Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

O pravidle lex specialis derogat legi generali

 
 
I.
Stará, tradičná parémia
lex specialis derogat legi generali
, ktorej doslovný preklad by mohol znieť ako "zákon osobitný ruší zákon všeobecný", je asi známa každému právnikovi. Sprevádza nás od výučby teórie práva cez spoznávanie osobitných právno-pedagogických disciplín až po riešenie zložitých praktických problémov. Jej podstatu naša právnická spisba zhmotňuje do tézy, že
"ak je jedna skutková situácia upravená dvoma normami tej istej právnej sily odlišne, potom prednostne (ako prvú) treba aplikovať tú z nich, ktorá je konkrétnejšia, ktorá na daný skutkový stav prilieha tesnejšie"
.
1)
Avšak napriek tomu, že kontúry parémie sú nám známe, jej presný obsah a význam ostávajú neraz zahmlené, a to aj napriek tomu, že má nesmierny právny význam. Správne porozumenie uvedeného pravidla - ktoré sa v skutočnosti netýka len vzťahu medzi právnymi predpismi (ako by to mohlo vyplývať z jeho doslovného znenia), ale aj vzťahu medzi právnymi normami v rámci jedného právneho predpisu - je totiž smerodajné pre riešenie množstva zložitých, a pritom vôbec nie zriedkavých problémov. Takouto komplikovanou problematikou je napríklad otázka súbehu noriem či otázka súbehu nárokov, o ktorých hovoríme v situáciách, keď sa jeden a ten istý skutkový dej dá posúdiť podľa viacerých noriem, resp. dáva základ pre vznik viacerých nárokov vyplývajúcich z rôznych noriem. Práve v takýchto prípadoch je nanajvýš dôležité určiť vzťah medzi normami a rozhodnúť sa, ktorá z nich bude na danú situáciu aplikovaná.
Pre objasnenie parémie
lex specialis derogat legi generali
sa ako podstatné javia predovšetkým dve otázky. V prvom rade je to otázka, kedy vlastne môžeme hovoriť, že je jedna norma vo vzťahu k druhej v pozícii osobitnej, resp. všeobecnej normy. Druhá otázka sa zas zráža do problému, či skutočnosť, že sú dve normy navzájom vo vzťahu všeobecnosti a osobitosti, naozaj nevyhnutne znamená, že všeobecná norma ustupuje špeciálnej norme.
II.
Prvým krokom, ktorý musíme urobiť pri hľadaní odpovedí na obe položené otázky, je uvedomenie si, aký je rozdiel medzi právnym predpisom, resp. jeho ustanoveniami ako normatívnymi právnymi vetami na jednej strane, a právnou normou, teda pravidlom správania (t.j. príkazom alebo zákazom určitého správania) na druhej strane. Normatívne právne vety sú textom právneho predpisu, v ktorom sú právne normy zakódované. Právne normy preto treba z normatívnych právnych viet odkódovať. Ide o proces prekladu právneho textu do určitého pravidla správania.
Normatívne právne vety (texty) a právne normy nie sú teda totožnými pojmami. Právna norma nie je sama osebe právnym textom, ale je pravidlom, ktoré sa dekódovalo z právneho textu alebo z iných, z právneho textu už dekódovaných noriem. Právny text sa preto dá považovať za nosič právnej normy, za formu jej vyjadrenia. Prostredníctvom právnych predpisov a ich ustanovení zákonodarca totiž formuluje právne normy ako záväzné pravidlá práve v podobe textu. Právny predpis a jeho ustanovenia sú tak vlastne komunikátorom právnych noriem, nie však normami samotnými.
2)
Nie každá normatívna veta, nie každé ustanovenie právneho predpisu obsahuje samo osebe nejakú ucelenú právnu normu. Na druhej strane jedna norma môže byť obsiahnutá vo viacerých normatívnych vetách,
3)
môže byť
rozčlenená
do viacerých ustanovení. Toto rozčleňovanie je dôsledkom legislatívnej techniky, kde jedno ustanovenie je modifikované iným ustanovením, ktoré zas môže byť modifikované ďalším ustanovením. Dôvodom takejto techniky je racionalita: právne predpisy by totiž boli neúmerne rozsiahle a neprehľadné, keby sa mala každá právna norma vymedziť samostatne vo svojej úplnosti tak, že sa v jednom a tom istom ustanovení objavia všetky výnimky, ako aj výnimky z výnimiek.
Všimnime si napríklad normatívnu právnu vetu uvedenú v § 420 ods. 2 OZ(
"Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili").
Táto veta neobsahuje sama osebe žiadnu právnu normu. Avšak v spojení s normatívnou právnou vetou uvedenou v § 420 ods. 1 OZ
("Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti"
) z nej možno vyvodiť právnu normu, v zmysle ktorej
"ak pri činnosti právnickej alebo fyzickej osoby ten, koho tieto osoby na túto činnosť použili, spôsobí škodu porušením právnej povinnosti, tak je právnická alebo fyzická osoba povinná túto škodu nahradiť"
. Z týchto dvoch citovaných normatívnych právnych viet sa dokonca dá vyvodiť ešte jedna právna norma, a to norma, v zmysle ktorej
"každý, kto spôsobil porušením právnej povinnosti škodu, je povinný ju nahradiť, s výnimkou prípadu, ak ju spôsobil pri činnosti právnickej alebo fyzickej osoby, na ktorú bol nimi použitý"
. Ani § 420 ods. 1 OZ teda neobsahuje úplnú právnu normu, keďže rozsah jeho aplikácie je modifikovaný práve prostredníctvom
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).