Náhrada za zriadenie vecného bremena zaťažujúceho pozemok pod stavbou, ktorá prešla z vlastníctva štátu do vlastníctva obce (ZSP 1/2022)

Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby bol žalovaný súdom zaviazaný zaplatiť im náhradu za obmedzenie ich vlastníckych práv vo výške 5 936,52 eur.

V žalobe, podanej 2. októbra 2013, uviedli, že sú podieloví spoluvlastníci pozemkov (konkretizovaných v žalobe - ďalej len "sporné pozemky"), ktoré žalovaný užíva bez právneho titulu a bez toho, aby im za ich užívanie platil náhradu. Zastávali názor, že na strane žalovaného tým dochádza k bezdôvodnému obohateniu, ktoré denne predstavuje 8,11 eur, čo za dva roky spätne predstavuje žalovanú sumu.

Okresný súd (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom z 29. novembra 2016 žalobu zamietol.

Vychádzal z toho, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi sporných pozemkov, na ktorých sa nachádzajú chodníky, verejné komunikácie so zeleňou a odstavné plochy, vlastníctvo ktorých prešlo do vlastníctva žalovaného mesta v zmysle zákona č. 138/1991 Z. z. o majetku obcí (ďalej len "zákon č. 138/1991 Z. z.). Podľa názoru súdu prvej inštancie sa na sporné pozemky vzťahujú ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej len "zákon č. 66/2009 Z. z"). Pri posudzovaní opodstatnenosti žalobou uplatneného nároku prihliadol primerane na judikát R 73/2016 týkajúci sa nároku na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len "zákon č. 182/1993 Z. z."), v ktorom Najvyšší súd SR (ďalej len "najvyšší súd") dospel k záveru, že nárok na túto náhradu má iba pôvodný vlastník pozemku, ktorý ho v súdnom konaní môže úspešne uplatniť iba v zákonom určenej premlčacej dobe plynúcej od účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. Poukázal na to, že aj podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. ex lege vzniká vlastníkovi pozemku povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (v tomto prípade s časovým obmedzením do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území). Podobne aj finančná náhrada za vznik tohto - ex lege zriadeného - vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Vlastníci sporných pozemkov sa preto mohli domáhať náhrady za uvedené vecné bremeno, úspešne však len v zákonom ustanovenej všeobecnej premlčacej dobe troch rokov [§ 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ")] od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. V danom prípade však žalobcovia podanou žalobou nežiadali zaplatenie jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena - od žalovaného požadovali opakujúce sa plnenie za určité časové obdobie. Z týchto dôvodov neopodstatnenú žalobu zamietol.

Krajský súd (ďalej len "odvolací súd") rozsudkom z 25. apríla 2018 na odvolanie žalobcov rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel.

Odvolací súd pri rozhodovaní prihliadal na právne závery vyjadrené v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2004 a napriek zrušeniu tohto rozhodnutia Ústavným súdom SR (ďalej len "ústavný súd") zo