Postavenie a perspektívy ústavného súdnictva v Slovenskej republike

V súčasnej dobe narastá význam a vplyv súdnej moci v celej našej geopolitickej sfére. Ide o dôsledok rôznych externých, ale aj interných faktorov. Z externých faktorov je to predovšetkým prehlbujúca sa globalizácia, integrácia či pokračujúca federalizácia Európskej únie. Tieto procesy vedú aj v našej krajine a najmä v inštitúciách tradične zodpovedných za kontrolu ústavnosti právnych noriem či za ochranu základných ľudských práv a slobôd k znižovaniu ich vážnosti a dôležitosti, pretože okruh vecí, ktoré mohli reálne ovplyvňovať, sa čím ďalej tým viac zužuje. Prípadný nesúlad ústavných a integračných pravidiel je totiž vylúčený prednostnou aplikáciou integračnej zmluvy alebo predpisu vydaného na jej základe; k reálnemu rozporu tak nemôže dôjsť.

Z uvedeného treba vyvodiť rovnocennosť integračných zmlúv s ústavným zákonom, teda ich postavenie na úrovni ústavného zákona. Únijné (integračné) právo je síce "integrované do právneho systému členských štátov", a je teda súčasťou právneho poriadku aplikovaného v Slovenskej republike, nie je však súčasťou jeho vnútroštátneho práva, pretože tvorí svojbytný právny poriadok¹⁾. Aplikácia únijného práva vo vnútri štátu je bezvýhradná a garantovaná princípom jeho prednosti. Prípadné rozhodnutie ústavného súdu, ktoré by konštatovalo, že použitie danej únijnej normy porušuje ústavu, a táto norma teda nemôže byť vnútroštátne aplikovaná, nevyvolá v únijnom práve žiadne účinky. Je však nepochybné, že v eventuálnom následnom konaní o žalobe pre porušenie povinnosti štátom z dôvodu neaplikácie únijnej normy by Súdny dvor Európskej únie pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy nielen princípy subsidiarity a proporcionality, v súlade s ktorými obsah ani forma činnosti Európskej únie neprekročí rámec toho, čo je nevyhnutné pre dosiahnutie cieľov Európskej únie (čl. 5 Zmluvy o Európskej únii), ale aj zásadu, ktorá Európskej únii ukladá ctiť "národnú identitu" členských štátov (čl. 4 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii).

Z interných faktorov do popredia vystupuje najmä zníženie významu a prestíže ústavného súdu v prospech všeobecných súdov, z ktorých sa stali pri aplikácii únijného práva rovnocenné súdy s ústavným súdom. Tieto národné súdy sú povinné vykladať vnútroštátne pravidlá v maximálne možnej miere v súlade s únijnými pravidlami. Tento svoj argument oprel Súdny dvor Európskej únie o ustanovenie čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorý zakotvuje všeobecný princíp lojálnej spolupráce²⁾.

Z čl. 1 ods. 2 ústavy v spojení s princípom lojálnej spolupráce vyplýva ústavný princíp, podľa ktorého majú byť domáce právne predpisy vrátane ústavy interpretované súladne s princípmi európsk