Obnova konania pred Ústavným súdom (2.)

Obnova konania pred ústavným súdom bola prvýkrát povolená na základe rozsudku ESĽP v prípade (rozsudok zo 7. októbra 2014) nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 347/2015 z 27. októbra 2015. ESĽP v ňom dospel k záveru o porušení práva sťažovateľov na prístup k ústavnému súdu tým, že tento najskôr odmietol ich ústavnú sťažnosť z dôvodu, že nebolo podané dovolanie a po podaní ústavnej sťažnosti po vyčerpaní dovolania bola sťažnosť odmietnutá pre zmeškanie lehoty. Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku ESĽP ústavný súd dospel k záveru, že v prerokovávanej veci boli splnené podmienky na obnovu konania, preto obnovu konania v napadnutom konaní povolil. Ústavný súd vychádzal z toho, že ESĽP identifikoval ako porušiteľa práve ústavný súd, ďalej z toho, že porušenie práva navrhovateľov na prístup k súdu bolo konštatované v súvislosti s rozhodnutím ústavného súdu v časti, v ktorej ústavný súd časť sťažnosti navrhovateľov odmietol z procesných dôvodov, preto nedošlo k meritórnemu posúdeniu ich argumentov. Za daných okolností bol ústavný súd toho názoru, že aj napriek absencii výslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu v odôvodnení rozsudku ESĽP je v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práv navrhovateľov nevyhnutné, aby ústavný súd opätovne preskúmal ich pôvodné sťažnostné námietky, keďže neboli v napadnutom konaní preskúmané ústavným súdom z vecného hľadiska, a zároveň konštatoval, že je to zároveň potrebné na dosiahnutie účelu obnovy konania. V nadväznosti na tieto zistenia v zmysle § 75b ods. 2 ZoúS, účinného v danom čase, ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie ústavného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Aj na základe uvedených skutočností VM RE skonštatoval, že SR splnila svoj záväzok podľa článku 46 ods. 1 Dohovoru a rozhodol o ukončení sledovania výkonu tohto prípadu rezolúciou CM/ResDH(2015)12 prijatou 3. marca 2016.

Ďalším príkladom povolenia obnovy konania na základe rozsudku ESĽP v prípade (rozs. z 13. januára 2015) je nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 650/2015 z 24. februára 2016. Aj v tomto prípade bol ústavný súd toho názoru, že napriek absencii výslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia ústavného súdu v odôvodnení rozsudku ESĽP je v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práv navrhovateľky nevyhnutné, aby ústavný súd opätovne preskúmal jej pôvodné sťažnostné námietky. Pre posúdenie opodstatnenosti návrhu na obnovu konania ústavný súd vychádzal predovšetkým z odôvodnenia rozsudku ESĽP, ktorý meritórne posudzoval námietku navrhovateľky týkajúcu sa nedoručenia vyjadrenia v odvolacom konaní. ESĽP dospel k záveru, že opomenutím povinnosti krajského súdu doručiť navrhovateľke ako účastníčke civilného konania vyjadrenie druhej sporovej strany k jej odvolaniu došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní, a tým aj jej práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP okrem iného konštatoval, že posúdenie spornej otázky zo strany najvyššieho súdu bolo totožné s posúdením ústavného súdu, pričom z obsahu rozsudku ESĽP (ods. 41, 43 a 45) vyplýva, že ESĽP odmietol prax najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, čo sa týka potreby doručenia vyjadrenia v závislosti od toho, či vyjadrenie má alebo nemá podstatný vplyv na rozhodnutie o odvolaní. ESĽP konštatoval, že požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to aj napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu. V danej veci bolo podľa názoru ESĽP rozhodujúce, že vyjadrenie odporcu predstavovalo riadnu právnu a skutkovú argumentáciu. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie navrhovateľky. Pokiaľ ide o konanie pred ústavným súdom, navrhovateľka v návrhu namietala neústavnosť postupu krajského súdu, ktorá spočívala i v tom, že krajský súd jej nedoručil vyjadrenie k odvolaniu protistrany, v čom navrhovateľka identifikovala porušenie princípu rovnosti zbraní. Navrhovateľka pri koncipovaní svojho dovolania videla v nedoručení vyjadrenia k odvolaniu protistrany zároveň aj dôvod prípustnosti svojho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Keďže najvyšší súd jej dovolanie odmietol ako procesne neprípustné, navrhovateľka pred ústavným súdom namietala, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu v jej veci zároveň došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ako už bolo uvedené, ústavný súd napadnutým uznesením jej sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, ako aj uzneseniu najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keď v odôvodnení námietku navrhovateľky týkajúcu sa spornej otázky (nedoručenie vyjadrenia) posúdil zhodne s najvyšším súdom ako nedôvodnú a argumenty o porušení princípu rovnosti zbraní neakceptoval. Aj na základe vyššie uvedených skutočností VM RE skonštatoval, že SR splnila svoj záväzok podľa článku 46 ods. 1 Dohovoru a rozhodol o ukončení sledovan