Nové ustanovenie § 152 ods.5 Zákonníka práce vs. vybrané princípy ústavného a súkromného práva

Uvedené ustanovenie novely znie:

Dané ustanovenie, keďže ide o nóvum v právnom poriadku, sme sa rozhodli podrobiť kritickému hodnoteniu z dvoch relevantných rovín, ktoré sú vzájomne prepojené. Následne je aj celý príspevok rozdelený do dvoch osobitných častí a zároveň každá časť obsahuje závery. Prvú časť tvorí ústavnoprávne hľadisko, pretože ústavné právo výrazne determinuje a vplýva na právo podústavné (jednoduché); a ak podústavné právo nespĺňa požiadavky a hodnoty práva ústavného (najmä ľudské práva), nemôže byť právom záväzným. K tomu je samozrejme potrebný negatívny výrok ústavného súdu vo forme nálezu. Príspevok v druhej časti následne analyzuje predmetné ustanovenia ZP prevažne z pohľadu súkromného práva, pričom formuluje odpovede na tri okruhy otázok - (1) povaha analyzovanej právnej normy, (2) na aké právne vzťahy uvedená právna norma dopadá a nakoniec (3) ako treba vykladať jazykové spojenie "poplatok za stravovacie služby" obsiahnuté v norme. Obe časti sú zakončené vlastnými závermi vyplývajúcimi z vykonaných analýz a myšlienkových úvah, ktoré sa však dopĺňajú a spolu vyjadrujú jeden celok a súbor námietok voči tejto právnej regulácii. V závere sme sa rozhodli uviesť aj možnosti, ako daný riešiť. V súlade s plánom teraz nasleduje prvá časť, ktorá je venovaná problematike ústavného práva.

Uvedenú novelu rozoberieme najprv z formálnej a následne z materiálnej stránky, pričom následne sa ešte raz vrátime k procesnej stránke. Zameriame svoju pozornosť na to, či spĺňa ústavné a zákonné predpoklady, aby mohla byť záväzným právom, keďže aj zákonodarca je viazaný na prvom mieste ústavou a v nej obsiahnutom princípe právneho štátu či už pri prijímaní nových zákonov, ktorými reguluje dosiaľ neupravenú oblasť sociálnej reality alebo pri prijímaní zákonov, ktorými sa mení alebo dopĺňa už existujúca zákonná úprava.

Doplnenie a zmenu

Stalo sa tak v druhom čítaní po obdržaní súhlasu a zároveň podpisov 15 ďalších poslancov v zmysle § 82 ods. 2 rokovacieho poriadku. Ich súhlas nebol ani následne odvolaný, čím ani zákonná domnienka o späťvzatí doplňujúceho návrhu nemohla byť uplatnená (§ 82 ods. 2 rokovacieho poriadku). Ako vyplýva z informácií na stránke NR SR, návrh bol podaný 11. júla 2011 a následne (pravdepodobne) rozdaný ostatným poslancom. Predmetný návrh bol schválený nasledujúci deň (12. júla 2011) pomerom hlasov: 76 hlasov za, 4 proti, 61 poslancov sa zdržalo, 1 nehlasoval a 8 nebolo prítomných na schôdzi NR SR. Z temporálneho hľadiska, ktoré zdôrazňuje aj rokovací poriadok, čas medzi podaním a hlasovaním o návrhu, ktoré sa môže uskutočniť najskôr nasledujúci deň (§ 83 ods. 4 rokovacieho poriadku), bol dodržaný. Inými slovami, (1) hlasovanie o pozmeňujúcom a doplňujúcom poslaneckom návrhu; (2) ktorý bol poslancom rozdaný; (3) sa vykonalo na druhý deň po ich rozdaní.

Konkludujúc, v časti procesu prijímania predmetnej právnej úpravy (§ 152 ods. 5 ZP) formálne požiadavky stanovené v rokovacom poriadku NR SR a ústave formálne splnené boli. Opätovne sa k legislatívnemu procesu ešte vrátime, avšak až po analýze obsahovej časti, keďže skutočnosť naplnenia formálnych znakov v materiálne chápanom právnom štáte, sama o sebe, stačiť nemôže.

Obsahovú stránku rozoberieme z niekoľkých hľadísk. Primárne sa zameriame na test proporcionality, ktorý patrí do tradičnej výbavy ústavných súdov v Európe, pričom slovenský ústavný súd nie je výnimkou. Druhým bodom bude zistenie, či ustanovenie § 152 ods. 5 ZP dodržiava ústavný princíp rovnosti.

Test proporcionality sa tradične využíva v judikatúre ústavného súdu viac ako 10 rokov. Pri teste ide v skratke o to, či zásah do ľudských práv zo strany štátu bol v súlade s ústavou, ktorá ich nielen garantuje, ale predvída aj mechanizmus ich obmedzovania, pretože drvivá väčšina ústavných práv a slobôd je tzv. kvalifikovanej (relatívnej) povahy. Inými slovami, akýkoľvek zásah (obmedzenie) ústavných práv musí prejsť týmto ústavným testom, inak je zásah v rozpore s ústavou a ústavný súd takúto právnu úpravu zruší.

Predtým, ako prejdeme k jednotlivým subtestom princípu proporcionality, , ktoré test vecne predchádzajú a následne ho determinujú:

1. Aké ústavné práva sprostredkovateľských spoločností sú v hre?

2. Prišlo novelou ZP k zásahu do týchto práv?

Máme za to, že ide o celú škálu ústavných práv, ktoré ústava garantuje aj právnickým osobám. , ide o vlastnícke právo (čl. 20 ods. 1 ústavy), keďže prijatá úprava limituje poplatok za výšku sprostredkovania a tým aj budúci majetok sprostredkovateľských spoločností. V zmysle judikatúry ústavného súdu, za majetok totiž nemožno považovať len existujúci majetok, ale aj majetok, ktorý môže právnická osoba očakávať.

, v hre je aj ďalšie dobro a ústavná hodnota - sloboda, v podobe zmluvnej slobody v oblasti súkromného práva. Novela ZP obmedzuje zmluvnú slobodu sprostredkovateľských firiem celkom zreteľne, keď neumožňuje dohodu o poplatku vyššom ako 3%.

Ďalším právom, ktoré garantuje ústava a ktoré je právnou úpravou dotknuté, je právo na podnikanie pre právnické osoby (čl. 35 ods. 1), ktoré úzko súvisí so zmluvnou autonómiou a trhovým hospodárstvom, ktoré zaväzujú štát.

Nasledujúcim krokom bude zistenie, či neprišlo k zásahu do už uvedených ústavných práv.

Pojem "majetok" obsiahnutý v prvej časti čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru má autonómny rozsah, ktorý nie je obmedzený na vlastníctvo hmotného majetku a nezávisí na formálnej kvalifikácii vnútroštátneho práva. Môže zahŕňať ako "existujúci majetok", tak rôzne majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, na základe ktorých môže fyzická alebo právnická osoba tvrdiť, že má prinajmenšom "legitímne očakávanie" dosiahnuť určitý majetok.

Ústavný súd sa v rozhodnutí PL. ÚS 12/05 vyjadril, že štát môže vertikálnym mocenským zásahom, napr. náhlou neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. V nedávnom rozhodnutí PL. ÚS 3/09 (zisk zdravotných poisťovní) na margo legitímneho očakávania uviedol: " ... zákonodarca (by) mal za každých okolností v procese prijímania zákonov a zvlášť pri prijímaní ich novelizácií zohľadňovať doterajší právny stav a všetky jeho zmeny vykonávať uvážene a len v takej miere, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie vytýčeného cieľa regulácie spoločenských vzťahov v kontexte s legitímnym verejným záujmom. Atribút legitímneho očakávania nemožno v modernom právnom štáte stotožňovať so zákazom zmeny právnej úpravy, ale s potrebou toho, aby zákonodarca pri zmenách právnej úpravy volil také spôsoby, ktoré budú v čo najväčšej miere zohľadňovať fakt, že adresáti právnych noriem boli dosiaľ nútení prispôsobovať svoje správanie existujúcej právnej úprave (m. m. PL. ÚS 19/08) vychádzajúcej z určitých koncepčných východísk a zásad. Ak prostredníctvom novelizácie zákona dôjde k jeho zásadnej - koncepčnej zmene, tak posudzovanie jej ústavnej akceptovateľnosti z hľadiska materiálneho chápania právneho štátu nevyhnutne musí zahŕňať aj atribút rešpektovania legitímnych očakávaní."

Aplikujúc uvedené na skutkové okolnosti predmetného prípadu to znamená, že sprostredkovateľským spoločnostiam sa zasiahlo do legitímneho očakávania pri dojednávaní poplatku za sprostredkovanie stravovacích lístkov. Tento zásah treba vidieť v nasledujúcej rovine. Sprostredkovateľské spoločnosti sa spoliehajú na výšku poplatku podľa individuálne uzavretých zmlúv na základe ktorých poskytujú služby zamestnávateľom. Zmenou