Nepísané ústavné právo

Uplatňovanie prvkov materiálneho právneho štátu na Slovensku vedie k zvyšovaniu pestrosti právneho poriadku. Nepísané ústavné právo sa stáva doplnkom k písanému ústavnému právu. Písané ústavné právo má pravidlá, nepísané ústavné právo sa rozvíja živelne ako hra bez pravidiel. Určovanie predstáv a podmienok relevancie nepísaného ústavného práva, ustaľovanie korektných techník, ktorých pomocou možno vytvoriť pravidlá správania významné pre uplatňovanie nepísaného ústavného práva - taká je úloha súčasnosti.

Ústavné právo môže byť písané a nepísané. Zjednodušený pohľad na svet zvádza k naivnému tvrdeniu, že delenie prameňov práva na písané a nepísané sa prežilo, nič nehovorí, lebo dnes už všetky pramene práva sú fixované v písomnej forme. Delenie práva na písané a nepísané možno zachovať, ak sa klasifikačné kritérium spojí s fázami existencie práva. Právo vznikajúce vo fáze tvorby práva možno označiť za písané právo, právo vznikajúce vo fáze aplikácie práva je nepísané právo. Písané ústavné právo zahŕňa ústavu, ústavné zákony, vykonávacie zákony, návrhy prijaté v referende a uznesenia, ktorými Národná rada SR zruší rozhodnutia prezidenta SR o udelení amnestie a milosti. K nepísanému ústavnému právu patria rozhodnutia ústavného súdu, ústavné obyčaje a vyvodené ústavné právo.

Ústavná obyčaj vzniká samočinne v praxi ústavného práva, dlhodobým dodržovaním, uplatňovaním pravidla. Vyvodené ústavné normy sú výsledkom konštitutívnej činnosti Ústavného súdu, ktorý musí identifikovať pravidlo správania ako implikované v texte ústavy. Bez potvrdenia ústavným súdom ani ústavná obyčaj nezíska ústavnoprávnu záväznosť, no Ústavný súd pri uznávaní ústavnej relevancie obyčaje plní deklaratórnu úlohu. Vznik a existenciu ústavnej obyčaje determinuje využívanie pravidla správania v praxi.

Pre uplatnenie vyvodenej ústavnej normy sa nevyžaduje dlhodobo ustálená prax. Vyvodenú ústavnú normu je dôvod uplatniť ihneď po jej identifikácii v texte ústavy. Naopak, obyčaj môže získať právnu relevanciu až dlhodobým ustálením v praxi.

Otázka, či k prameňom ústavného práva patria aj ústavné obyčaje, sa podobá otázke o existencii súdnych precedensov. Sú teoretici, ktorí vylučujú možnosť, že k prameňom ústavného práva patria ústavné obyčaje. Sú iní teoretici, ktorí takú možnosť vlažne potvrdzujú. Ba sú aj teoretici, ktorí sa za takú možnosť zápalisto zasadzujú. Na prvý pohľad sa ponúka záver, že bez ohľadu na názory a želania teoretikov ústavné obyčaje sú úkazom, ktorý existuje. Vec zďaleka nie je taká jednoduchá.

Hľadanie späté s ústavnou obyčajou je poznamenané istou dávkou romantizmu, ktorému sú vzdialené praktické otázky. Tak sa pokračovať nedá. Nepísané ústavné právo nie je časťou ústavného práva, v ktorej niet pravidiel. Problematiku ústavných obyčajov nemožno obmedziť na overovanie, v ktorých štátoch má ústavná obyčaj významné miesto zavŕšené konštatovaním, že užitočnosť používania obyčají v zahraničí potvrdzuje nevyhnutnosť ich zavedenia do slovenského ústavného právneho poriadku. S používaním nepísaného ústavného práva a v jeho rámci s použitím ústavných obyčají sa spája množstvo otázok, ktoré musia dostať spoľahlivú odpoveď skôr, ako sa ústavné obyčaje uznajú za prameň slovenského ústavného práva.

Ako príklad ústavnej zvyklosti používanej na Slovensku sa v ústavnoprávnej literatúre uvádza poverenie na zostavenie novej vlády, ktoré po parlamentných voľbách udeľuje prezident SR najskôr lídrovi tej politickej strany, ktorá vo voľbách získala najviac hlasov voličov.¹⁾

Je tento príklad prieniku ústavných obyčají do slovenského ústavného práva naozajstným príkladom ústavnej obyčaje v slovenskom ústavnom práve?

Obyčaje sa uznávali za prameň práva v našej právnej minulosti, v uhorskom práve, uznávajú sa aj v prítomnosti medzinárodného práva.

"Obyčajové právo je súhrn právnych pravidiel, ktoré prýštia zo všeobecného presvedčenia občanov a javia sa navonok v ich dôsledne rovnakom konaní, zachovávaní sa v určitých situáciách právneho vzťahu po dlhú dobu. Obyčajové právne pravidlo z konania, zachovávania sa občanov môže byť tedy len v tom prípade dôvodné, keď prýšti z ich presvedčenia, ktoré má právnu náplň (konajú, zachovávajú sa tak a tak, lebo sú presvedčení, že podľa platného práva v určitej situácii právneho vzťahu majú tak konať, ako práve konajú, majú sa tak zachovávať, ako sa práve zachovávajú, - opinio necessitatis), a že toto rovnaké konanie, rovnaké zachovávanie sa v rovnakých situáciách právneho vzťahu deje sa po dlhú dobu (usus longaevus)," uviedol V. Fajnor a A. Záturecký v jednej z najuznávanejších slovenských právnických kníh všetkých čias.²⁾

Pomocou historickej metódy sa ponúka záver, podľa ktorého právna obyčaj ako prameň uhorského práva musela spĺňať dve podmienky - opinio necessitatis a usus longaevus.

Zhodné podmienky sa vyžadujú pre uznanie obyčaje za prameň medzinárodného práva. "... na to, aby nepísané pravidlo nadobudlo povahu právne záväzného pravidla, musia byť splnené dva základné prvky obyčajovej normotvorby, a to materiálny, spočívajúci v jeho používaní v praxi po určité obdobie (usus longaeus) a psychologický, spočívajúci v presvedčení štátov o jeho právnej záväznosti (opinio iuris sive necessitatis), pričom na vznik obyčaje sa vyžaduje splnenie oboch prvkov."³⁾ Zhodné podmienky sa ako znaky obyčaje uvádzajú aj v teórii práva.⁴⁾

Poverenie, ktoré prezident SR udelí lídrovi víťaznej politickej strany na zostavenie vlády SR, nie je ústavnou obyčajou. Je ústavnou konvenciou, ktorá nie je prameňom nepísaného ústavného práva.

Ústavné konvencie sú ustálené postupy verejnej moci založené na pocite správnosti uplatňovania zverenej právomoci.

J. Kysela o nich uviedol: "Ústavné konvencie nevznikajú formalizovaným postupom ako právne pravidlá, ale praxou ústavných aktérov. Ich motívom je pocit správnosti, teda pocit, že sa má postupovať práve takto, lebo sa tak postupovalo aj v minulosti, prípadne tomu navyše nasvedčuje nejaký principiálny dôvod. Konvencie prispievajú k vytváraniu a aplikovaniu práva ako zmysluplného a čo najviac predvídateľného celku. Podobajú sa právnym (ústavným) obyčajam, na ich vznik však netreba skutočne dlhú dobu stabilizácie a nie sú ani prameňom práva, t.j. nerozhodujú podľa nich súdy. V tom je zrejmé všeobecnejšie odlíšenie právnych pravidiel a sociálnych sankcií, pokiaľ ide o sankciu v prípade ich porušenia: formalizované konanie verzus spoločenské odsúdenie, odmietanie okolím a pod."⁵⁾

O ústavných obyčajoch ako prameni nepísaného ústavného práva možno zhrnúť, že obyčaj ako právny inštitút je jedna a má rovnaké kvality, nezávisle na právnom odvetví, v ktorom sa používa. Pojmovým znakom právnej obyčaje je dlhodobé používanie subjektmi práva v presvedčení, že sa musia správať tak, ako im obyčaj velí. Ústavnoprávna obyčaj sa od týchto obyčají odlišuje iba v tom, že sa identifikuje s osobitnou skupinou obyčají - s obyčajmi významnými v ústavnoprávnom práve. Ústavné obyčaje sa odlišujú aj subjektom, ktorý sa pokladá za adresáta obyčaje. Medzinárodnoprávnou obyčajou sa cítia byť viazané štáty. Obyčajou súkromného práva sa cítia byť viazané fyzické osoby a právnické osoby. Ústavná obyčaj vedie k dodržaniu záväzného pravidla orgány verejnej moci. Princíp je jasný. Nejasná môže byť totožnosť orgánu verejnej moci, ktorý má pokladať obyčajové pravidlo za ústavnoprávne pravidlo, ktoré musí dodržať. Napríklad, keď prezident SR udeľuje poverenie na zostavenie vlády, kto musí vnímať ako povinnosť udelenie poverenia lídrovi parlamentnej strany s najväčším počtom poslaneckých mandátov? Prezident SR, líder parlamentnej strany, voliči alebo iný ústavný subjekt?

Ústavná obyčaj, ak nemá účelovo uniknúť pred požiadavkou, aby súbežne spĺňala dve podmienky, naráža na zásadný nedostatok, ktorý sa demonštruje na príklade o udeľovaní poverenia na zostavenie novej vlády. Prezident SR po parlamentných voľbách udeľuje poverenie na zostavenie novej vlády najskôr lídrovi politickej strany, ktorá vo voľbách získala najviac hlasov voličov, no k všeobecne známym skutočnostiam patrí poznatok o tom, že ústavná obyčaj nie je prameňom ústavného právneho poriadku Slovenskej republiky, takže poverenie predstavuje prostriedok zaužívaného rituálu, obrad náležiaci k dobrým mravom medzi ústavnými činiteľmi, ale nemá povahu ústavnej obyčaje. Toto zistenie preukazuje, že správanie subjektov ústavného práva podlieha aj metaprávnym pravidlám. To nie je nové poznanie. Nové môže byť len priznanie, že je to tak.

Príklad, na ktorý si obvykle každý spomenie pri úvahách, či ústavná obyčaj na Slovensku existuje alebo nie, v skutočnosti nepreukazuje existenciu ústavných obyčají. Z jednoduchého dôvodu. Príklad nespĺňa podmienku opinio necessitatis.

Úsilie potvrdiť existenciu ústavných obyčají pomocou názorného príkladu má paradoxný efekt. Preukazuje, že v ústavnom právnom poriadku Slovenskej republiky ústavné obyčaje zatiaľ neexistujú. Nesplnená nie je iba podmienka opinio necessitatis, ale zároveň je problematická aj podmienka usus longaevus.

Platné ústavné právo na Slovensku sa spája s Ústavou prijatou roku 1992 a jej neskoršími zmenami, ako aj s viacerými ústavnými zákonmi. Ústavné právo sa na Slovensku nezrodilo s prijatím Ústavy, predchádzal mu vývoj, ktorý možno počítať od rozmanitých míľnikov zahŕňajúcich ústavy prijaté v československom štáte či ešte skôr. Táto okolnosť sa premieta do možnosti, že ústavné obyčaje v platnom ústavnom práve sa vyformovali k platnej Ústave, alebo že pochádzajú z oveľa skorších čias, možno až v polovici 19. storočia. Ide o možnosť, aká prichádza do úvahy teoreticky, či skôr hypoteticky.

Začleneniu ústavných obyčají zrodených v bližšej či vzdialenejšej minulosti do systému ústavného práva Slovenskej republiky prekáža ústavný vývoj na Slovensku. Nie je lineárny, ani kontinuálny. K výmenám ústav dochádzalo ani nie po dvadsiatich rokoch (1920, 1939, 1948, 1960, 1968, 1992). Každá ústava, ktorá striedala predchádzajúcu ústavu, priniesla oproti minulej nejakú výraznú zmenu do organizácie spoločnosti. Preto je na Slovensku sporné, či v minulom storočí mohli vzniknúť ústavné obyčaje, ktoré sú prevzaté do platného ústavného právneho poriadku.

Ústavné obyčaje nemusia nevyhnutne pochádzať zo začiatku 20. storočia, či dokonca z ešte dávnejších čias. Ústavné obyčaje sa môžu spontánne rodiť aj k interpretácii a aplikácii platnej Ústavy. A s vysokou pravdepodobnosťou tak aj naozaj vznikajú a budú vznikať. Ústava má štvrť storočia a bude mať stále viac. Neformálne vytvárané pravidlá k jej výkladu a aplikácii sa budú stále viac blížiť k splneniu podmienky usus longaevus až ju napokon budú spĺňať. To znamená, že ústavná obyčaj je perspektívnym prameňom ústavného práva na Slovensku. Otázne však je, či za čas od prijatia Ústavy roku 1992 už ústavné obyčaje vzniknúť mohli.

Nastala ústavnoprávna šaráda so zápletkou do absurdného divadla. Medzi vedcami slovenského ústavného práva sa šíria hlasy, že ústavné obyčaje treba uznať za prameň ústavného práva, lebo ústavné obyčaje v praxi existujú. Pravidlá ústavne významného správania, ktoré sa pri tom za ústavné obyčaje pokladajú, nespĺňajú klasifikačné kritériá ústavný