa tým, že tohto veriteľa zvýhodní, hoci samotnú spoločnosť takéto konanie nepoškodzuje (a nie je ani postihované nárokom na náhradu škody spoločnosti v úpadku voči jej členovi). Preto je pochopiteľné, že konkurzné právo takýmto úkonom bráni (a to nielen prostredníctvom odporovacej žaloby). Zákaz zvýhodnenia veriteľa vyplýva nielen z § 6 ZKR,28 ale aj z pravidiel trestného práva (trestný čin zvýhodňovania veriteľa). Slovami najvyššieho súdu: „ak sa spoločnosť dostane do situácie, že ako dlžník nemá dostatok finančných prostriedkov na uhradenie všetkých svojich splatných záväzkov, je povinná všetkých svojich veriteľov ... uspokojovať pomerne a rovnomerne. ..., musí prispôsobiť hospodárenie podniku tak, aby si mohol plniť všetky svoje povinnosti, prípadne svoje podnikanie ukončiť."29 Podobne ako pri trestných činoch orgánov spoločnosti, aj v tomto prípade je tuzemská súdna prax originálna a pripúšťa priamy nárok na náhradu škody veriteľa úpadcu proti trestnoprávne postihnutému členovi orgánu úpadcu, hoci povinnosť nezvýhodňovať a nepoškodzovať veriteľa je uložená obchodnej spoločnosti.30 Škodou sa v týchto prípadoch rozumie rozdiel medzi rozsahom skutočného uspokojenia nároku veriteľa a potenciálneho uspokojenia jeho nároku, nebyť zvýhodňujúceho úkonu.31 Paradoxne, zvýhodňovanie jedného z veriteľov sa tak rieši zvýhodnením iného (toho, ktorý si uplatní v trestnom konaní náhradu škody). To ale môžeme domýšľavo považovať za motivačné pravidlo, nútiace všetkých veriteľov pripojiť sa ako poškodení do trestného konania. Koncepčnejšie by opäť bolo aj v tomto prípade dovodiť (de lege ferenda) internú zodpovednosť člena orgánu a jeho prípadné plnenie nasmerovať do masy.32

Ani v tomto prípade sa zodpovednostné následky protiprávneho konania člena orgánu nepripíšu v zmysle § 420 ods. 2 OZ obchodnej spoločnosti (samotné plnenie sa jej ale, pochopiteľne, pripíše). Môže sa tiež zdať, že nepripísanie následkov dáva aj ekonomický zmysel. Nemalo by význam, ak by veriteľ (všetci ostatní veritelia) mal(i) nárok na náhradu škody voči spoločnosti v úpadku, ktorá má na uspokojenie veriteľov naďalej ten istý majetok. Ak ale orgán spoločnosti poškodil spoločnosť tým, že zvýšil jej záväzky voči veriteľom, tak by mal mať povinnosť nahradiť škodu – do masy. Takéto riešenie internalizácie následkov zvýhodnenia veriteľov by bolo konzistentnejším než pripustenie externých nárokov.

Zaujímavým je aj to, že v tomto prípade nachádzame tiež dôsledky vylúčenia pripísania podľa § 420 ods. 2 OZ na právny osud pôvodnej pohľadávky veriteľa voči úpadcovi. Podľa najvyššieho súdu: „právoplatnosťou tohto (trestného, poznámka) rozsudku sa mení právo poškodenej spoločnosti na uspokojenie pohľadávky od dlžníka na nárok poškodenej spoločnosti na náhradu škody spôsobenej trestným činom voči obžalovaným ako fyzickým osobám. Nič teda nebráni poškodenej spoločnosti, aby si tento nárok voči obžalovaným uplatnila v občianskom súdnom konaní, a súčasne aby sa v tomto konaní dokazovala konkrétna výška škody pozostávajúca z výšky neoprávneného ukrátenia poškodenej spoločnosti."33 Ostalo ale nezodpovedané, či sa pôvodná pohľadávka prestala zohľadňovať v samotnom konkurze. Môže spoločnosť v dôsledku trestného rozsudku prestať spĺňať podmienky úpadku, lebo jej záväzok zanikol? Nie sme si istí, či si najvyšší súd bol vedomý skutočných dôsledkov určenej cesty.

Všeobecné riziká spojené s trestnoprávnym výkladom zvýhodňovania veriteľa sú aj v tomto prípade rovnaké, ako sme už uviedli.

Ad c) Nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je typickým dôvodom vzniku zodpovednostných vzťahov pri úpadku. Pochopiteľne, môže postihovať iba tie osoby, ktoré majú povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Aj v tomto prípade rozlišujeme medzi internou a externou zodpovednosťou.

V internom zodpovednostnom režime (porušiteľ versus spoločnosť v úpadku) musí osoba porušivšia povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu zaplatiť zmluvnú pokutu (§ 11 ods. 2 ZKR), ktorá plynie do masy. Spravidla iná interná zodpovednosť za škodu v dôsledku nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu34 nevznikne, keďže spoločnosť je už tak či tak v úpadku. Oddiaľovaním konkurzu sú poškodení primárne veritelia. Preto neprekvapí, že silnejší arzenál nárokov dáva zákon práve do rúk veriteľom.

V externom zodpovednostnom režime (porušiteľ versus veriteľ spoločnosti v úpadku) má veriteľ priamy deliktný nárok voči osobe, ktorá nepodala návrh na vyhlásenie konkurzu, hoci tak mala urobiť, a to bez ohľadu na to, či konkurzné konanie prebehlo, alebo vôbec bolo iniciované. Čo do vlastnosti je tento nárok podobný nároku veriteľa voči ovládajúcej osobe (§ 11a ZKR). Vidíme tak, že veriteľ má priamy nárok nielen voči (ovládajúcemu) spoločníkovi [sub a) vyššie], ale aj voči členom štatutárneho orgánu svojho dlžníka v úpadku.

Zdá sa, že aj tu sa objavuje nekonzistentnosť riešení. Osoba, ktorá porušila povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas, je konfrontovaná priamym nárokom veriteľa bez ohľadu na to, či konkurzné konanie bolo, alebo nebolo iniciované. Môže sa ale zdať, že ak nebol podaný žiadny návrh na vyhlásenie konkurzu, tak nebude voči tejto osobe povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle § 11 ods. 2 ZKR aktivovaná. Tu sa však žiada uviesť, že začatie konkurzného konania nie je predpokladom vzniku nároku na zmluvnú pokutu. Aj keby spoločnosť bola tzv. „vymazaná ex offo", aj tak by mohol byť tento nárok spoločnosti voči jej orgánu považovaný za nájdený majetok umožňujúci jeho dodatočnú likvidáciu. O praktickom využití tohto inštitútu si ale nerobíme veľké ilúzie.

Zodpovednosť za faktické riadenie medzi deliktným a korporačným právom

Pred zavedením § 66 ods. 7 OBZ o faktickom orgáne a jeho zodpovednosti by sme mohli situáciu riešiť deliktuálne. Preto aj pred zavedením daného ustanovenia osoba, ktorá fakticky riadila spoločnosť, zodpovedala napríklad za úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi.35 V rýdzo deliktnom svete by sme sledovali, či konanie faktického orgánu je protiprávne a či je dostatočnou príčinou škodlivého výsledku. Pluralita škodcov vrátane formálne ustanovených členov štatutárnych orgánov by viedla k ich solidarite.

Po novom sa zodpovednostný režim faktických orgánov pripodobnil formálne ustanoveným orgánom. Malo by pre nich preto platiť to isté, čo bolo uvedené pre formálne orgány spoločnosti. Teda právna úprava koncepčne „internalizovala“ a „korporativizovala“ zodpovednosť za faktické riadenie. Nie je preto potrebné pre vyvodenie jeho zodpovednosti preukazovať všetky predpoklady nároku podľa deliktného práva (s rozložením dôkazného bremena a hľadaním protiprávnosti v danom konaní faktického orgánu). Cieľom ale nebolo zrušiť či obmedziť rozsah zodpovednosti za faktické riadenie. Preto ak by existovali priame deliktné nároky (zo všeobecného deliktného práva) voči faktickému riaditeľovi bez ohľadu na § 66 ods. 7 OBZ, mali by byť prípustné aj po jeho zavedení.

Záver

Príspevkom nadväzujeme na už formulovanú tézu, že § 420 ods. 2 OZ nevylučuje zodpovednosť pomocníka za úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď zodpovedá poškodenému popri principálovi.36 V príspevku tvrdíme, že aj spoločník a aj orgán spoločnosti môžu zodpovedať priamo veriteľovi obchodnej spoločnosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom, hoci ide o výkon ich korporačných oprávnení (postavenia). V ostatných prípadoch, nebyť osobitnej úpravy, by sa mali následky protiprávneho správania internalizovať do vzťahu spoločník/orgán – spoločnosť, a následne sa prejaviť v externom vzťahu spoločnosť – veriteľ (poškodený), a to pravidlom pripísania v zmysle § 420 ods. 2 OZ, existenciou korporačnej škrupiny, ako aj dôsledkami pravidla o reflexnej škode.

Novými pravidlami Obchodného zákonníka a zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa prelamuje korporačná škrupina priamymi nárokmi veriteľov voči orgánom spoločnosti (za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu v zmysle § 11a ZKR), ako aj voči spoločníkom (ovládajúcim spoločníkom za privodenie úpadku spoločnosti v zmysle § 66aa OBZ). Systémová výnimočnosť týchto úprav nabáda k úzkemu výkladu možností ďalších priamych nárokov veriteľov spoločnosti voči subjektom vo vnútri tejto spoločnosti.

To, čo vyzerá ako pomerne jasná, hoci aj kritizovateľná symbióza občianskeho a obchodného práva chrániaca orgány či spoločníkov pred vonkajšími priamymi nárokmi, je nahlodávané trestnoprávnou súdnou praxou. Trestnoprávne je masívne prelomený účinok § 420 ods. 2 OZ a otvárajú sa nevídané možnosti priamych nárokov veriteľov cez korporačnú škrupinu, a aj napriek inak prísnym pravidlám o pomernom uspokojovaní veriteľov v konkurze. To síce ilustruje nedostatky § 420 ods. 2 OZ, ale zároveň otvára nové a ťažko riešiteľné problémy.

Snažili sme sa poukázať nielen na systémovú nevhodnosť tohto prístupu, ale aj na jeho nepremyslené dôsledky (vzťah medzi pohľadávkou z náhrady škody a pôvodnou pohľadávkou, efekt na právne postavenie pôvodného dlžníka/úpadcu). Do určitej miery je ale snaha o zosobnenie zodpovednosti aj čo do náhrady škody pochopiteľná. Aj to by malo len zvýrazniť argumenty o potrebe zmeny § 420 ods. 2 OZ, ktorý masívne a nie vždy odôvodnene zvýhodňuje skutočného škodcu imunitou pred externým ná

 


23 Podrobnejšie Havel, B. Obchodní korporace ve světle proměn. Variace na neuzavřené téma správy obchodních korporací. Praha : Auditorium, 2010, s. 62 a nasl., a pre výklad účelového zamerania pôsobenia orgánov pozri s. 106 - 150.

24 Podrobne napríklad Richter, T. Insolvenční právo. 2. vyd. Praha : Wolters Kluwer, 2016, s. 138 a nasl.

25 Podľa § 4 ZKR má síce povinnosť predchádzať úpadku dlžník (v našom prípade pôjde o samotnú obchodnú spoločnosť), vychádza sa z toho, že táto povinnosť je súčasťou povinností člena štatutárneho orgánu. Pozri Csach, K. Predinsolvenčné povinnosti štatutárnych orgánov. In ZOUFALÝ, V. (ed.) XXV. Karlovarské právnické dny. Praha : Leges, 2017, s. 398 a nasl.

26 Veriteľ môže napríklad nedôverovať výkladu, že vzhľadom na § 398 OBZ by sa aj v tomto prípade malo vychádzať z toho, že premlčacia doba plynie od času, od kedy sa ustáli aj vzniknutá škoda, ktorou je v tomto prípade nedostatočné uspokojenie veriteľa. To predpokladá, že bude možné v danom čase určiť, v akom rozsahu k uspokojeniu veriteľa po speňažení masy dôjde. Uplatnenie nároku veriteľa prihláškou v konkurze nebude možné považovať za riadne uplatnenie nároku podľa § 66aa, keďže ten smeruje voči inej osobe.

27 Je dokonca možné povedať, že § 66aa OBZ vlastne len otáča dôkazné bremeno vo vzťahu k úmyslu konajúceho ovládajúceho spoločníka a je vo vzťahu k ovládajúcemu spoločníkovi lex specialis k § 424 OZ. Zlomyseľné privodenie úpadku spoločnosti by malo predstavovať konanie v rozpore s dobrými mravmi. Majme tiež na pamäti, že ide externý nárok, a teda protiprávnosť konania spoločníka nie je len vnútornou protiprávnosťou (porušením povinnosti spoločníka voči svojej obchodnej spoločnosti, ale porušením pravidla, ktoré smeruje aj voči tretím osobám).

28 Podľa § 6 ZKR: „Veritelia s rovnakými právami majú pri riešení úpadku dlžníka rovnaké postavenie; zvýhodňovanie niektorých veriteľov je neprípustné."

29 Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 16. augusta 2012, sp.zn. 6 Tdo 62/2011. Vo výsledku rovnako aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 27. marca 2014, sp. zn. 2 To 96/2013.

30 Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2009, sp. zn. 2 To 11/2007: „Ide o určitú právnu konštrukciu, ktorá vyplýva z konštrukcie samotného konania právnických osôb v právnych vzťahoch. Jej zmyslom je zabezpečiť priamu aplikáciu príslušných ustanovení osobitnej časti Trestného zákona na konanie fyzickej osoby napriek tomu, že z hľadiska znakov konkrétneho alebo špeciálneho subjektu tieto znaky naplňuje len právnická osoba, za ktorú táto fyzická osoba konala. ... Z toho potom vyplýva, že pokiaľ konali za právnickú osobu také fyzické osoby, najmä jej štatutárne orgány, konali ako právnická osoba, a teda v režime trestného práva ‚ako dlžník’, resp. ‚ako konkurzný veriteľ’, a to so zreteľom na už spomenutú zákonnú fikciu odvodenú z konštrukcie konania právnických osôb." Rovnako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2014, sp. zn. 4 Tdo 29/2014.

31 Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 11. februára 2016, sp. zn. 4 To 120/2015: „II. Pri tres­tnom či­ne zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa sa ško­dou ro­zu­mie ško­da na ma­jet­ku dot­knu­té­ho ve­ri­te­ľa spo­čí­va­jú­ca v tom, že neobdr­žal od dl­žní­ka pl­ne­nie k us­po­ko­je­niu svo­jej poh­ľa­dáv­ky, te­da ne­doš­lo k dô­vod­ne oča­ká­va­né­mu prí­ras­tku na ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa, kto­ré by bo­lo mož­né do­siah­nuť, ke­by dl­žník, kto­rý je v úpad­ku, us­po­ko­jil poh­ľa­dáv­ky všet­kých svo­jich ve­ri­te­ľov po­mer­ne, pod­ľa zá­sad úpad­ko­vé­ho prá­va a neod­čer­pal svoj ma­je­tok k us­po­ko­je­niu poh­ľa­dáv­ky len zvý­hod­ne­né­ho ve­ri­te­ľa. Ide v pod­sta­te o ško­du v po­do­be uš­lé­ho zis­ku. Ško­da tu pre­to pred­sta­vu­je roz­diel me­dzi sumou, kto­rou bo­la us­po­ko­je­ná poh­ľa­dáv­ka zvý­hod­ne­né­ho ve­ri­te­ľa a sumou, kto­rá by to­mu­to ve­ri­te­ľo­vi pri­ná­le­ža­la pri po­mer­nom us­po­ko­je­ní, pre­to­že prá­ve ten­to roz­diel pred­sta­vu­je sumu, o kto­rú bo­li os­tat­ní ve­ri­te­lia poš­ko­de­ní. Ide o hod­no­tu tej čas­ti poh­ľa­dáv­ky, kto­ré­ho po­mer­né­ho us­po­ko­je­nia inak mo­hol ve­ri­teľ do­siah­nuť, ak by ne­doš­lo k pred­nos­tné­mu us­po­ko­je­niu iné­ho ve­ri­te­ľa... Cel­kom ur­či­te to však ne­mô­že byť pl­ná vý­ška neuh­ra­de­ných poh­ľa­dá­vok poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa, na­koľ­ko na pl­né hra­de­nie poh­ľa­dáv­ky ban­ky a zá­ro­veň na pl­né hra­de­nie poh­ľa­dáv­ky poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa ne­dis­po­no­val dl­žník dos­ta­toč­ným ma­jet­kom a ne­bol ani zis­ťo­va­ný ok­ruh os­tat­ných ve­ri­te­ľov dl­žní­ka.“ Podobne aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. decembra 2015sp. zn. 2 Tdo 72/2015.

32 Napríklad nemecká úprava s. r. o. v § 64 GmbHG ustanovuje zákaz akýchkoľvek plnení veriteľom po tom, čo nastane úpadok spoločnosti. Konatelia majú povinnosť spoločnosti plnenia, ktoré poskytla spoločnosť v úpadku, nahradiť, ibaže by išlo o platby za plnenia, ktorý by aj po úpadku boli pri riadnej starostlivosti dohodnuté. Ide o internú zodpovednosť.

33 Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. februára 2016, sp. zn. 4 To 120/2015. Bližšie k popisu problému pozri Csach, K. Predinsolvenčné povinnosti štatutárnych orgánov. In ZOUFALÝ, V. (zost.): XXV. Karlovarské právnické dny. Praha: Leges, 2017, s. 398-415.

34 Povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu je povinnosťou, ktorá je uložená členom orgánu, a jej porušenie má za následok zodpovednosť za škodu v režime bežnej korporátnej zodpovednosti člena orgánu za škodu.

35 Nechajme stranou možnosť dovodiť zodpovednosť za faktické riadenie analógiou k zodpovednosti za škodu spôsobenú štatutárnym orgánom.

36 Csach, K. In CSACH, K., DOLEŽAL, T., HUSÁR, J., SUCHOŽA, J., ŠIRICOVÁ, Ľ. Profesijná zodpovednosť. Košice : UPJŠ, 2011, s. 154. Online: https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_27.pdf.

 

(tento príspevok bol uverejnený In Husár, J., Csach, K. Konflikty záujmov v práve obchodných spoločností. Zborník. Bratislava : Wolters Kluwer, 2018, s. 110 - 129.)


Kategórie