Vyvrátiteľná domnienka o oprávnenosti držby (ZSP 48/2023)

§ 130 a § 134 Občianskeho zákonníka
§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku

Toho, kto tvrdí, že vlastníctvo veci nadobudol vydržaním, zaťažuje – bez ohľadu na § 130 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka – procesná povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje dobromyseľnosť svojej držby. Vyvrátiteľná domnienka uvedená v tomto ustanovení sa uplatní (až) vtedy, keď aj po vykonanom dokazovaní pretrváva stav neistoty o dôvodnosti presvedčenia držiteľa, že mu vec patrí, a je preto vhodnejšie vychádzať z dobromyseľnosti jeho držby a dôkazné bremeno preniesť na toho, kto dobromyseľnosť držby spochybňuje.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/302/2021

V žalobe žalobcovia tvrdili, že ako spoluvlastníci spoločného dvora (ďalej aj „sporný pozemok“) majú k nemu rovnaké práva ako žalovaní. Žalovaní im ale neumožňujú prechod a prejazd cez sporný pozemok.

Vo vzájomnej žalobe žalovaní uviedli, že sporný pozemok bol predmetom Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorá s nimi bola v minulosti uzavretá (ďalej len „Dohoda“). Od uzavretia Dohody sporný pozemok užívali a jeho vlastníctvo nadobudli právnym titulom vydržania. Žalobcovia to ale neuznávajú a nerešpektujú ich vlastnícke oprávnenia.

Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 130 a § 134 ods. 1 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). Podľa jeho názoru výsledky vykonaného dokazovania nepreukázali existenciu dôvodov, pre ktoré by žalovaným mala byť uložená povinnosť zabezpečiť žalobcom voľný a ničím nerušený prechod a prejazd cez sporný pozemok; žalobu žalobcov preto zamietol. Pri posudzovaní dôvodnosti vzájomnej žaloby žalovaných súd prvej inštancie vychádzal z toho, že sporný pozemok prináleží k viacerým domom, v minulosti bol síce konfiškovaný, avšak nie v celosti, ale len jednému zo spoluvlastníkov. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že vlastníctvo sporného pozemku nadobudli právnym titulom vydržania a svoju dobromyseľnosť vyvodzovali z Dohody, súd prvej inštancie dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu nemohla byť ich držba dobromyseľná. Rodinný dom, ktorý postavili, bol síce v roku 1980 zaevidovaný ako ich výlučné vlastníctvo, sporný pozemok však v evidencii nehnuteľností naďalej nebol takto vedený a úradne nezaevidovaný zostal aj geometrický plán sporného pozemku. Za týchto skutkových okolností žalovaní nemohli nadobudnúť dobrú vieru o tom, že sú výluční vlastníci sporného pozemku. Pri bežnej opatrnosti museli mať totiž pochybnosti o tom, či im patrí sporný pozemok, keď k jeho zaevidovaniu nedošlo. Vzájomnú žalobu preto zamietol ako neopodstatnenú.

Odvolací súd po nariadení odvolacieho pojednávania [§ 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)] dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné. Z vykonaného dokazovania vyplynulo že 11. júna 1981 začalo stavebné konanie o návrhu žalobcov postaviť na spornom pozemku železnú bránu. Stavba tejto brány bola najskôr povolená, v konečnom dôsledku ale k jej povoleniu nedošlo, a to s odôvodnením, že má byť realizovaná na pozemku, ktorý nie je vo výlučným vlastníctve žiadateľov. O tomto dôvode nepovolenia stavby brány boli žalovaní upovedomení. Vzhľadom na to a s prihliadnutím na skutočnosť, že v rokoch 1983 a 1984 vyvolali súdne spory o odstránenie brány, nemohli byť k 29. júnu 1983 (kedy by mohli splniť časovú podmienku nepretržitej nerušenej doby držby 10 rokov, počítanej odo dňa vstupu do držby 29. júna 1973) dobromyseľní o tom, že s