Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

O vzdaní sa práva a nároku a o preklúzii a časovom obmedzení práva

Vzdanie sa práva
1. Existujú ustanovenia, ktoré majú mystickú silu. Fascinujú generácie, vždy nanovo otvárajú otázky a mätú adresátov. Jedným z takých je všeobecný zákaz vzdania sa práva vopred - neplatnou je dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti (§ 574 ods. 2 OZ).
Správne dospel český najvyšší súd
1)
k záveru, že zákaz vzdania sa práva vopred prichádza do úvahy len pri právach vyplývajúcich z kogentných noriem.
2)
Ak sa strany dohodli na inom rozložení práv a povinností než dispozitívne ustanovenie zákona predpokladá, tak žiadne právo z dispozitívneho ustanovenia ani nemohlo vzniknúť a ani nebolo čoho sa vzdať.
Prepojenie medzi § 574 ods. 2 OZ a teóriou kogentných noriem je však intenzívnejšie. Právna norma je kogentnou vtedy, ak nie je dohodou možné vylúčiť, aby nastali právne následky ňou predpokladané, ak sa raz naplnia jej predpoklady. Zmluvné strany si nemôžu dohodnúť svoje práva inak, než kogentná norma ustanovuje. Z tohto pohľadu je jedno, či by takáto dohoda o odchylnom usporiadaní práv a povinností bola stranami urobená v rámci zmluvy, alebo až následne po jej uzavretí. Strany nemôžu zabrániť tomu, aby nastali následky kogentnej normy vtedy, ak raz budú naplnené jej predpoklady. Kogentnosť právnej úpravy teda pôsobí do času, kým právna norma nepríde k životu - kým nedôjde k naplneniu jej predpokladov. Tým sa kogentný charakter normy vyčerpá. Keď raz rozvinie kogentná norma svoje následky, môžu byť tieto právne následky, teda práva z nej vyplývajúce, dohodou strán menené. Už nejde o zmenu kogentnej normy.
Zákaz vzdania sa práva vopred je podčiarknutím tohto rozmeru pôsobenia kogentnej normy. Právo z kogentnej normy vzniká vtedy, ak sú splnené jej predpoklady. Tento kogentný vznik práva nie je možné vylúčiť ani tým, že by sa niekto vzdal práva. Ak sa predpoklady právnej normy naplnili, a teda slovami § 574 ods. 2 OZ právo vzniklo, je možné sa ho vzdať. Preto § 574 ods. 2 OZ treba čítať v spojitosti s § 2 ods. 3 OZ. Kým § 2 ods. 3 OZ ustanovuje, že strany sa nesmú odchýliť od kogentnej normy pri samotnom dojednávaní obsahu právneho vzťahu, § 574 ods. 2 OZ to dopĺňa v tom zmysle, že tak nesmú urobiť ani neskôr, kým kogentná norma nerozvinie svoje účinky.
2. Nemenej podstatnou je otázka, aké právo má zákon na mysli, keď hovorí o vzdaní sa práva. Vzhľadom na to, že § 574 OZ je umiestnený v oddiele, ktorý sa týka zániku záväzkov, na základe argumentu
a rubrica
usudzujeme, že ide len o právo na plnenie zo záväzku, teda pohľadávku. Pretože len vzdaním sa pohľadávky môže dôjsť k zániku záväzku ako takého.
Vzdaním sa iných práv k zániku záväzku nedochádza. Preto pod § 574 OZ nespadá vzdanie sa jednotlivých oprávnení, ktoré súvisia s pohľadávkou alebo záväzkom, ktorého je pohľadávka elementom - akými môžu byť napríklad tvorivé (potestatívne) práva (
facultates, Gestaltungsrecht
) či práva vznášať námietku (
exeptiones
), ale aj nároky, teda práva požadovať, aby niekto niečo konal alebo opomenul (
Anspruch
). Ak sa preto niekto vzdáva takéhoto oprávnenia, hoci ešte ani nevzniklo, nemusí ísť automaticky o neplatný právny úkon. O jeho platnosti bude rozhodovať najmä účel kogentnej normy, z ktorej vyplýva, či súladnosť s dobrými mravmi.
3. Na pozadí porovnania oboch odsekov § 574 OZvzniká aj otázka, či možno odpustiť dlh, ktorý vznikne až v budúcnosti. Prvý odsek, ktorý sa týka už existujúcich práv a dlhov, rozlišuje medzi vzdaním sa práva a odpustením dlhu. Nasledujúci odsek však neplatnosťou postihuje len vzdanie sa práva vopred, mlčí o odpustení dlhu vopred. Bude teda platnou dohoda, ktorou sa vopred odpúšťa dlh, ktorý môže vzniknúť až v budúcnosti? Ak ide o dva rôzne inštitúty, núkala by sa kladná odpoveď - dôvody neplatnosti totiž nemožno extenzívne rozširovať.
3)
V skutočnosti však opäť ide len o otázku kogentnosti noriem. Ak dlh vznikne v budúcnosti z kogentnej normy, nie je možné jej následok vylúčiť, nie je možné vopred odpustiť dlh vyplývajúci z kogentnej normy.
Absencia zmienky o odpustení dlhu v § 574 ods. 2 OZ preto neznamená, že dohoda o odpustení budúcej dlžoby vznikajúcej z kogentnej normy je platná. Je len dôsledkom skutočnosti, že kým formulácii "vzdanie sa práva" významovo až tak neprekáža, že sa vzdávame niečoho, čoho ešte niet, formulácia "odpustenie dlhu" akosi evokuje, že dlh už existuje. Hovoriť tu o odpustení dlhu, keď nám vlastne ide o to, aby dlh vôbec nevznikol, by v druhom odseku pôsobilo neprirodzene.
4. Ďalej, vzdanie sa práva § 574 ods. 1 OZ spomína v kontexte dvojstrannej dohody. Z toho sa odvodzuje, že jednostranné odpustenie dlhu či vzdanie sa práva možné nie je. Dôvodom je azda to, že záujem dlžníka na tom, aby mohol plniť, nemusí byť len majetkový. Herec môže chcieť hrať, spevák spievať. Dlžník nemusí chcieť byť morálne zaviazaný voči veriteľovi, ktorý mu dlh odpustil. Dôvody na to, aby nemohol byť dlžník zbavený dlhu bez toho, aby s tým súhlasil, môžu byť rôzne.
Na druhej strane naše právo pozná aj rad výnimiek. Akcionár má právo vzdať sa jednostranne p
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).