Trvanie záložného práva k pohľadávke po zániku záložcu (ZSP 29/2022)

Odvolací súd rozsudkom zo 16. februára 2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie z 12. júla 2016, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 112 936,68 eur s 9 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 37 645,56 eur od 14. septembra 2010 do zaplatenia, s 9 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 37 645,56 eur od 1. januára 2011 až do zaplatenia, s 9 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 37 645,56 eur od 1. januára 2012 až do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a súčasne žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Právny predchodca žalobcu (banka) uzatvoril so žalovaným 15. apríla 2005 zmluvu o úvere na celkovú sumu úveru 738.811 eur. S cieľom zabezpečenia pohľadávky vyplývajúcej z úverovej zmluvy uzatvoril žalobca 2. decembra 2008 ako záložný veriteľ so spoločnosťou E., s. r. o., v postavení záložcu, zmluvu o zriadení záložného práva k pohľadávkam voči jeho dlžníkom. Záložné právo bolo zaregistrované v Notárskom centrálnom registri záložných práv 2. decembra 2008. Následne 16. apríla 2010 súd povolil reštrukturalizáciu žalovaného, pričom spoločnosť E., s. r. o. si prihlásila svoju pohľadávku v sume 1 254 852,10 eur proti žalovanému do reštrukturalizácie. Žalobca preukázal žalovanému výpisom z Notárskeho centrálneho registra záložných práv vznik záložného práva upozorniac ho, že podľa § 151mb ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ") je povinný ako poddlžník, odo dňa oznámenia vzniku záložného práva, plniť svoj splatný peňažný záväzok voči spoločnosti E., s. r. o. výlučne záložnému veriteľovi (t. č. banke) na účet, ktorý bol žalovanému oznámený. Avšak uznesením právoplatným 1. júna 2012 bolo konkurzné konanie, vedené na spoločnosť E., s. r. o., zastavené pre nedostatok majetku spoločnosti a spoločnosť bola 6. septembra 2012 vymazaná ex offo z obchodného registra. Súd prvej inštancie konštatoval, že si síce žalobca svoju pohľadávku z úverovej zmluvy voči žalovanému v reštrukturalizácii neuplatnil, a to ani napriek tomu, že bol na začatie reštrukturalizácie žalovaným upozornený písomným podaním z 22. marca 2010, avšak vyslovil názor, že reštrukturalizačný plán ako viacstranný právny úkon medzi dlžníkom a jeho veriteľmi (príp. ďalšími účastníkmi plánu) nemôže odnímať subjektívne práva tretím, na reštrukturalizačnom pláne nezúčastneným osobám. So zreteľom na uvedené konštatoval, že ustanovenie reštrukturalizačného plánu, na základe ktorého veritelia nemôžu vymáhať svoje pôvodné pohľadávky voči spoludlžníkom či ručiteľom, resp. z majetku tretích osôb, sa vzťahuje výlučne na veriteľov, ktorí boli účastníkmi plánu, nemôže však obmedzovať žalobcu. Súhlasil s názorom žalobcu, že opak by znamenal, že na základe dohody dvoch strán (dlžník a veritelia prihlásených pohľadávok) by bolo možné odňať práva tretej nezúčastnenej strane (veriteľ neprihlásenej pohľadávky), čo by bolo v rozpore so základnými princípmi právneho štátu a ústavne garantovanou ochranou práv tretieho. Žalobca tým, že si neprihlásil svoju pohľadávku v reštrukturalizácii, síce stratil možnosť uplatniť si ju úspešne od žalovaného ako dlžníka, avšak po preukázaní existencie záložného práva podľa § 151mb ods. 2 OZ je žalovaný povinný plniť žalobcovi ako poddlžník. Konštatoval, že zánik záložcu a jeho výmaz z obchodného registra nie je spôsobilý privodiť zákonný spôsob zániku záložného práva, záložné právo nezaniklo žiadnym zo spôsobov u