Výkon rozsudkov Európského súdu pre ľudské práva formou obnovy konania

Konečný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej "Súd") je záväzný a štát je povinný ho vykonať. Rozsudok sa obmedzuje na zistenie, či bol alebo nebol porušený Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej "Dohovor") a v ktorom ustanovení. Má len deklaratórnu povahu. Súčasťou vykonania rozsudku je aj vyplatenie spravodlivého zadosťučinenia sťažovateľovi, ktoré môže v zmysle článku 41 Dohovoru Súd priznať na základe návrhu sťažovateľa a po vyjadrení žalovanej vlády. Súd nie je oprávnený sám odstrániť zistené porušenie Dohovoru, napríklad zrušiť alebo zmeniť zákon, správny akt či rozhodnutie súdu, a jeho rozhodnutie sa nedotýka ich platnosti, resp. právoplatnosti.

Rozsudok je pre štát záväzný v zmysle článku 46 ods. 1 Dohovoru. Účinky právoplatnosti má výrok rozsudku, ako aj jeho odôvodnenie. Článok 46 ods. 1 Dohovoru implicitne obsahuje povinnosť odstrániť alebo napraviť zistené porušenie Dohovoru, prípadne poskytnúť nápravu, ak nie je možné . Voľba prostriedkov nápravy patrí štátu, ktorý má iba medzinárodnoprávnu povinnosť na dosiahnutie uvedeného výsledku. Môže ísť o individuálne alebo všeobecné opatrenia.

Individuálne opatrenia sa vykonávajú vo vzťahu k sťažovateľovi. Okrem vyplatenia spravodlivého zadosťučinenia ide o , vymazanie záznamu odsúdenia z registra trestov, udelenie povolenia na pobyt atď. Navrátenie do pôvodného stavu je štát povinný vykonať v závažných prípadoch porušenia Dohovoru. Aplikácia tohto princípu má osobitný význam vo veciach trestného charakteru, napríklad pri prerokovávaní sťažností po odsúdení a počas väzby, pri obmedzení právnej spôsobilosti sťažovateľa, pri vyhostení a ochrane práv sťažovateľa podľa článku 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), vždy však so zreteľom na výnimočné okolnosti a existenciu príčinnej súvislosti medzi zisteným porušením práv a trvajúcimi dôsledkami pre poškodeného účastníka. Do úvahy prichádza aj vo veciach namietaných porušení práv podľa článku 6 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie), napríklad porušení práva byť prítomný na pojednávaní, práva na verejné prerokovanie veci, práva na nezávislý a nestranný súd, práva na prístup k súdu či pri porušení práva na kontradiktórne konanie. Tento princíp sa uplatňuje v situáciách, v ktorých cieľ zabezpečiť ľudské práva jednotlivca spolu s účinnou implementáciou rozsudkov Súdu prevyšuje nad princípmi res iudicata a právnej istoty. V dôsledku uplatnenia tohto princípu mnohé štáty (vrátane Slovenskej republiky) pristúpili k výkonu rozsudkov nariadením obnovy konania vo veci alebo nového preskúmania veci v súdnom alebo správnom konaní.

Všeobecné opatrenia majú zabrániť opakovaniu podobných porušení Dohovoru v budúcnosti. Patrí medzi ne napríklad publikovanie rozsudku v právnických periodikách, jeho zaslanie príslušným orgánom, či vzdelávanie orgánov verejnej moci vrátane súdov v oblasti judikatúry Súdu. Ak je príčinou stavu, ktorý má za následok porušenie Dohovoru vnútroštátna právna úprava, potom štát pristupuje k prijatiu, resp. zmene príslušnej legislatívy tak, aby bola v súlade s ustanoveniami Dohovoru a jeho protokolov. Inou situáciou sú prípady chybnej aplikácie vnútroštátneho práva, najmä z dôvodu nesprávneho výkladu Dohovoru zo strany orgánov zmluvného štátu. V takomto prípade dochádza v rámci všeobecných opatrení k nastoleniu zmeny v aplikačnej praxi vnútroštátnych orgánov (najmä najvyšších súdnych inštancií) vo vzťahu k danej právnej otázke. Pri porušení práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, medzi všeobecné opatrenia patria okrem legislatívnych zmien aj organizačné zmeny v práci na súdoch, zvýšenie počtu sudcov, vyšších súdnych úradníkov, či elektronizácia justície.

Podľa článku 46 ods. 2 Dohovoru nad riadnym výkonom rozsudkov zo strany zmluvného štátu Dohovoru vykonáva dohľad Výbor ministrov Rady Európy (ďalej len "Výbor ministrov"). Výbor ministrov ako politický orgán priamo nezodpovedá za výkon rozsudkov a nedisponuje oprávneniami, ktoré sa bežne uplatňujú vnútroštátnymi orgánmi v rámci exekučného konania. Po doručení rozsudku Súdu žalovaný štát Výboru ministrov oznamuje relevantné informácie týkajúce sa výkonu rozsudku, t.j. o vyplatení spravodlivého zadosťučinenia a o prijatí ďalších individuálnych a všeobecných opatrení. Ak došlo k splneniu záväzkov vyplývajúcich z rozsudku, Výbor ministrov schváli záverečnú rezolúciu, ktorou je prípad definitívne skončený.

Ak nedochádza k riadnemu plneniu rozsudku Súdu, Výbor ministrov uplatňuje rôzne procedurálne postupy s cieľom donútiť zmluvný štát, aby rešpektoval svoje medzinárodné záväzky vyplývajúce z Dohovoru a jeho protokolov. Ide najmä o opakované zaraďovanie daného prípadu na program rokovania Výboru ministrov, prípadne v ďalšom štádiu o prijatie predbežnej rezolúcie, navrhujúcej podobu individuálnych a všeobecných opatrení v súvislosti s výkonom rozsudku Súdu, ako aj konkrétny harmonogram kontroly ich plnenia. Na základe praktických skúseností Výboru ministrov s vykonateľnosťou niektorých rozsudkov a problémami súvisiacimi s ich výkladom rozšíril Protokol č. 14 s účinnosťou od 1. júna 2010 jeho právomoci pri dohľade nad výkonom rozsudkov v dvoch prípadoch. Ak Výbor ministrov považuje za prekážku vykonateľnosti konečného rozsudku interpretačný problém, môže požiadať v zmysle článku 46 ods. 3 Dohovoru Súd o výklad rozsudku rozhodnutím, ktoré vyžaduje väčšinu hlasov dvoch tretín zástupcov oprávnených zasadať vo Výbore ministrov. Ak Výbor ministrov dospeje k záveru, že sa Vysoká zmluvná strana odmieta riadiť právoplatným rozsudkom v spore, ktorého je stranou, môže v zmysle článku 46 ods. 4 Dohovoru po doručení formálneho upozornenia danej strane rozhodnutím prijatým dvojtretinovou väčšinou hlasov zástupcov oprávnených zasadať vo Výbore ministrov predložiť Súdu otázku, či táto strana porušila svoj záväzok podľa článku 46 odseku 1. V konaní o porušení povinnosti zmluvnej strany na základe rozhodnutia Výboru ministrov rozhoduje veľká komora Súdu. Dohľad Výboru ministrov sa vzťahuje aj na vykonanie rozhodnutí o zmieri.

Dňa 19. januára 2001 Výbor ministrov schválil rezolúciou č. R (2000) 2 odporúčanie členským štátom o obnove alebo opätovnom prerokovaní niektorých prípadov na vnútroštátnej úrovni na základe rozsudkov Súdu. V odporúčaní sa okrem iného uvádza, že skúsenosti Výboru ministrov pri vykonávaní dohľadu nad výkonom rozsudkov Súdu ukázali, že za určitých okolností obnova konania, resp. opätovné prerokovanie prípadu predstavuje najúčinnejší, ak nie jediný prostriedok na dosiahnutie . Výbor ministrov týmto odporúčaním preto vyzval zmluvné strany, aby preskúmali svoje vnútroštátne právne poriadky s cieľom zabezpečiť, aby v nich existovali primerané možnosti na opätovné prerokovanie veci vrátane obnovy konania v prípadoch, v ktorých Súd zistil porušenie Dohovoru. Odporúčanie sa zmieňuje predovšetkým o prípadoch, keď poškodená strana naďalej trpí vážnymi negatívnymi dôsledkami spôsobenými sporným vnútroštátnym rozhodnutím, ktoré nie sú dostatočne napravené spravodlivým zadosťučinením a nemôžu byť odstránené inak, než opätovným prerokovaním veci, resp. obnovou konania, a rozsudok Súdu vedie k záveru, že napadnuté vnútroštátne rozhodnutie je v merite veci v rozpore s Dohovorom, alebo zistené porušenie spočíva v procesných pochybeniach alebo nedostatkoch takej závažnosti, ktorá vrhá vážne pochybnosti na výsledok vnútroštátneho konania, ktoré bolo predmetom sťažnosti.

Pokiaľ ide o obnovu konania na základe rozsudku Súdu v Slovenskej republike, najskôr upozorňujeme na to, že s účinnosťou od 1. januára 2002 vznikol vo vzťahu k namietanému porušeniu práv zaručených Dohovorom nový prostriedok nápravy, ktorý je v zmysle judikatúry Súdu "účinný". Je to ústavná sťažnosť podľa článku 127 ústavy. V zmysle tohto článku má ústavný súd právomoc zrušiť rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, ktorým boli porušené základné ľudské práva alebo slobody. Ústavný súd po rozšírení svojich právomocí už zrušil niekoľko rozhodnutí všeobecných súdov práve z dôvodu, že v konaní pred nimi došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie¹⁾, práva na slobodu prejavu²⁾, práva na slobodu zhromažďovania³⁾ či vlastníckeho práva⁴⁾. Zdalo by sa, že problém, ktorý vznikol v súvislosti s možnosťou obnovy konania na základe rozsudku Súdu, stráca význam. Ústavnou sťažnosťou je možné dosiahnuť zrušenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorý bude musieť vo veci znovu rozhodnúť, rešpektujúc názor ústavného súdu.

V niektorých rozhodnutiach však ústavný súd skonštatoval, že podľa článku 127 ústavy možno namietať len porušenie procesnoprávnych princípov konania všeobecných súdov, ktoré sú zaručené v článkoch 46 až 50 ústavy, vrátane toho, ktoré by malo za následok porušenie ďalších, nielen procesnoprávnych základných práv a slobôd účastníkov konania pred všeobecným súdom. Vychádzajúc z už uvedeného princípu ústavný súd odmietol z dôvodu nedostatku právomoci sťažnosti, v ktorých sťažovatelia žiadali výlučne o preskúmanie hmotnoprávnych aspektov rozhodovania všeobecných súdov (napr. II. ÚS 54/02, II. ÚS 162/02, III. ÚS 51/08). Uvedený prístup bol podrobený kritike už krátko po zavedení inštitútu ústavnej sťažnosti. Viacerí autori s odkazom na text článku 127 ústavy, dôvodovú správu k nemu, ako aj judikatúru Súdu poukazovali na to, že jeho výsledkom bude neodôvodnené obmedzenie prístupu k ústavnému súdu, pričom sťažovatelia budú nútení napriek zavedeniu účinného prostriedku nápravy v podobe ústavnej sťažnosti žiadať o poskytnutie nápravy Súd.⁵⁾ Tejto kritike dal za pravdu aj Súd, ktorý spomínaný prístup ústavného súdu označil za príliš formalistický a nemajúci oporu v ústavnom texte.⁶⁾ Sťažovateľom, ktorí sa neúspešne obrátili na ústavný súd neostávalo nič iné, ako obrátiť sa so sťažnosťou na Súd.⁷⁾ V praxi sa vyskytli aj prípady⁸⁾, v ktorých ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu, že sťažovatelia sa majú najskôr obrátiť so žiadosťou o ochranu svojich práv na všeobecné súdy. Sťažovatelia však boli na rozdiel od ústavného súdu presvedčení, že takúto možnosť nemajú a podali sťažnosti priamo na Súd (sťažnosti Kontrová proti Slovenskej republike a Paulík proti Slovenskej republike).⁹⁾ Súd sa s právnym názorom sťažovateľov stotožnil a sťažnosti vyhlásil za prijateľné. Následne rozhodol o porušení práv týchto sťažovateľov.¹⁰⁾ V aplikačnej praxi môže dôjsť aj k tomu, že Súd na rozdiel od ústavného súdu dospeje k záveru o porušení práv zaručených Dohovorom. Došlo k tomu napríklad v prípadoch COMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej republike, PSMA, spol. s r. o. proti Slovenskej republike a DRAFT-OVA, a.s. proti Slovenskej republike¹¹⁾. Vyskytli sa aj prípady, v ktorých Súd dospel k záveru o porušení práva na prístup k ústavnému súdu, či porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie pred ústavným súdom.¹²⁾

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby aj v slovenskom právnom poriadku mali sťažovatelia možnosť požiadať o obnovu konania na základe rozsudku Súdu v prípadoch, ak negatívne dôsledky spôsobené porušením Dohovoru nie sú dosta