Aplikačné problémy pri vyhotovovaní obrazových záznamov zo sledovania osôb alebo vecí

Cieľom tohto príspevku je poukázať na nedokonalú právnu úpravu, ktorá sa týka vzájomného vzťahu dvoch dôkazných prostriedkov, a to sledovania osôb a vecí podľa § 113 Trestného poriadku (ďalej v texte len sledovanie osôb) a vyhotovovania obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114 Trestného poriadku (ďalej v texte len vyhotovovanie obrazových záznamov). Súčasná právna úprava týchto dôkazných prostriedkov produkuje pomerne veľké množstvo aplikačných problémov ohľadne ich využitia v praxi, čo v konečnom dôsledku spôsobuje rôzne pochybnosti o zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní pri objasňovaní konkrétneho trestného činu. V tomto smere dokonca možno uvažovať aj o tom, že právna úprava týchto dvoch inštitútov je zbytočne duplicitná, pretože spoločným menovateľom, či podstatou týchto dôkazných prostriedkov je to, že ide vždy o sledovanie osôb, respektíve vecí. Pochybnosti možno mať aj o tom, či má praktický význam delenie dôkazných prostriedkov slúžiacich na získavanie informácií na informačno-technické prostriedky (§ 10 ods. 21 Trestného poriadku) a na prostriedky operatívno-pátracej činnosti (§ 10 ods. 22 Trestného poriadku), keď v praxi spravidla splývajú do jedného procesného postupu a ich účelom je získavanie zhodných dôkazov.

Možné aplikačné problémy s využitím týchto dvoch dôkazných prostriedkov možno demonštrovať na konkrétnom príklade z praxe.

Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T 38/2013 z 26. septembra 2014 bol obžalovaný uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a d) Trestného zákona (ďalej aj "TZ"), ktorého sa mal dopustiť v podstate na tom skutkovom základe, že v priestoroch garáže bez súpisného čísla vyrábal metamfetamín.

Priestor pred predmetnou garážou, v ktorej sa mali vyrábať drogy, vrátane vchodu do garáže bol políciou monitorovaný na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie, ktorý vydal príkaz na vyhotovovanie obrazových záznamov v zmysle § 114 Trestného poriadku (ďalej aj "TP"). Polícia na podklade tohto príkazu umiestnila zariadenie na vyhotovovanie obrazových záznamov na garáž, ktorá sa nachádzala oproti sledovanej garáži (cca 20 metrov od sledovanej garáže).

Podstatou odvolacích námietok obžalovaného bolo to, že orgány činné v trestnom konaní mali správne postupovať pri sledovaní garáže podľa § 113 ods. 4 TP, pretože tu išlo o sledovanie obžalovaného a veci (garáže) a nie podľa § 114 TP. Obžalovaný tiež namietal, že vlastník garáže na ktorej bolo umiestnené zariadenie na vyhotovovanie obrazových záznamov, nebol o tomto konaní polície upovedomený a nebol políciou vyžiadaný jeho súhlas na takýto postup. Obžalovaný bol názoru, že na základe príkazu súdu vydaného podľa § 114 TP nebolo možné sledovať ani obžalovaného, ani priestor pred garážou a vchod do garáže označenej v príkaze. Sledovať osoby alebo veci možno len na základe príkazu vydaného v rozsahu ustanovenia § 113 ods. 2 TP a s použitím § 113 ods. 11 TP, resp. § 113 ods. 4 TP, pretože popri sledovaní sa súčasne mal použiť informačno-technický prostriedok podľa § 10 ods. 21 TP. Išlo totiž o vchod do súkromnej garáže, teda priestor, ktorý nie je verejne prístupný. Keďže v danej veci nebol vydaný príkaz na sledovanie osôb a vecí, napriek čomu policajné orgány sledovanie vykonali a na jeho výsledkoch začali trestné stíhanie, toto považoval za neprípustný postup. Na základe príkazu podľa § 114 TP nemožno vykonať sledovanie osôb a vecí, toto ustanovenie slúži na zadokumentovanie úkonu trestného konania, najčastejšie sa v praxi používa v súvislosti s predstieraným prevodom, činnosťou agenta alebo kontrolovanou dodávkou. V týchto súvislostiach obžalovaný namietal postup a hodnotenie prvostupňového súdu v tom smere, že tento ustálil, že je vecou polície, ktorý z týchto dvoch inštitútov si pre svoj postup vyberie. Týmto spôsobom okresný súd v podstate deklaroval zhodnosť oboch ustanovení Trestného poriadku, voči čomu má námietky a zastáva názor, že takýto výklad je porušením základných zásad trestného konania, predovšetkým zásady uvedenej v § 2 ods. 1 TP a princípu právnej istoty v rozhodovaní. V konečnom dôsledku má za to, že ak chceli orgány činné v trestnom konaní sledovať priestor pred garážou a vchod do nej, mali mať príkaz podľa § 113 TP, ktorý takýto účel sleduje. Odvolateľ tiež vyslovil právny názor, že nesúhlasí s postupom a závermi okresného súdu, že polícia pri odhaľovaní závažnej trestnej činnosti môže vyhotovovať obrazové a zvukové záznamy z objektov patriacich do súkromného vlastníctva iných osôb bez ich vedomia. Zastáva stanovisko, že ide o ľubovôľu v rozhodovacej činnosti súdu, keďže tento predmetné závery prijal bez toho, aby označil konkrétne ustanovenie zákona, ktoré polícii taký postup umožňoval. V danej veci bolo záznamové zariadenie umiestnené na celkom inej garáži, než bola garáž sledovaná, a to vo vzdialenosti cca dvadsať metrov od sledovanej garáže bez toho, aby polícia vôbec vlastníka garáže kontaktovala a zabezpečila si jeho súhlas. Žiadny zákon neumožňuje polícii pri odhaľovaní trestných činov a zisťovaní páchateľov a ani pri plnení ďalších úloh podľa § 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore použiť vec vo vlastníctve fyzickej osoby bez splnenia zákonných podmienok.

Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 5 To 68/2014 z 15. januára 2015 odvolanie obžalovaného zamietol ako nedôvodné.

V súvislosti s námietkami obžalovaného uvedenými v odvolaní uviedol, že postup polície bol v súlade so zákonom. Obrazové záznamy, použité v trestnom konaní ako dôkaz, vznikli na základe zákonného postupu nasadením informačno-technického prostriedku. Sledovanie osôb alebo vecí s použitím tohto informačno-technického prostriedku podľa § 113 ods. 4 TP ako aj vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obra