Disciplinárne konanie proti ústavným činiteľom v rezorte justície

Zákon o ústavnom súde v platnej podobe je výsledkom osemnástich novelizácií. Právomoc Ústavného súdu SR v konaní o disciplinárnej zodpovednosti ústavných činiteľov v rezorte justície je názorným príkladom, ako sa vzrastajúci počet novelizácii tohto zákona nedokáže spojiť s právnou istotou v závažných otázkach.

"Pri posúdení predmetnej veci teda nebolo možné neprihliadnuť na skutočnosť, že ústavodarca zveril ústavnému súdu disciplinárne konanie práve a len vo vzťahu k sudcom ústavného súdu, predsedovi a podpredsedom najvyššieho súdu a generálnemu prokurátorovi. Odlíšením režimu uplatňovania disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu od režimu, ktorému podliehajú sudcovia všeobecných súdov, ústavodarca jednoznačne vyjadril svoj úmysel priznať rozhodovaniu o disciplinárnom previnení predsedu najvyššieho súdu rozmer ochrany ústavnosti.

V disciplinárnom konaní voči predsedovi najvyššieho súdu ústavný súd môže a musí chrániť ústavnosť v zásade dvoma spôsobmi: buď voči predsedovi najvyššieho súdu, ktorý sa svojím konaním dopustí takého disciplinárneho previnenia, ktoré svojou závažnosťou alebo svojimi účinkami smeruje voči ústavným normám, princípom a hodnotám, alebo naopak voči prípadom, v ktorých by voči nositeľovi verejnej funkcie tak zásadného ústavného významu mohla byť disciplinárna zodpovednosť vyvodená bez ohľadu na dopad, ktorý to vyvolá vo vzťahu k ústavným normám, princípom a hodnotám.

Pri uplatňovaní disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu ústavný súd musí zohľadniť predovšetkým ústavný princíp nezávislosti súdnej moci (čl. 141 ods. 1 ústavy), ako aj princíp nezávislosti sudcu (čl. 144 ods. 1 ústavy) a princípu deľby moci, ktoré sú limitované širšie než len gramatickým výkladom zákona."

"M. K., predsedu NS SR, podľa § 129 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov - oslobodzuje - spod návrhu na začatie disciplinárneho konania vo veci závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov spočívajúceho v pokračovaní v porušovaní povinností súdneho funkcionára napriek výzve na jeho odstránenie alebo takom porušovaní povinností súdneho funkcionára, ktoré vážne ohrozuje dôveryhodnosť a chod súdnictva, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že 23. augusta 2006 vedome v rozpore s ustanovením § 7 ods. 5 písm. c) zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neumožnil kontrolnej skupine Ministerstva spravodlivosti SR vykonať kontrolu dodržiavania uvedeného zákona, všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na jeho vykonanie a služobných predpisov vo vzťahu k štátnym zamestnancom NS SR. Kontrolná skupina v zložení JUDr. S. M., vedúci kontrolnej skupiny, Ing. J. Š. a JUDr. Ž. S., členky kontrolnej skupiny, mala vykonať kontrolu na základe poverenia ministra spravodlivosti SR č. 562/2006-12/9 z 22. augusta 2006. Odmietnutie, resp. neumožnenie výkonu kontroly odôvodňoval predseda NS SR ako vedúci služobného úradu tým, že považuje ustanovenie § 7 ods. 5 písm. c) zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý zakladá právomoc, ale aj povinnosť Ministerstva spravodlivosti SR vykonávať kontrolu dodržiavania zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, všeobecne záväzných právnych predpisov vo vzťahu k štátnym zamestnancom, za "právny lapsus". Z toho istého dôvodu vedúci služobného úradu NS SR kontrolnému orgánu - Ministerstvu spravodlivosti SR, v termíne do 4. septembra 2006 (do 10.00 h) nepredložil požadované dokumenty, ktoré mali byť predmetom kontroly a ktoré boli vyžiadané 31. augusta 2006, lebo skutok nie je závažným disciplinárnym previnením podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov."

"Navrhovateľ predložil ústavnému súdu návrh na začatie disciplinárneho konania proti predsedovi najvyššieho súdu vo veci závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. c) zákona o sudcoch spočívajúceho v pokračovaní porušovania povinností súdneho funkcionára, ktorého sa mal dopustiť tým, že neumožnil kontrolnej skupine ministra spravodlivosti vykonať kontrolu dodržiavania príslušných ustanovení zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o štátnej službe").

Ústavný súd vychádzal v danom prípade z toho, že uplatnenie disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu je konaním o ochrane ústavnosti a v zmysle toho postupoval pri posúdení tejto veci. Prihliadol predovšetkým na to, že otázka uplatnenia disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu je nielenže nepochybne otázkou ústavnoprávnou, ktorá z povahy veci ide nad rámec výkladu a aplikácie zákonnej úpravy, ale bezprostredne súvisí s uplatňovaním základných princípov právneho štátu.

Pri posúdení predmetnej veci teda nebolo možné neprihliadnuť na skutočnosť, že ústavodarca zveril ústavnému súdu disciplinárne konanie práve a len vo vzťahu k sudcom ústavného súdu, predsedovi a podpredsedom najvyššieho súdu a generálnemu prokurátorovi. Odlíšením režimu uplatňovania disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu od režimu, ktorému podliehajú sudcovia všeobecných súdov, ústavodarca jednoznačne vyjadril svoj úmysel priznať rozhodovaniu o disciplinárnom previnení predsedu najvyššieho súdu rozmer ochrany ústavnosti.

V disciplinárnom konaní voči predsedovi najvyššieho súdu ústavný súd môže a musí chrániť ústavnosť v zásade dvoma spôsobmi: buď voči predsedovi najvyššieho súdu, ktorý sa svojím konaním dopustí takého disciplinárneho previnenia, ktoré svojou závažnosťou alebo svojimi účinkami smeruje voči ústavným normám, princípom a hodnotám, alebo naopak voči prípadom, v ktorých by voči nositeľovi verejnej funkcie tak zásadného ústavného významu mohla byť disciplinárna zodpovednosť vyvodená bez ohľadu na dopad, ktorý to vyvolá vo vzťahu k ústavným normám, princípom a hodnotám.

Pri uplatňovaní disciplinárnej zodpovednosti voči predsedovi najvyššieho súdu ústavný súd musí zohľadniť predovšetkým ústavný princíp nezávislosti súdnej moci (čl. 141 ods. 1 ústavy), ako aj princíp nezávislosti sudcu (čl. 144 ods. 1 ústavy) a princípu deľby moci, ktoré sú limitované širšie než len gramatickým výkladom zákona.

Pokiaľ ide o aspekt týkajúci sa nezávislosti súdnej moci, ústavný súd už konštatoval, že ide o tú zložku štátnej moci, ktorá je "(...) jedným z fundamentálnych komponentov akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na panstve práva. Keďže súdna moc na rozdiel od výkonnej moci nedisponuje ani "mečom" a na rozdiel od zákonodarnej moci ani "peňaženkou", je tou inštitucionálne a mocensky najobnaženejšou a najzraniteľnejšou z tradičných zložiek štátnej moci. Reálnosť garancií nezávislosti súdnej moci je preto potrebné úzkostlivo strážiť, a to jednak pred bezprostrednými zásahmi, jednak pred zásahmi nepriamymi (I. ÚS 54/01)." Z uvedeného vyplýva potreba osobitnej pozornosti ústavného súdu vždy, keď iná zo zložiek štátnej moci akýmkoľvek spôsobom zasahuje do vnútorných pomerov súdnej moci. Mimoriadna ostražitosť sa žiada práve vtedy, ak ide o postup, ktorý by mal naznačovať hierarchizáciu vzťahu medzi súdnou mocou na jednej strane a zákonodarnou, resp. výkonnou mocou na strane druhej práve v neprospech moci súdnej.

Predseda najvyššieho súdu je zároveň aj sudcom, ktorého nezávislosť je garantovaná čl. 144 ods. 1 ústavy. Toto jeho ústavné postavenie treba brať na zreteľ aj v prípadoch, ak plní úlohy týkajúce sa úsekov štátnej správy.